MOUNT EVEREST - 21. máj sa zapíše do histórie Slovenska ako deň, kedy slovenská herečka a moderátorka zdolala najvyššiu horu sveta bez pomocného kyslíka. Doposiaľ sa to podarilo len 9. ženám. No a po náročnom výstupe sa svojim fanúšikom prihovorila. Z jej slov behá mráz po chrbte..
Zdolať Mount Everest je naozaj obdivuhodné. Podarilo sa to Slovenke Lucii Janičovej a aj moderátorke a herečke Lenka Poláčkovej (kedysi Vacvalovej). Tá sa odhodala na výstup bez pomocného kyslíka, čo je ešte náročnejšie. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Lenka musela všetko vstrebať a predýchať a po týždni sa ozvala svojim fanúšikom s dlhším vyjadrením.
„Nezabudnuteľné. A zároveň, to najťažšie, čo som kedy absolvovala. 20. máj sa pôvodne podľa predpovede ukazoval, ako dokonalý vrcholový deň. Naše odhady potvrdil i meteorológ našej expedície. Jedna z najnebezpečnejších vecí na streche sveta sú prudké zmeny počasia. A presne to nás neplánovane zastihlo cestou do C4. Silný nárazový vietor, ktorý nás pri každom zafúkaní nútil prikrčiť sa. Pod Yellow Band som sa v silnom vetre nemohla ani nadýchnuť. O to viac ma prekvapilo, ako veľmi Honza (jej manžel, pozn.red.) zabojoval, keď do C4 (7900) vyšiel bez kyslíka (väčšina ľudí nasadzuje kyslík v C2 (6500). Prakash rozhodol, že toto počasie vrcholové nie je a v takmer 8000 budeme čakať 24 hodín,“ uviedla.
Zistila o sebe veľa. „Napríklad i to, že som schopná spať v každej nadmorskej výške. Spánok je známkou dobrej aklimatizácie. Len viac než hory, pripomína covid. Náš summit push (posledný výšľap na vrchol, pozn. red.) začal v jasnej noci, okolo 21. hod. Zlom počasia nastal, len o deň neskôr. A k tomu svetelný had až hore,“ pokračovala. Na výstup sa v ten deň vybralo 80 ľudí, so Sherpami takmer 200.
„Nekonečne pomalé stúpanie a zopár momentov, ktoré vo mne zarezonovali. Ani ja som sa nevyhla vrcholovej rade. Čakala som bez pohybu, a jediná bez kyslíka, zhruba hodinu. V obávanej zóne smrti (beriem to podľa Messnera nad 8500 mn.m.) strávila desivých sedem hodín. Chvíľu pred nami sa zrútila časť preveju a nezaistení horolezci zmizli pod stenou. Všetky tragické udalosti tohtoročnej sezóny máme spojené s konkrétnými ľuďmi, z čoho mi stále ide mráz po chrbte,“ dodala.
Rozdiel medzi ôsmimi a takmer deviatimi tisíckami je podľa jej slov veľmi špecifický, človek vraj nespozná, že má menej kyslika, a to je veľmi nebezpečné. Mozog však túto zmenu vníma a sluch i zrak mala v hmle, reakcie pomalšie, no aj tak sa snažila držať pri zmysloch. Jej tím na ňu dohliadal. „Verte mi, bolo to dlhé a bolelo to. Ale tak inak. Na dreň. Všetko, čo sme zažili a cítili, ešte stále spracovávame. Presne si pamätám, ako som si posledných 200 výškových dole opakovala: "Už nikdy..." Peťo Hámor sa však pri stretnutí v Kathmandu zasmial: "Ešte ste krátko dole. Dajte tomu mesiac..." napísala na záver.
