BRATISLAVA - Filozof a politológ Miroslav Kusý oslávi 1. decembra 85. narodeniny. Pri príležitosti svojho jubilea spomína pre TABLET.TV na rok 1968, Gustáva Husáka, Chartu'77, prenasledovanie Štátnou bezpečnosťou, aj svoju anabázu, keď sa pokúšal niekomu odovzdať odpočúvacie zariadenie, ktoré u seba doma našiel.
Ale aj chvíle tesne pred pádom režimu v roku 1989 a časy v rokoch po ňom. „Keď som podpisoval Chartu'77, myslel som si, že je to len trik ako komunistický režim pritlačiť k niečomu, čo mu nebolo veľmi po chuti. Postupne som prišiel na to, že je to záväzok na celý život. Nie len voči komunistickému režimu. V každom režime je potrebná občianska odvaha, akú mali chartisti,“ povedal Miroslav Kusý.
Žiadne špeciálne aktivity pri príležitosti narodenín pôvodne nepripravoval. „Pôvodne som nechystal vôbec nič, nie je to okrúhle. Ale začali sa do toho starať ľudia mimo mojej vôle. Vznikli nejaké iniciatívy. Ako vidím, toto je jedna z nich,“ poznamenal v TABLET.TV Kusý.
Zúčastnil sa obrodného hnutia v roku 1968, aj 1989, osobne poznal Gustáva Husáka, ale aj Alexandra Dubčeka, Václava Havla či Adama Michnika. Pamäti však zatiaľ nepíše. „Rôzni ľudia mi naznačovali, že by som to mal urobiť. Nejaké pokusy som v tomto smere začal podnikať. Ale sú to skôr pokusy o mozaiku, jednotlivé veci mi vyskočia z pamäte, urobím si o tom záznam na dve – tri strany. A ďalšia taká udalosť je potom mimo súvislosti s tou predchádzajúcou. Možno, že z toho ešte niečo súvislé vznikne,“ odhaduje Kusý.
Pôvodná špecializácia mladého Miroslava Kusého bola marxistická filozofia a špeciálne teória poznania. „Je to ako s rodičmi, tých si nevyberáte, jednoducho sa do nejakej rodiny narodíte. A tá vás formuje. Ja som dospieval v období, keď tu vládol socialistický režim. Išiel som na vysokú školu študovať filozofiu, môj triedny učiteľ zo strednej školy ma odporúčal, ale žiadna iná filozofia okrem marxistickej tam neexistovala,“ spomína Kusý. „Keď som prišiel na Filozofickú fakultu v Prahe, na dvore boli veľké hromady kníh. Bola to vyradená, tzv. buržoázna filozofia určená na likvidáciu. Ešte som si pamätal obdobie fašizmu, kedy sa pálili knihy pokrokovej literatúry. A naraz my robíme to isté. To ma šokovalo. Dve knihy klasickej francúzskej filozofie som si z tej hromady zobral,“ dodáva.
Až do roku 1968 sa politicky neangažoval. „Dovtedy som sa skôr orientoval profesionálne, učil som teóriu poznania, čo bola pomerne najmenej ideologická časť marxizmu. Ale 68. rok ma zatiahol do publicistiky,“ vysvetľuje Kusý. „Keď sa vymieňali garnitúry za progresívne krídlo, do ktorého ešte vtedy patril aj Gustáv Husák, bol rehabilitovaný a postupne išiel do politických funkcií... Vybral si za svojho ideologického tajomníka Bohuša Gracu. Ten si dal ako podmienku, že dostane za vedúceho ideologického oddelenia niekoho, komu môže dôverovať. A vybral si mňa,“ dodáva.
Do funkcie však nastupoval vo veľmi exponovanej dobe, Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy a slovenskí politici hľadali cestu, ako obhájiť čo najviac z výdobytkov socializmu s ľudskou tvárou. Aspoň si to vtedy myslel.
„Išlo o to, či sa ešte niečo dá zo 68. roku zachrániť. Ale dali sme si s Husákom podmienku, že nastupujú do tejto politickej funkcie s dvoma základnými heslami. Prvé bolo: „Od akčného programu strany neustúpim ani o krok“. To je heslo reformnej politiky 68. roku. A druhé bolo: „S Dubčekom stojíme aj padáme“. Od obidvoch hesiel Husák postupne odchádzal, dostával som sa s ním do stále výraznejšieho konfliktu,“ spomína Kusý. „Vtedy som ešte stále veľa písal. Bola to absurdná situácia, keď som ako jeho podriadený kriticky vystupoval aj k jeho osobe. Husák ma v tom nechal dovtedy, kým si upevňoval pozíciu. Keď si ju upevnil, začali previerky a ja som bol jeden z prvých, čo neprešli,“ konštatuje. „Vyhodili ma zo strany, automaticky nasledoval aj vyhadzov z univerzity a začali sa patálie toho obdobia,“ zhrnul Kusý.
Kusý nebol jediný, ktorému šancu na rehabilitáciu v podmienkach normalizácie ponúkol vtedajší minister kultúry, básnik Miroslav Válek. Podmienkou však bolo podanie sebakritiku v straníckom denníku. „Dal túto ponuku viacerým ľuďom, takto zachránil napríklad Petra Karvaša. Ale musel som splniť túto podmienku. Mne povedal, že to mám napísať tak, aby ma to čo najmenej bolelo. Pár riadkov, že som sa mýlil a strana mala pravdu. Neprijal som tú ponuku. Volil som si svoj osud sám. On mi tú pomocnú ruku podal a bolo na mne, či ju prijmem. Boli ľudia, čo to urobili a potom v tom jeho ústave prevegetovali to obdobie,“ zdôraznil Kusý.
Veľkým sklamaním pre Miroslava Kusého bola osobnosť Gustáva Husáka. Hoci prežil SNP, aj dlhoročné väzenie, do ktorého ho uvrhol komunistický režim v rámci povojnových represálií a svoju šancu dostal až vďaka rehabilitácii v šesťdesiatych rokoch, Sovietom sa nepokúsil postaviť ani len v tej miere, ako to dokázali komunistickí lídri iných štátov Varšavskej zmluvy. „My sme očakávali, že sa Husák bude chovať spôsobom, ako napríklad Kádár po maďarskej revolúcii. Revolúciu síce potlačili, ale on si za to pre maďarský národ niečo vypýtal. S tým, že inak to neudrží v rukách. A to bol gulášový socializmus, ktorý sa Kádárovi veľmi úspešne daril. Prvé benzínové pumpy západných firiem boli v Maďarsku,“ spomína Kusý.
„Kádár to uhral, ale Husák sa o to ani nepokúsil. Naopak, dával najavo, že je verný služobník Moskvy a plnil v predstihu úlohy, ktoré mu ani neboli uložené. Husák bol vždy chladný, racionálny typ politika. Na rozdiel od Dubčeka, z ktorého sálal akýsi esprit,“ upozorňuje.
„Keď sa 21. augusta valili po pražskej ulici sovietske tanky, Husák k nám prišiel z ústredného výboru strany a vtedy mi povedal tú pamätnú vetu: Ja z toho tento národ musím dostať, aj keby mi mali všetci napľuť do očí. To bola predstava mesiáša, ktorý zachraňuje na svoj spôsob, nepýta sa, či chcú prijať jeho vieru,“ uzavrel Kusý.
Počas dvadsiatich rokov normalizácie bol Kusý neustále pod kontrolou ŠtB. Kým spočiatku mohol pracovať aspoň ako dokumentarista v knižnici, neskôr už nevedel zohnať ani miesto pomocného robotníka. „Hovorí sa, že človek si zvykne na všetko. Obcovanie so Štátnou bezpečnosťou bolo drsné. Neboli to už 50. roky, nebolo to mučenie, aké predtým zažil vo väzení Husák. Ale stále to bolo komunistické väzenie a zažil som aj tú starú gardu eštébákov, ktorá pochádzala z dôb, kedy mohli lámať prsty. Ale nám to už nerobili, iba na nás revali a robili nám zle iným spôsobom,“ konštatuje. „Napríklad tým, že mi nedovolili sa zamestnať. To obdobie, keď ma vyhodili zo strany a univerzity, bolo obdobím, keď sa začali problémy. Ale stále som bol v tej kaste dokumentaristov. Ale keď som podpísal Chartu, tak som išiel na ulicu,“ dodáva Kusý.
„A vždy, keď som našiel miesto – a nemohol som nájsť iné, ako miesto obyčajného pomocného robotníka – tak tam prišli eštébáci a povedali: Vy ste prijali Kusého, ktorý nám robí problémy. Počítajte s tým, že vám sem budeme chodiť a vypočúvať vašich ľudí, o čom s nimi rozpráva. Potrebujete to? Takže ma každý kádrovák v priebehu mesačnej skúšobnej lehoty vyhodil. Chcel mať pokoj. Vtedy sa v tých podnikoch kradlo, bola tam kadejaká šmelina a černota, nepotrebovali, aby im tam chodili eštébáci,“ vysvetľuje.
Tragickomickosť komunistického režimu ilustruje aj Kusého zážitok s odpočúvacím zariadením. „Prestavovali sme nábytok. V jednom kuse nábytku som našiel prilepený kus dosky, v ktorej boli plastelínou nalepené baterky, trčal z toho mikrofón,“ opisuje Kusý, ako sa k zariadeniu dostal.
„Vtedy som býval v Karlovej Vsi na najvyššom poschodí a veľmi často nám chodila na strechu skupina mužov, ktorí tam zrejme chodili vymieňať baterky do vysielacieho zariadenia na streche. Občas mi odtiaľ padla na balkón krabica od bateriek. Vtedy to bolo všetko ešte veľmi primitívne, až potom začali kupovať drahé odpočúvacie zariadenia zo Západu. Jedno zariadenie som mal v stole, ktoré mám v byte doteraz aj s úpravami, ktoré tam spravili,“ spomína.
„Vtedy som vzal tie zaplastelínované dosky a vybral sa najprv na generálnu prokuratúru. Prokurátor, ktorý ma prijal, sa odmietol pozrieť na to, čo som vyťahoval z tašky. Kričal na mňa, aby som to nechal v taške a neukazoval mu to. Že on nie je kompetentný, aby posúdil, či to je odpočúvacie zariadenie alebo len nejaké rádio. A nechce, aby som ho bral za svedka. Takže ma s tým vyhodil,“ poznamenal na margo začiatku anabázy. „Šiel som s tým na Verejnú bezpečnosť. Tam ma tiež posielali od úradníka k úradníkovi, až ma nakoniec vyhodili tiež a poslali na Štátnu bezpečnosť na Februárku,“ pokračuje Kusý. „Tam už o mne vedeli a vynadali mi, že im robím zlú reklamu, keď to nosím po meste. A že mi to možno nasadila žiarlivá manželka. Jednoducho mi to odobrali, žiadal som, aby mi to odobrali protokolárne, ale to odmietli,“ hovorí Kusý. Ako sa neskôr ukázalo, už o týždeň mal doma inštalované nové odpočúvacie zariadenie. „Po revolúcii sa zistilo, že ďalšie odpočúvacie zariadenie som už mal zamurované v stene,“ uzatvára.
V roku 1989 sa Kusý dostal do centra revolučného diania ako člen tzv. Bratislavskej päťky. „Ja som predstavoval ten chartistický disent, Ján Čarnogurský katolícky, Hana Ponická a Vlado Maňák občiansky a Anton Selecký bol kresťanský aktivista. Spájal nás vtedy 21. august, schádzali sme sa pri rôznych príležitostiach v rámci neformálneho združenia Hnutie za občianske slobody, bola to vlastne taká odnož chartistického hnutia,“ spomína Kusý.
„Rozhodli sme sa, že 21. augusta pôjdeme položiť kvety na miesto, kde sovietski okupanti zastrelili Danku Košanovú. To bolo 15- ročné dievčatko, ktoré bolo náhodou na Štúrovej ulici, keď vojak pustil dávku. Na budove univerzity bola plaketa s jej menom a aj keď ju potom odstránili, vždy na výročie sa tam objavovali kvety,“ vysvetľuje.
„My sme listom oznámili vláde a na ústredný výbor, že tam pôjdeme položiť kyticu kvetov. A oznamujeme to preto, že nerobíme nejakú ilegálnu akciu, že si myslíme, že na to máme ako občania právo. Že tu ide o občiansku obeť okupácie Československa a to sú ľudia, ktorí by nemali byť zabudnutí,“ dodáva. Reakciu režimu Kusý označil ako hysterickú.
„Namiesto toho, aby nás nechali kyticu položiť, všetkých nás „zabásli“. My s Jánom Čarnogurským sme tam ostali, ostatní boli stíhaní na slobode. Najprv chceli zorganizovať veľký politický monsterproces, ale len kvôli položeniu kytice kvetov by to bolo absurdné. Prišli na to, že to nemôžu urobiť, takže sa kauza, prečo sme zatvorení, menila,“ uvádza.
„Čarnogurskému prišili vydávanie Bratislavských listov, katolíckeho občasníka. Mne prišili, že som svoje správy a analýzy posielal do Slobodnej Európy. Rok pred svojim pádom bol režim totiž prinútený prestať rušiť zahraničné vysielačky, keďže to bolo v rozpore s medzinárodnými dohodami. A vyskytla sa jedinečná príležitosť publikovať svoje názory inak, ako samizdatom,“ ozrejmil, ako sa postupne vyvíjali dôvody väzby.
Poznamenal, že ani publikovanie v Slobodnej Európe jednoduché nebolo. „Volával som správy telefónom, keď mi ho vzali, tak z pošty alebo z búdky. Mali sme vtedy najtvrdší režim zo všetkých okolitých režimov,“ tvrdí Kusý.
„V Poľsku v lete 1988 prichádza nominovaný Sejm, ktorého súčasťou sú disidenti. Pätica z nich na čele s Adamom Michnikom prichádza do Československa ako noví poslanci Sejmu! V lete sme zažili triumf, že Štátna bezpečnosť síce obsadila ulicu, na ktorej som býval, ale Michnik prišiel s tým poľským autom pred môj dom, vošiel dnu, strávil tam deň a noc a ŠtB sa neodvážila zakročiť,“ spomína. „Keď bol toho istého leta u mňa v byte Havel, vošlo tam osem chlapov a prevrátili mi barák. Ale na poslancov si už netrúfali,“ dodal. Režim však podľa neho ešte zďaleka nepadol, „aj keď všade na okolí už to praskalo“. „Keď som bol v cépézetke, dostal sa mi do cely mladý východný Nemec, ktorý sa pokúsil preplávať Dunaj tak nešťastne, že zo slovenskej strany doplával znovu na slovenskú stranu a tam ho lapili,“ ilustruje príkladom Kusý. „Bol som vtedy odsúdený na deväť mesiacov. Keď nás potom Husák ešte ako prezident omilostil, neprijal som túto milosť a tým som si vynútil rehabilitačný proces, kde ma oslobodili,“ dodáva.
Chartistické hnutie tvorilo podľa Kusého veľmi rozmanité spoločenstvo, občiansky disent, spisovatelia, bývalí komunisti, aj antikomunisti, predstavitelia katolíckej cirkvi. „Ale mali sme spoločný cieľ zbaviť sa komunistického režimu kultivovaným spôsobom. Potom už každý začal sledovať svoje vlastné záujmy. Bol som členom Čalfovej vlády národného porozumenia. Ale veľmi skoro som zistil, že moja predstava kariéry a politika sa nezhodujú. Že politiku neviem a nechcem robiť,“ konštatuje Kusý. „Politik musí byť pružný, musí vedieť okamžite reagovať a zabudnúť na to, čo robil včera. Ak niekoho vyhodil z práce, netrápiť sa nad tým, čo ten človek teraz bude robiť,“ hovorí.
Kusý sa vrátil k akademickej kariére, istý čas viedol Univerzitu Komenského ako rektor. Profesionálne sa venoval agende ľudských práv. „Keď sme zakladali Helsinský výbor, mysleli sme si, že to bude dočasná záležitosť, vybaviť si účty s komunistickým režimom, obnoviť demokratické inštitúty, ktoré sa o ľudské práva budú starať a bude všetko v poriadku,“ spomína Kusý. „Ale okamžite sa ukázalo, že prišiel Mečiarov režim a dostali sme sa do tvrdého konfliktu s ním. Ani ten voči nám nebol prajný,“ pripomína. Helsinský výbor pre ľudské práva mal podľa neho množstvo práce aj v novej situácii. „Nešlo len o to, obhájiť občianske a politické práva, ale dostať sa na európsku úroveň. Ale vytvoriť aj povedomie o ľudských právach. Lebo zmysel majú, iba keď o nich občania vedia a vedia ich uplatňovať,“ zdôraznil filozof a politológ Miroslav Kusý.
