Filmová a divadelná herečka, jedna z najvýznamnejších osobností slovenského kultúrneho života. Dcéra dvoch výnimočných slovenských hercov Jozefa Kronera a Terézie Kronerovej vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Pôsobila v Divadle Jána Palárika v Trnave, v Slovenskom národnom divadle v Bratislave a hosťovala aj v pražskom Národnom divadle.
Jej domovskou scénou je od začiatku 90. rokov bratislavské Divadlo Astorka. Počas hereckej kariéry stvárnila množstvo divadelných a filmových postáv a je jednou z najvýraznejších hereckých osobností slovenského kultúrneho života. Obsadzujú ju aj českí režiséri, minulý rok hrala vo filme Juraja Herza T.M.A., v roku 2001 získala Českého leva za vedľajší herecký výkon vo filme Divoké včely. Zuzana Kronerová má dve deti a s rodinou žije v Bratislave.
Zuzana Kronerová tvrdí, že v hereckom povolaní je síce predpokladom úspechu talent od pána Boha, ale čím viac ho máte, tým viac na sebe musíte pracovať. „Pracovitosť a pokoru k našej profesii som odpozorovala od svojich skvelých rodičov,“ vyznáva sa herečka, ktorá získala ocenenia doma aj v zahraničí.
Túžili ste odjakživa upísať sa divadlu?
Ako malé dievčatko som chcela byť predavačkou zmrzliny... Moja životná dráha však bola predurčená profesiou rodičov a ja som vraj už sediac na nočníku recitovala monológy Othella, lebo som mamu počula učiť sa divadelné roly v jednom kúte izby a otca v druhom. Rodičia však celé detstvo robili všetko pre to, aby som sa na divadelnú dráhu nevydala – vedeli totiž príliš dobre o úskaliach hereckej profesie, o tom, že okrem talentu musíte mať aj veľkú dávku šťastia, a chceli ma ochrániť. Po maturite som sa rozhodovala medzi štúdiom jazykov alebo dramaturgie, ale nohy ma samovoľne zaviedli na katedru herectva a poza chrbát rodičov som absolvovala prijímačky. Vyšlo to a šokovaní boli oni aj ja. A potom ma už len kritizovali – ale bola to výborná predpríprava na herecký život.
Aký je váš recept na úspech?
Recept neexistuje. Pri naštudovaní každej postavy, rovnako ako všetci poctiví herci, začínam od nuly. Uspokojiť sa s tým, že som už predsa veľakrát dokázala, že viem hrať, znamená upadnúť do klišé, zaškatuľkovať sa – a to je cesta do pekla. Základ úspechu je pokora a veľká pracovitosť. Jedno aj druhé som hádam zdedila po rodičoch.
Ktorý moment vo svojej kariére považujete za najdôležitejší?
Keď som nabrala odvahu ísť na herecké skúšky. Veď ja som bola plaché dieťa, ktoré sa nikdy nepredvádzalo, aj poéziu som si recitovala len v duchu. Dnes je zlomovým momentom aj každé naštudovanie ťažkej postavy, napríklad takej, ako bola Pitínskeho Matka v divadle Astorka, ktorá balansuje medzi komédiou a tragédiou. Čím viac sa pri naštudovaní postavy natrápim, tým viac si ju vážim, nebaví ma ľahko dosiahnutý úspech.
Ako sa dá zvládnuť kariéra s rodinou?
Keď sa mi narodili deti, boli vždy prvoradé. Často potom vznikali komické situácie... Ráno som sa s nimi začala hrať a úplne som zabudla, že som herečka, ktorá má aj svoje povinnosti. Zrazu zazvonil telefón – to volali z rozhlasu, že na mňa v štúdiu už polhodinu čakajú. V takej situácii musel môj obetavý otecko rýchlo vyzliecť pyžamo, utekať k nám domov a deti postrážiť. Hoci sú deti dospelé, stále veľa vecí podriaďujem rodine, vždy si nájdem čas aspoň sa porozprávať s nimi aj s manželom.
Čo ste sa naučili vďaka svojej profesii?
Mať rada ľudí. Herectvo ma naučilo aj mimo divadla počúvať a počuť, pozerať sa a vidieť, skúmať ľudské charaktery. Vďaka profesii som empatickejšia, ľudia sa mi zverujú so svojimi problémami, často sa stávam bútľavou vŕbou – a rada. A keby som nepracovala v oblasti umenia, určite by ma zlákalo zdravotníctvo alebo sociálna sféra, v ktorých sa dá pomáhať ľuďom. Teraz sa aspoň zapájam do charitatívnych aktivít a nikdy neodmietnem prosbu o pomoc.
Hlasujte formou prázdnej SMS na číslo 9949 alebo na stránke www.slovenkaroka.sk
