BRATISLAVA – Tak ako pri začiatkoch slovenskej štátnosti pri vytvorení federácie v ČSSR v roku 1969, aj pri zrode samostatnej Slovenskej republiky bola hnacím motorom viera, že riadenie Slovenska národnými orgánmi zabezpečí pozitívnejší vývoj, a to nielen v hospodárskej oblasti. Upozornil na to vedúci oddelenia najnovších dejín Historického ústavu SAV Miroslav Londák.
Pripomenul, že v priebehu desaťročí existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov sa nepodarilo z ekonomického hľadiska dosiahnuť na Slovensku úroveň českých krajín. "Napokon, i prológom k česko-slovenskej jari v roku 1968, obrodného procesu, ktorého jedným z mála výsledkov bola federácia vyjadrujúca aspoň formálne rovnoprávnosť oboch národov, sa stal prejav Alexandra Dubčeka zo septembra 1967, v ktorom kritizoval dovtedajší vývoj a výsledky socialistickej industrializácie Slovenska. A ak po Novembri 1989 časť politických elít smerovala k suverenite Slovenska, tak jednou z ideí bola i nespokojnosť s ekonomickou nerovnosťou. Veď už v roku 1992 bola na Slovensku nezamestnanosť na úrovni 10 percent a na území českých krajov dve percentá," ozrejmil historik.
Odstredivé tendencie však existovali i na českej strane. "Hoci veľká časť českých politických elít nechcela stratiť moc a suverenitu nad územím Slovenska, i na západ od nás sa na začiatku 90. rokov objavovali názory, že "na Slovensko smeruje z českých krajín peňazovod". Londák takisto spomína názory známeho českého historika Jana Rychlíka, ktorý svojho času pripomenul, že krajinu na začiatku 90. rokov čakala radikálna ekonomická reforma a z pohľadu Prahy či takých politikov ako Václav Klaus mohlo Slovensko predstavovať brzdu celého procesu.
Od polovice roku 1992 podľa Rychlíka už česká strana definitívne stráca záujem o Slovensko. "Zo strany ODS, najvplyvnejšej mienkotvornej strany v Čechách, pretrvávali obavy, že spomalenie procesu rozdelenia ČSFR by vyvolalo hospodársky chaos a finančné straty, ktoré by museli niesť českí daňoví poplatníci," cituje svojho českého kolegu slovenský historik.
Londák zdieľa myšlienku, že od roku 1990 sa postupne stávalo zrejmým, že sa vyčerpali možnosti spolužitia Slovákov a Čechov v jednom štáte. "Požiadavky zo Slovenska v danej dobe smerovali v podstate ku konfederatívnemu modelu spoločného štátu, no to bolo zasa neprijateľné pre české elity," ozrejmil. Z českej strany sa síce presadzovalo federatívne štátoprávne usporiadanie, no malo ísť o taký centralizovaný model, ktorý v danej dobe už Slovensku nevyhovoval.
V dlhotrvajúcich rokovaniach medzi predstaviteľmi SR a ČR až do volieb v roku 1992 neprišlo k dohode o budúcej štátoprávnej úprave spoločného štátu. A tak nakoniec podľa Londáka rozhodli voľby v júni 1992. Tie sa skončili katastrofou pre pôvodné hnutie VPN, ktoré presadzujúc federáciu sa ani nedostalo do slovenského parlamentu. Na druhej strane jednoznačné víťazstvo vo voľbách získali strany presadzujúce slovenskú zvrchovanosť a suverenitu – HZDS a SNS. Následne ODS, ktorá nepovažovala konfederáciu za spoločný štát, dala prednosť dvom samostatným štátom a ústavnému rozdeleniu republiky. V danej situácii politické špičky odmietli i nemalou časťou verejnosti požadované referendum. "Jednak mohlo skončiť rôznym výsledkom na území ČR a na území SR. No ani plebiscit by nevyriešil kľúčovú otázku, a to spôsob štátoprávneho usporiadania," upozornil historik.
Poukázal i na to, že rozdelenie spoločného štátu nemožno chápať iba v kontexte vnútropolitického sporu, ale tiež v globálnych medzinárodnopolitických súvislostiach poznačených rozpadom východného bloku na konci 80. rokov. "Dovtedajšie satelity, ktoré de facto kontrolovala Moskva, mali ambíciu sa meniť na skutočne suverénne štáty," pripomenul.
V situácii tohto geopolitického zlomu bolo teda i otázkou, ako sa k vznikajúcej samostatnej SR postavia okolité krajiny. Obavy vzbudzovali napríklad vzťahy s Maďarskom, poznačené sporom týkajúcim sa vodného diela Gabčíkovo. "Našťastie vtedajší politici mali dosť rozumu, aby neprišlo k eskalácii napätia – hádam bolo dostatočne jasné, čo sa dialo na Balkáne," skonštatoval Londák.
Zvýraznil, že vznik samostatnej SR bol iba začiatkom dlhého procesu, v ktorom krajina čelila viacerým vážnym výzvam - nielen ohľadom politickej transformácie (vytvorenia nového politického modelu vrátane množstva inštitúcií), ale i transformácie ekonomickej, ktorú spočiatku sťažovali nielen problémy s konverziou zbrojárskej výroby, ale všeobecne, na základe desaťročia riadených investičných procesov z Prahy i menej výhodná štruktúra priemyslu oproti českým krajinám.
"To, ako si Slovensko dokázalo s týmito výzvami poradiť, je iný príbeh, ktorý si žiada podrobnejšie hodnotenie a závisí i od spôsobu interpretácie," skonštatoval historik. Nespochybniteľné však podľa neho je, že po štvrťstoročí je Slovensko krajinou, ktorá i v náročnej konkurencii dnešného globálneho sveta dokáže existovať samostatne. Bez toho, aby niekto tvrdil, že na ňu dopláca.
