BRATISLAVA - Slovenský herec Adam Jančina nerád spomína na posledné dni roka. Niekoľko rokov po sebe ho totiž na Silvestra stretlo nešťastie.
„Vždy som mal rád Silvestra, tešil som sa, vždy som niekde bol, plánoval som... Potom sa mi začali na tento deň viazať zlé spomienky. Najprv mi na Silvestra zomrel dedko a pred štyrmi rokmi som mal zas vážnu nehodu s pyrotechnikou. Prišla po mňa záchranka a strávil som Nový rok na pohotovosti. Videl som tam všetky tie šialené zranenia, ako keby vonku zúrila vojna a nie oslava nového roka. Bolo to desivé. Doktor povedal, že ma to mohlo zabiť, že som mal šťastie v nešťastí. Tým, ako som sa zahojil, musím povedať, že naozaj obrovské. Schytala to totiž moja tvár, mal som v ústach dvanásť stehov, samé podliatiny a všetko som mal opuchnuté. Nakoniec mi na spomienku zostala len malá jazvička akoby po rázštepe, ktorá keď mám strnisko, vôbec nie je vidieť. A jedna korunka zubu nie je moja. Od tohto momentu som najradšej, keď už je po Silvestri. Už sa z neho neviem tak tešiť, ako kedysi,“ priznal v rozhovore Jančina.
Minuloročný Silvester ho však, naopak, celkom milo prekvapil. „Ten bol pre mňa naozaj výnimočný a často naň s radosťou spomínam. S mojou vtedajšou priateľkou, ktorá býva v inom meste, sme boli obaja na sviatky doma a na Silvestra sme sa obaja spontánne rozhodli, že chceme byt spolu a že sa prekvapíme. Ona naskočila na posledný vlak a ja som sadol do auta. Síce dorazila do Bratislavy pred mojím odchodom, ale šetrila si to ako prekvapenie k polnoci. A ja som im chcel zas o polnoci zaklopať na dvere. Tesne pred polnocou sme sa obaja dozvedeli, že sme mali ten istý nápad a minuli sme sa. Veľmi ma to mrzelo, ale aj tešilo zároveň. Počasie na diaľnici nám veľmi neprialo a celú cestu tam aj späť bola taká hmla, že som nevidel viac ako na dva metre pred seba a vlastne som šoféroval doslova podľa navigácie. Stretli sme sa napokon až o tretej ráno, ale ten moment by som za nič nevymenil,“ prezradil.
