BRATISLAVA - Téma domáceho násilia je mnohými vnímaná len povrchne. Mnohé ženy a deti však doma zažívajú doslova peklo. Patrila k nim aj Simona Salátová, ktorá bola popri mame a bratovi týraná už od 5 rokov. Jej spoveď je naozaj mrazivá.
Simona Salátová o svojom detstve s tyranom hovorila už viackrát. „Je strašne potrebné o tom hovoriť, lebo stále sú tu deti, čo toto zažívajú. A ja strašne prosím tie ženy, aby si to rozmysleli, aby odišli kvôli tým deťom, kvôli sebe. Nikto ti proste nemôže takto ubližovať,” vyhlásila v relácii Silná zostava.
Tam pri príležitosti Medzinárodného dňa proti násiliu páchanému na ženách odkryla mrazivé detaily, ktoré vzbudzujú doslova hrôzu.
Pri takejto ťažkej téme sme sa rozhodli Simonine výroky nijako nekomentovať a uvádzať.
Tučné prasa
► Môj otec mal deväť bratov a bol z nich považovaný za toho najlepšieho
► Jasné, že mi vybiehajú momenty, keď som mala tri, štyri, päť, šesť, keď som bežala za tatinom, lebo to bol môj tatino a nechápala som, keď mi povedal, som tučné prasa, že nedostanem papať, ale na druhý deň ma objal.
► Až keď sa začalo že drasticky ubližovať mojej mamy, vtedy som pochopila, že niečo nie je v poriadku.
Scény z hororu
► My s bratom asi sme mali tu podstatu otec a zlo rozdelenú. Toto bolo to zlo, ktoré tu robí veľmi zlé veci a proti tomu sme bojovali a potom niekedy tam bol triezvy tatino... Neviem, či sa to dá hodiť iba na alkohol. Tam muselo byť niečo hlbšie, lebo mne veľakrát prišlo, že on má veci premyslené, že jednoducho on vie, čo robí. Nemôžeš povedať, že je to čin z toho, že si opitý a nevieš, čo robíš, keď niekoho hľadáš 20 minút so sekerou po dome a vieš, že tí ľudia sú schovaní v nejakej miestnosti a ty chodíš okolo, búchaš tou sekerou po stenách a voláš ich menami. To nie je z afektu. Ty to máš premyslené a máš v rukách sekeru a necháš tých ľudí sa tam trápiť, lebo vieš, že s tou sekerou sa dostaneš cez tie dvere.
► To násilie je ako pleseň, ono to rastie. Ono sa to zväčšuje až k vybitým zubom a stiahnutým kožiam na rukách... Keď už to bolo veľmi zlé, tam boli len dve možnosti, ako tomu ujsť, a to bolo ujsť, alebo – keď už mama ležala v bezvedomí a my sme niekam utiekli alebo sa dobre schovali, tak vtedy už nemal čo, tak si išiel dať nejakého ďalšieho panáka. Ale boli len dve možnosti, ako to skončiť, to nebolo tým, že by sa unavil alebo by sa niečo (udialo) v jeho hlave, že už stačilo.
► My sme to s bratom určite vnímali ako našu vinu. A preto sme sa nechávali biť my, aby nemohol biť mamu. Môj brat bol naozaj útly, keď som ja mala osem, keď som si to už naplno uvedomovala, môj brat mal šesť a on s tým malým telíčkom dokázal hádzať do vzduchu a dopadalo to na betón. Ja si doteraz pamätám ten zvuk toho, ako detské telo dopadá na betón.
Všetci to vedeli
► Všetci to vedeli, sme na dedine, môj otec má niekoľko bratov v tej dedine... Doteraz sa otcova rodina dokáže postaviť a povedať mi do očí, že sa nikdy nič také nestalo. Toto sú dôvody, prečo nikto nič neurobil.
► Otec sa s nami presťahoval do takého malého bytu v Žiline, aby nás úplne izoloval a tam sa to násilie zhoršilo natoľko, že mama už nevládala a začala piť tiež. My sme raz zostali v pyžamkách pred bytom, bola zima, nemali sme čo robiť, a tak sme sa dostali k starým rodičom, volali sme im z takej búdky telefónnej a pamätám si, že tam týždeň nato prišla aj mama, lebo otec ju zbil na verejnosti, ale my sme u tých starých rodičov mali pocit ten prvý týždeň, že konečne začal život. A my sme už tých rodičov nechceli nikdy vidieť. Mamu možno trochu, aj keď báli sme sa na ňu pozrieť, lebo strašne vyzerala...
► V tom momente, ako sa nahlási násilie, aby to náhodou neskončilo ako v našom prípade, že sa policajné hliadky otočia vo dverách, prípadne si ešte dajú panáka s mojím otcom a odchádzajú. Tak to naozaj fungovalo. To bolo jedno z najväčších zúfalstiev, čo prežívate. Pamätám si situáciu, keď otec zbil mamu tak, že krvácala, ležala na zemi, my sme nevedeli, či je živá a tí policajti odchádzali od tých dverí. A komu mám zavolať, keď mi tam zomiera mama a ja mám 8 rokov?
► Môj otec mal potom ďalšiu rodinu a skončilo to veľmi podobne.
► Dnes už hovorím – našťastie otec zbil mamu na verejnosti, lebo dostal krásny rok vo väzení. To je veľmi maličký trest za niekoľko rokov týrania. To mi príde doteraz neuveriteľné, že ten človek nemá nikde ani nijakú čiarku, že boli u neho policajti 10-krát minulý rok, dokopy 50-krát za 5 rokov... A potom zbil ženu na verejnosti, tak to by potom dalo iný výsledok ako rok.
► My sme s bratom dvakrát skončili v nemocnici s veľmi podivnými zraneniami a to nikde nie je, že hospitalizácia maloletých. Tam potom nabehli otec, mama a vyzerali v pohode, vysvetľovali, čo sa stalo. No ťažko sa potkneš, keď máš potom rezné rany. Mama koľkokrát skončila na pohotovosti, moja mama nemala horné zuby, ani jeden horný zub nemala. Kto si to tam mohol nevšimnúť?
