BRATISLAVA – Politik, dvojnásobný predseda vlády SR (1998, 2002), dvojnásobný minister, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR), bývalý predseda politických strán Slovenská demokratická koalícia (SDK), Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ) a Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (SDKÚ-DS) Ing. Mikuláš Dzurinda, CSc. sa v stredu 4. februára dožíva životného jubilea 60 rokov.
Na zlepšenie svojho imidžu hovorí, že z politiky sa cieľavedome stiahol. No v politike neplánuje aj tak skončiť. "Čo je to koniec v politike? Cítim sa dobre. Politika ma baví. Téma konca v politike mi nenapadla".
Za dvadsaťpäť rokov aktívneho účinkovania v politike prischlo M. Dzurindovi niekoľko prívlastkov. Zľudoveli Miki, Mikipremiér, Cyklista, Maratónec, Dzurošík, Modrofúz..., mnohé vychádzali z jeho dlhoročných záľub (vytrvalostný beh, cyklistika, stolný tenis, futbal a i.), ktorých sa nemienil vzdať ani príchodom do vysokej politiky. V novembri 2001 zabehol napríklad slávny Newyorský maratón (dobehol na 4055. mieste) v Spojených štátoch amerických (USA). V politických kruhoch to však nie je nič nezvyčajné, behávajú aj iní. "Najviac si spomínam na zosnulého prezidenta a premiéra Slovinska Janeza Drnovšeka. S tým som si zabehal aj pri Potomacu v americkom Washingtone. Veľmi silný bežec je bývalý dlhoročný premiér Dánska a neskôr generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen. Potom je ešte veľa takých polorekreačných bežcov – napríklad Tony Blair, Kofi Annan, Donald Tusk".
Od bývalého amerického prezidenta Georga Busha jr. dostal pri poslednej návšteve Bieleho domu v marci 2006 maratónky so slovenskou a americkou vlajkou na jazyku topánok a tepláky. Na margo vtedy jeho zlomenej nohy Bush jr. zažartoval, že teraz by bol dobrý čas ísť si s ním zabehať. "Človek si musí povedať, čo je pre jeho život prioritné. Viete, čo to je vydržať osem rokov premiérsky cirkus? Ak som vydržal v sviežom duševnom zdraví, tak predovšetkým vďaka tomu, že som sa nikdy nevzdal obľúbenej pohybovej činnosti".
Mikuláš Dzurinda sa narodil 4. februára 1955 v Spišskom Štvrtku, okres Levoča. Vysokoškolské vzdelanie získal v rokoch 1974-1979 na Fakulte ekonomiky dopravy Vysokej školy dopravy a spojov (VŠDS) v Žiline. V roku 1988 tam ukončil i externú vedeckú ašpirantúru a získal titul kandidáta vied. V rokoch 1979-1988 bol ekonomickým analytikom vo Výskumnom ústave dopravnom v Žiline, v rokoch 1988-1990 riaditeľom pre informačné technológie na oblastnom riaditeľstve Československých štátnych dráh v Bratislave.
Do politiky vstupoval M. Dzurinda v roku 1990. Bol jedným zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia (KDH, zakladal pri ňom klub a zväz dopravy, v rokoch 1993-1998 bol podpredsedom pre ekonomiku, v roku 1996 neúspešne kandidoval na post predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému). Problematická politická situácia po roku 1994 viedla k pozastaveniu integrácie Slovenska do euroatlantických štruktúr. Päť opozičných strán (KDH, DS, Strana zelených, Demokratická únia a Sociálnodemokratická strana Slovenska) vytvorilo SDK. Dzurinda bol od 1. októbra 1997 jej hovorcom.
Vtedajšia vládna koalícia pod vedením Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) prijala v NR SR v roku 1997 zákon, ktorý neumožňoval vo voľbách kandidovať koalíciám. Preto sa SDK pretransformovala z koalície na politickú stranu a na ustanovujúcom kongrese 4. júla 1998 zvolili M. Dzurindu za jej predsedu. Snažil sa o faktické zlúčenie piatich zakladajúcich strán do jednej, keď sa mu to nepodarilo, v januári 2000 avizoval vznik nového politického subjektu - SDKÚ. Dňa 14. februára 2000 vystúpil z KDH. Na ustanovujúcom kongrese SDKÚ 18. novembra 2000 ho zvolili za predsedu tohto politického subjektu. SDKÚ sa v januári 2006 spojila s DS a nová strana dostala názov SDKÚ-DS. Dzurinda zostal jeho predsedom.
Po voľbách v roku 1991 sa stal Mikuláš Dzurinda námestníkom ministra dopravy a pôšt SR pre ekonomiku (1991-1992). V roku 1992 bol zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady (SNR - člen výboru pre rozpočet a financie), od marca do októbra 1994 bol vo vláde Jozefa Moravčíka ministrom dopravy, pôšt a verejných prác SR. Po parlamentných voľbách na jeseň 1994 sa vrátil do opozície ako poslanec parlamentu (člen výboru pre financie, rozpočet a menu). Od 30. októbra 1998 do 15. októbra 2002 bol Dzurinda prvý raz predsedom vlády SR. V tomto období bol dvakrát poverený výkonom niektorých právomocí prezidenta SR (október 1998 až máj 1999 SR bez prezidenta a júl 2000 pre chorobu prezidenta SR Rudolfa Schustera).
Po parlamentných voľbách 2002 sa stal Dzurinda po druhý raz predsedom vlády SR (30. október 2002 až 4. júl 2006). Vo februári 2006 na protest proti nepredloženiu a neschváleniu zmluvy vo výhrade vo svedomí medzi SR a Vatikánom odišlo z vlády KDH. Po predčasných parlamentných voľbách 2006 sa M. Dzurinda vrátil do NR SR ako opozičný poslanec (2006-2010). Po obvineniach z netransparentného financovania SDKÚ-DS vo februári 2010 oznámil, že nebude kandidovať do NR SR. Zostal však predsedom SDKÚ-DS. Po júnových voľbách v roku 2010 sa stal ministrom zahraničných vecí SR vo vláde Ivety Radičovej (2010-2012, v októbri 2011 vláda pre neschválenie európskeho finančného stabilizačného mechanizmu tzv. eurovalu v NR SR padla). V marci 2012 sa konali ďalšie predčasné voľby do parlamentu. Po nich sa Mikuláš Dzurinda stal poslancom NR SR za SDKÚ-DS.
Pred zatiaľ ostatnými parlamentnými voľbami v marci 2012 výrazne klesali preferencie SDKÚ-DS. Vo voľbách získala strana M. Dzurindu 6,09 percenta hlasov. Po nich oznámil, že na májovom kongrese sa nebude uchádzať o post predsedu SDKÚ-DS, zostane radovým členom a poslancom NR SR. Dňa 4. júna 2014 oznámil, že pre nenaplnené ambície strany vystupuje z SDKÚ-DS. V súčasnosti je M. Dzurinda nezaradeným poslancom NR SR (členom zahraničného výboru a Stálej delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy).
Mikuláš Dzurinda prednášal na amerických a európskych univerzitách, na významných odborných a verejných fórach. V roku 2002 mu vyšla kniha s názvom Kde je vôľa, tam je cesta. V roku 2003 mu žilinská univerzita udelila čestný titul Doctor honoris causa. V roku 2004 ho v španielskom Madride na stretnutí lídrov Kresťansko-demokratickej internacionály (CDI) zvolili za viceprezidenta CDI. V decembri 2013 bol zvolený za prezidenta Centra pre európske štúdiá, think tanku Európskej ľudovej strany. V máji 2014 mu vo Viedni udelili Veľkú cenu Leopolda Kunschaka.
Mikuláš Dzurinda je ženatý a s manželkou Evou a má dve deti.
