BRATISLAVA - Jedna vec je aktuálna politická reprezentácia a druhá hlasovanie o zásadných dokumentoch, ktoré sa prijímajú na dlhé roky. Argument KDH, že v roku 1992 hlasovali proti Deklarácii zvrchovanosti Slovenskej republiky a Ústave SR preto, že sa obávali rastu moci Vladimíra Mečiara, je preto nekorektný. V diskusii na TABLET.TV to povedal bývalý poslanec Slovenskej národnej rady za SDĽ a aktuálne nezávislý kandidát na post predsedu Bratislavského samosprávneho kraja Milan Ftáčnik.
„Reprezentáciu si ľudia volia vo voľbách. Áno, silný mandát dostalo HZDS, ale to neznamenalo, že to tak musí byť naveky,“ povedal Ftáčnik. Pripomenul, že KDH otvorilo tému osamostatňovania Slovenska slovami Jána Čarnogurského o samostatnej slovenskej hviezdičke na európskej zástave už krátko po Nežnej revolúcii. Návrh ústavy počítal s možnosťou, že sa Česko a Slovensko dohodne na nejakej forme spoločného štátu, ale rátal už aj s možnosťou osamostatnenia, teoreticky by teda mohol kresťanským demokratom vyhovovať.
„Nehlasovať za ústavu, ktorá pripúšťala aj samostatnosť a argumentovať tým, že to bolo kvôli Mečiarovi, nie je korektné. Nakoniec, rok 1994 bol vtedy ešte ďaleko. Nastal preto, že sa Vladimír Mečiar zamiloval do moci, ktorú mu dali voliči a dostal pocit, že s ňou môže narábať absolútne. V demokracii síce vládne väčšina, mala by však rešpektovať aj práva menšín,“ povedal Ftáčnik. Deklarácia zvrchovanosti SR bola prijatá 17. júla 1992, ústava 1. septembra. Podľa Ftáčnika v slávnostnej atmosfére, keďže sa politické reprezentácie rôznych názorových skupín napokon dokázali zhodnúť na texte, ktorý mal podporu ústavnej väčšiny poslancov.
„Pamätám sa na ťažké diskusie od júla do septembra, veľmi ostrý výstup medzi naším poslancom Fogašom a premiérom Mečiarom. V diskusii na konkrétne otázky nám išlo napríklad o sociálne práva. Išlo o to, aká tá republika bude. Dnes máme v ústave napísané, že ide o sociálne trhové hospodárstvo, ktoré rešpektuje aj ekologické aspekty. Ale nebolo to také jednoduché, boli tam aj pravicoví poslanci, ktorí mali iné predstavy,“ spomína Ftáčnik.
Na otázku, či po prijatí Deklarácie zvrchovanosti SR už nebola cesta späť a vývoj jednoznačne smeroval k osamostatneniu, Ftáčnik odpovedal, že podľa neho to tak nebolo.
„Ak by sa na českej strane našiel partner, ktorý by bol ochotný rokovať o voľnejšej federácii alebo konfederácii, aj alternatíva spoločného štátu stále ešte bola na stole,“ povedal. V Čechách sa však väčšinová vôľa na uvoľnenie federácie, prípadne akceptovanie konfederatívnych prvkov nenašla a na Slovensku zasa nebola priechodná pevná federácia pragocentristického typu, aká tu bola v časoch totality. „V Českej republike zvíťazila predstava, že buď tzv. funkčná federácia, alebo samostatnosť a na Slovensku zvíťazilo HZDS, ktoré to síce zabalilo do piatich alternatív, ale tendovalo k tomu, aby federácia mala voľnejší charakter, prípadne sa zmenila na dva samostatné štáty,“ poznamenal Ftáčnik.
„SDĽ vtedy presadzovala voľnejšiu federáciu, možno by sa to dalo porovnať s konfederáciou. Isté veci spoločné, ako mena, obrana a zahraničná politika, ale všetky ostatné otázky by sa riešili tam, kde ľudia žijú, v republikách,“ dodal. Slovenská národná strana presadzovala od svojho založenia len samostatnosť, KDH tendovalo ku konfederácii.
Bolo zrejmé, že ak ani jedna zo strán neustúpi zo svojich pozícií, jediným prienikom programov bude rozdelenie federácie. SDĽ, podobne ako KDH, vtedy preferovala, aby o budúcnosti spoločného štátu prebehlo referendum. „Podľa mňa tam bol priestor, aby sme organizovali referendum,“ odhadol Ftáčnik. Zároveň uznáva, že aj táto cesta mala svoje úskalia.
„Aj SDĽ preferovala myšlienku referenda. Rokovali sme o tom s českými sociálnymi demokratmi. Ale otázka je, čo by sa stalo, ak by referendum na Slovensku dopadlo tak, že sa chceme osamostatniť a v Čechách, že má ostať spoločný štát. Vznikol by chaos, pre ktorý sme nemali procedúru,“ poznamenal. Napriek mnohým ťažkostiam a nákladom pre Slovenskú republiku hodnotí osamostatnenie kladne. „Z dlhodobého pohľadu prevažujú skôr pozitíva. Samozrejme, možno nám niečo utieklo, na niečo sme neboli pripravení alebo riešili dodatočne. Česká reprezentácia bola vtedy vyspelejšia, mala bližšie k federálnej vláde, mala tam pripravených odborníkov, ktorí ľahko prešli z federálnych ministerstiev na české. To sme my v takomto rozsahu nemali a často sme museli riešiť veci za pochodu. Ale v konečnom dôsledku sme dosiahli to, že o svojich veciach rozhodujeme sami,“ povedal Ftáčnik.
„Prešli sme si aj ťažkým obdobím diktatúry HZDS. Ale napokon to bola silná demokratická skúsenosť a odkaz roku 1998 tu ostáva. Možno je dôležité, že sme ňou prešli,“ dodal.
V diskusii sa vyjadril aj k svojej aktuálnej kandidatúre na post predsedu bratislavského VÚC. Aj keď je väčšina bratislavských voličov skôr pravicovo orientovaná, sociálny demokrat Ftáčnik sa v minulosti dokázal presadiť na post starostu bratislavskej mestskej časti Petržalka a neskôr aj post bratislavského primátora.
„Nikdy som neobrátil kabát a vždy som bol sociálny demokrat. Ale už 15 rokov nie som členom žiadnej politickej strany. Takže môžem k veciam pristupovať nezávisle, z pozície sociálnej a demokratickej politiky,“ reagoval. „Voľba primátora alebo predsedu VÚC je skôr osobnou ako politickou voľbou. Ľudia sa pozerajú na kandidátov a hodnotia, nakoľko im dôverujú, že v praxi dodržia to, čo im sľubujú,“ dodal. „Kandidatúru beriem veľmi vážne. Myslím si, že šanca tu je. Ľudia ma poznajú, vedia, čo som dokázal,“ odpovedal Ftáčnik na otázku, ako hodnotí svoje šance v nadchádzajúcich voľbách.
