BRATISLAVA - Pred niekoľkými dňami mal premiéru film Sviňa, ktorý vyvolal mnoho silných emócií. Napríklad aj také, že sa diváci na jeho konci zdráhali tlieskať, keďže im námet až nápadne pripomínal aktuálne dianie na Slovensku. My sme sa rozprávali s jeho scenáristkou Marianou Čengel Solčanskou, ktorá s nami viedla mimoriadne úprimný rozhovor a priznala, prečo film vôbec nechcela nakrúcať, porozprávala nám aj o tom, ako počas jeho tvorby prežívala napäté noci...
Keď ste svoj film Sviňa videli prvýkrát vo finálnej verzii, aké ste mali pocity?
Videla som ho už strašne veľakrát. Poslednýkrát som ho videla na kontrolnej projekcii. A už si ho nikdy v živote nepozriem. Tak to robím so všetkými svojimi filmami.
Je to preto, akú majú myšlienku?
Nie, ale je to tak pri každom filme. Ja sa na to nedokážem dívať ako divák. Pre mňa je to dielo, ktoré ma stálo strašne veľa úsilia a tým, že si ho naposledy pozriem na kontrolnej projekcii, sa uzavrie istá kapitola v mojom živote a ja idem ďalej.
Podobne veľké haló ako tento film urobil aj váš film Únos. Prečo ste sa opäť rozhodli venovať politickej téme?
Ja som ani Sviňu ani Únos nechcela robiť. To nie sú filmy, po ktorých túžite. Teda, ak ste normálny človek, ak nie ste sebatrýzniteľ. Ale tie filmy ku mne prišli. Ja som sa k nim postavila ako k občianskej povinnosti. Na nakrúcaní Svine nebolo príjemné absolútne nič. A dúfam, že to bolo poslednýkrát, čo som nakrúcala tento žáner. Ale to isté som hovorila pred tromi rokmi aj pri Únose. A vidíte, čo sa stalo.
Vzhľadom na to, že sa tieto v filmy v istom smere dotýkajú skutočných udalosti, viete určiť, čím bol ktorý film pre vás náročnejší?
Oba filmy boli hrozne ťažké. Scenáre som písala večer, keď manžel a dcéra zaspali a ja okolo tej jedenástej, keď už celý dom stíchol, som, prisahám, mala pocit, že sú so mnou v miestnosti mŕtvi. To som väčšinou vydržala iba chvíľku, tak som zaklapla počítač a šla som si ľahnúť a spať. Oba boli veľmi náročné, lebo som za výsledok cítila obrovskú zodpovednosť.
Tušili ste už po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, že sa k tejto téme napokon chtiac-nechtiac dostanete?
Ja si úplne pamätám tú chvíľu, keď mi vyšiel román Generál a bola tlačovka k tým knihám. Arpád vtedy prišiel so Sviňou. A ja som si hovorila - túto knihu nakrúti niekto úplne iný ako ja. Ja s tým nič nechcem mať. A pár mesiacov nato som to bola ja, ktorá telefonovala Rudolfovi Biermannovi, že choďte si kúpiť knihu Sviňa, ja si myslím, že by to bol dobrý film.
A čo bol teda ten zlomový moment, ktorý vás podnietil k tomu, aby ste sa do toho skutočne pustili?
Otázka, čo s tým viem robiť ja, keď som na seba hľadela do zrkadla. Viete, nemôžete sa spoliehať, že to niekto druhý vyrieši za vás. Vidíte, že sa niečo deje nesprávne, že ľudia vraždia, kradnú a klamú a ľudia, ktorí majú moc, majú mandát na to, aby rozhodovali o našich životoch. A oni rozhodli takto, zločinne. Čo s tým viem spraviť ja? Niekto vie ísť na tribúnu, niekto napísať knihu, niekto iba kričí a búcha päsťami v krčme. A ja viem točiť filmy.
Ktoré z momenty boli pre vás tak kľúčové, že ste ich z filmu nemohli vynechať?
Bolo veľmi ťažké sa pri nakrúcaní sústrediť, keď pred kamerou stál herec, ktorého si vážim, ktorý je môj kamarát a musela som sa na neho pozerať ako na zápornú postavu. Odosobniť sa.
Ak by sme postavy predsedu strany, ministra či kontroverzného podnikateľa mohli pokladať za skutočné, viete označiť niekoho, kto je pre vás najväčším zlom?
Vždy sa budú nejakí ľudia správať zločinne, ale budú sa tak správať preto, lebo im to ostatní umožnia. Myslím si, že tá tragédia, ktorá sa stala pred dvomi rokmi, to vlastne nie je nič nové. My sa všetci strašne čudujeme, ale sme ten istý národ, ktorý dovolil, aby sa Jozef Tiso stal prezidentom. Ten istý národ, ktorý dovolil, aby v roku 1968 prišli Rusi a sme ten istý národ, ktorý dovolil, aby zavraždili mladého 25-ročného chlapca, ktorý mal všetko pred sebou a nemal nič, iba svoju dušu. Nič, iba jedno dievča, starý dom a svoju dušu. To zlo sa nikdy nedeje bez požehnania tých, ktorí to môžu ovplyvniť.
Takže to vnímate ako kolektívnu vinu?
Sčasti je to kolektívna vina. Máme demokraciu a my sme si predsa demokraticky zvolili to, čo nám teraz vládne.
Veľa ľudí sa po premiére na vašu adresu vyjadrilo, že obdivujú vašu odvahu, že ste sa na to dali a nebojíte sa. A to týkalo aj filmu Únos. Je to naozaj tak? Nebojíte sa, že by sa vám vaša práca mohla vypomstiť?
Bojím sa, samozrejme, Všetkého sa bojím. Ale tak viete. Z tohto sveta ešte nikto živý neunikol. Skôr alebo neskôr pôjdeme všetci...
Určite vás neobišli volebné preferencie. Kam to podľa vás môže dospieť, ak sa tieto veci stanú skutočnosťou?
Ja nebudem robiť nikomu politickú kampaň, no ľudia by mali premýšľať nad tým, že keď volia nejaký politický subjekt, aký program vlastne podporujú. Či vedia, čo je za tým. Aký morálny kredit majú tí, ktorí stranu reprezentujú a chcela by som len všetkých poprosiť, aby nevolili fašistov.
Predstavujete si niekedy ideál Slovákov? Akými by sme mohli byť za ideálnych podmienok?
Boli by sme všetci vzdelaní a kultúrni ľudia a taká by bola naša krajina.
Ďakujeme za rozhovor
