Viete, s kým spať, a s kým nespať? Ja si myslím, že to viem, a preto už hodný čas s nikým nespávam.
Môj masér šmrncnutý do ezoteriky mi síce pri pravidelnej štvrtkovej masáži stále nápadnejšie naznačuje, že keď to takto pôjde ďalej, budem mať vaječníky ako zosušené slivky a znovu ich nakopnúť nebude teda žiadna sranda, a že jedného krásneho dňa sa môže stať, že mi tie zvierače v podbruší jednoducho nerozmasíruje. Ale ja sa tomu smejem, pretože mi momentálne ani nič iné nezostáva.
Po elegantnom rozvode môjho už menej elegantného manželstva s naplešatelým rezíduom mojej mladosti, som sa definitívne rozhodla, že budem s ľuďmi spať, prípadne chodiť, prípadne žiť, už len z lásky. A aby toho nebolo málo, rozhodla som sa, že nestačí, aby som dotyčného milovala ja, ale že musí milovať aj on mňa. To mám z tých telenoviel, ktoré nepozerám, ale jednotlivé repliky typu „Si moja jediná, umrime spolu“, alebo „Rebeka, vždy som miloval len teba“ ku mne doliehajú cez panelákové steny od susedov pri písaní domácich úloh s mojou predpubertálne otrávenou dcérou.
Prečo sa dobre vyzerajúca, šťastne rozvedená intelektuálka s ľahkou nadváhou, pekným trojizbovým bytom v dobrej štvrti, novým autom, trendovým účesom, zmyslom pre humor a navyše nefajčiarka, tesne pred štyridsiatkou rozhodne pre takýto patafyzický, mierne sadomasochisticky ladený celibát? Neviem. Asi preto, že som si konečne uvedomila rezíduá svojho nezriadeného sexuálneho života, ak mu tak, pri všetkej úcte a odvahe, môžeme hovoriť.
Celé sa to začalo mojou búrlivou pubertou niekedy na začiatku osemdesiatych rokov, keď fičal štýl neohippie. Nadopovaní trávou a Led Zeppelinom sa všetci tvárili neznesiteľne frí. Všetci boli frí, len ja furt nič. Keďže som sa dramaticky červenala pri každej oblizovačke a obchytávačke, podobné veci som riešila zásadne potme, aby som v očiach dotyčného zostala aspoň trochu kúl a aby ani náhodou nezavetril, že by som mohla byť doňho. Moja slávna deflorácia však, naopak, prebiehala v plnej paráde pri tom najlepšom osvetlení operačného stola, čiže chirurgicky. Gynekológ sucho skonštatoval, že to inak nepôjde. Key sa totiž ani môjmu štvrtému frajerovi nepodarilo obrať ma o vienok zelený, a to bol prosím diplomovaný trhač blán, konečne mi dopálilo, že to asi nebude s kostolným poriadkom a vybrala som sa na návštevu k ženskému lekárovi.
Že tak a tak, aký ja mám problém, a že to nejako nejde, a on že teda „ukážte slečna“ a stále ma nespoznával, a potom, keď som roztiahla nohy, že: „á vy ste tá nádejná spisovateľka“ a potom že: „á, vy máte pohlavnú chorobu“ a potom že: „á, nehýbte sa, počkajte...“, vybehol z ambulancie a vrátil sa so skupinkou medikov, aby im názorne predviedol, ako má taká pohlavná choroba v plnom rozpuku, tesne pred prechodom do chronického štádia a ešte k tomu na virgo intacta vlastne vyzerať. No a než som konečne oznámila tomu štvrtému frajerovi, s ktorým som práve chodila a s ktorým to nešlo, že teraz to už konečne pôjde, tak sa ten blbec so mnou rozišiel. Takže zo slávnostných fanfár zostali len nervy, že sa mi to môže znova zrásť.
No, ale to bolo v čase, keď som ešte nebola frigidná. Frigidná som bola až potom, keď som sa rozhodla, že s tými fešákmi mi to moc nešlape, lebo ja som neni fešanda, a teda som, ako taká, celkom iná kategória. „Drž sa ty len, moja, pri zemi vo svojom leveli,“ povedala som si v túžbe zavraždiť aj poslednú známku môjho predošlého neradostného života. Bola som síce patrične hrdá na to, že opäť raz zvíťazil zdravý rozum nad rozochveným roztúženým srdcom v mojom medzinoží, ale rezíduá tohto svojho zrelého rozhodnutia znášam dodnes.
...pokračovanie už o týždeň.
