BRATISLAVA - Hlavnou slabinou zahraničnej politiky Slovenska bola v roku 2018 miera, v akej sa do nej miešali vnútropolitické boje. Uviedla to poslankyňa Národnej rady (NR) SR Veronika Remišová (OĽaNO). Slovenskej diplomacii podľa nej neprospela ani neprítomnosť ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka (nominant Smeru-SD).
Podľa Remišovej sú dobré fungovanie Európskej únie, obrannej spolupráce v euroatlantickom priestore a medzinárodných organizácií národnými záujmami Slovenska. Spochybňujú ich však podľa nej predstavitelia viacerých politických strán, predovšetkým však predseda SNS Andrej Danko. "Berú zahraničnú politiku ako prostriedok na zakrytie vlastných káuz, vybavovanie si účtov vo vládnej koalícii či cestu k rozdeľovaniu spoločnosti a upevneniu vlastnej voličskej základne," myslí si poslankyňa.
Na margo Lajčákovej neprítomnosti pripomína, že väčšina predsedov Valného zhromaždenia OSN sa počas svojho funkčného obdobia vzdala funkcie na národnej úrovni. "V ochrane slovenských záujmov pri rokovaniach o odchode Veľkej Británie z EÚ alebo pri stavbe plynovodu Nord Stream 2, ktorý nás zrejme pripraví o veľké príjmy z prepravy plynu cez Slovensko, sme mali byť aktívnejší," myslí si. Za silnú stránku zahraničnej politiky Slovenska naopak považuje kvalitných diplomatov, ktorí sú úspešní aj v medzinárodných organizáciach.
Remišová tiež vníma, že sa vyjadrenia niektorých ústavných činiteľov líšia od rétoriky rezortu diplomacie. "Slovensku takýto zmätok vo fungovaní koalície škodí. Normálne by bolo, aby sa partneri vo vláde a ministri vedeli dohodnúť aspoň na základných veciach. Hlavne posledné mesiace to ale vyzerá, že si každý robí, čo sa mu práve páči," konštatuje. Kritizuje aj nerokovanie o novej bezpečnostnej stratégii. "Je proti zdravému rozumu, aby sme najskôr kúpili zbrane za miliardy eur a až potom rozmýšľali, čo s nimi budeme robiť a či ich vôbec potrebujeme," upozorňuje.
Varuje tiež pred vlnou populizmu, ktorá sa podľa nej rozmáha nielen v Európe, ale aj v iných častiach sveta. "Mali by sme si uvedomiť, že rozpad poriadku, ktorý spájal naše krajiny na rovnakých hodnotách a princípoch, môže prísť postupne a nebadane. Je ľahšie a niekedy aj populárnejšie vydať sa cestou konfliktov a zvaľovania viny na iných. História nám ale ukazuje, že táto cesta vždy končí utrpením a sebazničením. Preto nemôžme dopustiť, aby sme sa u nás v Európe po tejto ceste vydali," hovorí.
