MOSKVA - Na jar 1968 priviezli známi Alexandrovi Bovinovi, pracujúcemu na ústrednom výbore sovietskych komunistov, krčmový jedálny lístok, na ktorom sa vynímala pečeň Jánosa Kádára, rebierka Leonida Brežneva, mozoček Waltera Ulbrichta, jazyk Wladyslawa Gomulky a vajce Todora Živkova. Cenzúra vo vtedajšom Československu padla nielen vo sfére reštaurácií a jedální. Pred augustom 1968 veci dospeli až k zverejňovaniu Brežnevových karikatúr, napísal internetový portál Gazeta.ru.
Vodca impéria, ktorý prežil niekoľko klinických smrtí: V Československu zažil najkrajší deň života
Pred 50 rokmi, 5. apríla 1968, vedenie československých komunistov prijalo akčný program, pripomenul ruský denník. Za ekonomickú situáciu zodpovedal Ota Šik, ktorého plán ekonomických reforiem o desiatky rokov neskôr študovali budúci reformátori ruskej ekonomiky, za politickú Radovan Richta, ktorý vymyslel súslovie "socializmus s ľudskou tvárou". Z toho sa dalo vyvodiť, že bežný socializmus má neľudskú tvár, dodal denník.
Začala sa Pražská jar, ktorá sa stala predzvesťou pádu komunizmu, ale najprv i zamrznutím v Sovietskom zväze. Vtedy sa taktiež veľmi báli infekcie liberalizácie z blízkeho Západu, považovaného za sovietsku sféru vplyvu. Báli sa o Ukrajinu, o sovietsku inteligenciu, o poľských a maďarských študentov.
Brežnev hovoril Alexandrovi Dubčekovi, že samostatnú politiku Čechoslováci nemajú a ani nemôžu mať. Československo patrí k územiu, ktoré oslobodil sovietsky vojak "a hranice týchto území sú naše hranice".
Predsa už rozdrvenie maďarského povstania v 1956 predviedlo, čo vie urobiť Sovietsky zväz, a to i za destalinizácie. Ako bol Sovietsky zväz nemysliteľný bez Ukrajiny, tak bez Československa, Maďarska a Poľska nemohol existovať ani východný blok.
Preto Brežneva nemohli upokojiť Bovinove návrhy, aby sa Československo stalo akousi ďalšou Juhosláviou či Rumunskom, ani výstrahy, že z vpádu vojsk bude viac škody než úžitku. Pre vtedajšie vedenie - stratiť Československo znamenalo stratiť všetko, mohlo to spustiť efekt padajúcich kociek domina.
Členovia politbyra dosť rýchlo pochopili, že to sympatické a dynamické nové vedenie Československa nehodlá postaviť demokratizáciu zdola. Napriek tomu pre Moskvu nebolo jednoduché uveriť, že komunistické vedenie a vláda môžu zrušiť cenzúru a iba prihliadať, čo sa píše v novinách: Brežnev výjavene počúval Dubčekovo uisťovanie, že sa nič hrozného nedeje.
Sovietske vedenie sa spoliehalo na zdravé sily v čs. vedení. Najzdravší bol šéf slovenských komunistov Vasil Biľak, ktorý preberal taktiku a stratégiu potlačenia socializmu s ľudskou tvárou s moskovskou spojkou, prvým tajomníkom ukrajinských komunistov Pjotrom Šelestom.
Ale zdravé sily prehrávali. Polibyru napriek nechuti nezostávalo nič iné, než jednať s Dubčekom a premiérom Oldřichom Černíkom. 16. mája na zasadaní pragmatik Alexandr Kosygin hovoril, že vstup vojsk je nevyhnutný, ale že sa majú stiahnuť, až sa vynoria "robotnícke ozbrojené jednotky". Logiku imitácie ľudového odporu proti reformám doplňovali alternatívne fakty i provokácia sovietskej tajnej služby.
Kľúčové rozhovory sa odohrali v Čiernej nad Tisou. Brežnev a jeho suita narazili na zúfalý odpor "nezdravých síl". Došlo na obvinenia a urážky. Kosygin odmietol jednať s "halíčskym židom" Františkom Krieglom. Antisemitické výpady proti Krieglovi a Šikovi sa zopakujú, keď Čechoslovákov prepravia do Moskvy.
Kosygin bol v zahraničnej politike jedným z najväčších jastrabov. Navyše závidel: skrachovalo to, čo plánoval v ZSSR ako ekonomickú reformu, zatiaľ čo Čechoslováci chystali skutočnú reformu ako dôkaz, že ju je možné uskutočniť iba za politickej demokratizácie. Takýto prepych si sovietsky režim nemohol dovoliť.
Rok 1968 sa na Západe stal rokom zmien posúvajúcich hranice ako v politike, tak v spoločnosti a kultúre, čím sa kapitalizmus prispôsobil novým výzvam a prežil, zatiaľ čo v socialistickom tábore sa stal rokom definitívneho zamrznutia. Problémy sa neriešili, ale odkladali, aby sa mohutne prevalili o 20 rokov neskôr, keď nežná revolúcia roztrhala železnú oponu. Východoeurópskych vodcov nezachránil ani gulášový socializmus, ani špehovanie tajných služieb, ani večné priateľstvo, spečatené bozkom Brežneva s Honeckerom. ZSSR sa dobrovoľne odmietol meniť a ešte zarputilejšie bojoval o sféry svojho vplyvu, čím si podpísal rozsudok smrti s odkladom.
