Paralympijská reprezentantka v stolnom tenise, víťazka z letných paralympijských hier v Sydney Zo žiadnej letnej paralympiády neprišla bez medaily. ALENA KÁNOVÁ je bojovníčka na pohľadanie. Hoci po havárii v mladosti ostala na vozíčku, vyštudovala vysokú školu, má zaujímavú prácu a pomáha odstraňovať zo života bariéry.
Paralympijská reprezentantka v stolnom tenise, víťazka z letných paralympijských hier v Sydney Zo žiadnej letnej paralympiády neprišla bez medaily. ALENA KÁNOVÁ je bojovníčka na pohľadanie. Hoci po havárii v mladosti ostala na vozíčku, vyštudovala vysokú školu, má zaujímavú prácu a pomáha odstraňovať zo života bariéry.
Rodáčka z Liptovského Mikuláša sa stolnému tenisu začala venovať po autonehode, ktorá ju v štrnástich rokoch odkázala na vozíček. Nešťastie ju nezlomilo, vďaka svojej vôli má kompletnú zbierku medailí z majstrovstiev Európy, sveta aj paralympiád (Atény 2004 – bronz, Peking 2008 – striebro, Sydney 2000 – zlato). Vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v súčasnosti je doktorandkou na Bratislavskej vysokej škole práva. Je slobodná, žije na Malinom Brde pri Ružomberku a v Bratislave, pracuje na právnom oddelení veľkej počítačovej firmy.
Čo vás motivuje nikdy sa nevzdávať?
Zrejme to súvisí s mojou povahou. Som tvrdohlavá a ak si niečo zaumienim, chcem to dotiahnuť do konca. A tiež mám rodinu a okruh dobrých priateľov, ktorí ma neustále povzbudzujú a ťahajú dopredu.
Prekvapujúce je, že svoje vzácne trofeje si nenechávate. Každú z vašich paralympijských medailí zo stolného tenisu ste niekomu darovali. Nepotrebujete ich mať pri sebe ako dôkaz, že ste prekonali samu seba?
Teší ma, že môžem nimi urobiť radosť iným, poďakovať sa ľuďom vo svojom okolí za ich podporu. Povzbudzovali ma a vytvárali mi podmienky, aby som žila aktívnym životom, študovala, venovala sa športu. Zlato zo Sydney majú moji rodičia, bronz z Atén som darovala mestu Ružomberok a striebro z Pekingu Národnému rehabilitačnému centru v Kováčovej, kde som sa liečila po havárii. Bola by som rada, keby moja medaila bola motiváciou pre tamojších pacientov, presvedčila ich, že môžu v živote mnohé dokázať.
Boli ste jednou z prvých vozičkárov, ktorí vyštudovali vysokú školu. Prečo ste si vybrali právo?
Rozhodlo aj to, že právnická fakulta bola v tom čase jednou z mála menej bariérových škôl. Podmienky boli aj tak zložité, využívala som pomoc asistentov, aby som jednoduchšie zdolávala bariéry v škole či na internáte. Ani dnes to nemajú vozičkári jednoduché, preto spolupracujem s mimovládnymi organizáciami, aby som pomohla situáciu zmeniť. Okrem architektonických bariér treba prekonávať bariéry v mysli ľudí, ktorí nepochopili, že okolo žijú zdravotne postihnutí ľudia, ktorí potrebujú pochopenie a pomoc.
Aké túžby máte do budúcnosti?
Každý deň prináša nové možnosti a príležitosti a dôležité je, aby človek šiel za nimi. Rada by som sa prebojovala o dva roky na paralympiádu v Londýne, pritiahla nádejných budúcich športovcov a založila si rodinu.
Hlasujte formou prázdnej SMS na číslo 9966 alebo na stránke www.slovenkaroka.sk
