BRATISLAVA - Muž zastrelil ženu, hoci polícia vedela, že ju fyzicky napáda a prenasleduje. Márne sa dovolávala policajnej ochrany. Tak ako ženy z Pukanca, Handlovej, Partizánskeho, Prievidze, Bratislavy, Starej Turej a tak ďalej. Zostali po nich opustené deti a prestrašené rodiny.
Mohla ich polícia zachrániť, keby sa vyšetrovatelia nesmiali pri návštevách žien a ich detí na policajných staniciach a ich obavy brali vážne? Keby na policajných staniciach konečne slúžilo viac žien, ktoré by mali pochopenie pre ich obavy? Keby medzi 2500 novými príslušníkmi polície bola aspoň tretina žien?
Úlohou štátu je vytvárať pre svojich občanov, ktorí si políciu platia, pocit bezpečia. To je dnes mimoriadne aktuálna téma. Ale nie pre nebezpečenstvo utečencov z arabských zemí, ktorí nás obchádzajú, ale pre nečinnosť polície pri ochrane žien a matiek Sloveniek v Slovenskej republike. Darmo sa ženy sťažujú, prosia o pomoc, keď cítia nebezpečenstvo. Polícia má dnes iné priority. Čaká na nebezpečenstvo, ktoré nie a nie sa dostaviť, namiesto toho, aby brali vážne obavy žien pred vlastnými manželmi, rodinnými príslušníkmi a známymi, ktorí ich znásilňujú, bijú, terorizujú a vraždia. Dokedy?
Dokedy sa policajti budú srdečne chichúňať nad obavami vraj hysterických a precitlivených žien? Veď keď ženu udrieš, akoby si roľu pohnojil, rehotali sa muži v slovenských krčmách. Dokedy budú ženy obviňované, že vraj samé provokujú násilníkov, tak sa nemajú čo čudovať? Skúsenosti znásilnených dievčat a žien s policajtmi – mužmi pri nahlasovaní činu sú toho otrasným dôkazom. Dokedy sa Slovenská republika nepripojí k medzinárodnému dokumentu, Istanbulskému protokolu, ktorý hovorí jasne o potrebe boja proti násiliu na ženách, najmä v rodinách a najbližšom okolí? Pretože najväčšie nebezpečenstvo nielen pri úrazoch, ale pre náš život nám hrozí od našich najbližších. Skutočné násilie nám hrozí doma. Dokedy sa budeme obávať radšej virtuálnej reality a nie skutočnosti? Dokedy?
Magdaléna Vášáryová, poslankyňa Národnej rady SR (nezaradená).
