BRATISLAVA - Kristína Kövešová je úspešná markizácka reportérka, ktorá sa venuje najmä investigatívnej žurnalistike. Akčná brunetka sa momentálne teší obrovskej podpore divákov a často zasahuje a pomáha v situáciách, ktorým sa ostatní radšej vyhýbajú. V rozhovore nám odhalila zákulisie svojej práce a porozprávala aj o svojom súkromnom živote.
Dnes je už z teba ostrieľaná reportérka, ktorú ľudia obdivujú. Spomínaš si na svoje začiatky?
Ja som v Markíze už siedmy rok. Naozaj mi nikdy nenapadlo, že budem reportérkou. Po strednej škole som odišla do Ameriky, kde som pracovala a žila taký ten cestovateľský život. Potom si hovorím, že mohla by som ísť na vysokú školu a prišlo mi, že masmediálna komunikácia môže byť fajn, lebo tam nebola matika a fyzika (smiech). Tak som si povedala, že idem. Začala som popri škole robiť v regionálnej televízii a Markíza vyhlásila konkurz do televízie Doma. Prišlo mi to funny a že to môže byť zaujímavá skúsenosť, tak že idem. Bolo tam hrozne veľa ľudí a ani neviem prečo, zobrali ma. Išlo to tak postupne. Začiatky boli také, že ťa pošlú robiť anketu na nejaké trhovisko a ide to postupne. Potom som prišla do Telerána a Reflexu. Po pár rokoch som pišťala, že ja nechcem robiť ľahké témy, ale krimi a investigatívu. Síce tak na mňa pozerali, že ty moje zlaté dievčatko s dlhými vlasmi a v šatočkách, to asi nie. Choď robiť skôr šoubiznis. Potom sa mi ale podarilo spraviť nejakú reportáž a už to bolo. Vtedy som už vedela, že toto je tá cesta. Vieš, výzor môže často klamať. Väčšinou si na krimi predstavíš takého veľkého dvojmetrového chlapa a nie drobné žieňa. Teraz to už robím asi dva, tri roky.
Trvalo ti dlho, kým si sa vypracovala? Nemala si pocit, že to ide nejako pomaly?
Som veľmi vďačná, že som išla takto od začiatku, že som sa sama vypracovala. Začala som anketami a skončila pri vážnych reportážach a to je dobre. Veľmi veľa mi to dalo a veľmi veľa som sa naučila. Neviem, či by som toto dala v tom období, keď som do Markízy prišla. Človek sa musí profesne nejako vypracovať a naučiť sa. A učím sa stále, stále neviem všetko. Učím sa od skúsenejších kolegov, ktorých máme, či už v Reflexe alebo v Televíznych novinách a ktorí mi pomáhajú a radia. Nemala som niekoho, kto by ma vyslovene zaúčal, ale máme šéfku Reflexu, Zuzku Štelbaskú, ktorá je úžasná žena, vždy poradí a podporí. A koho tiež osobne mám rada ako šéfa, ale aj človeka, to je Heňo Krejča. Vždy za ním idem, posielam mu videá, hovorím, čo som urobila a veľakrát ma usmerní a najmä pri mne stojí. To je dôležité, mať takú podporu. A tým, že Heňo bol tiež výborný novinár, dokáže to všetko pochopiť. A Danica Kleinová, Zuzka Ondrušková, Mišo Hečko, to sú tiež výborní ľudia, za ktorými sa chodím pýtať.
Robíš reportérku, venuješ sa režírovaniu, striháš... Nepotrebovala by si, aby mal deň viac hodín?
Áno, robím všetko a je to veľká výhoda. V podstate to funguje tak, že vstávam 04:30 alebo o piatej ráno, potom si idem pripravovať strih, potom do Telerána, kde robíme cestovateľskú reláciu. O ôsmej začínam strihať v Reflexe. Potom medzitým, ako sa strihá, utekám niekam točiť. Väčšinou mám kameru so sebou, aby som si to vedela sama nahrať, ak by sa niečo udialo. A potom, keď sú réžie, režírujem projekty. Nie je to stále, ale robím to. Obe práce majú niečo do seba, ale robiť reportérku a krimi témy, to je taká moja srdcovka. Režírovala som napríklad Zámeny manželiek, O 10 rokov mladší, Bez servítky, nejaké pilotné projekty a teraz pripravujem ďalšiu šou. Ako režisér musíš poznať formát relácie, dramaturgiu, respondentov, kameru... a hlavne mať víziu, čo robíš a ako to má vyzerať. Tu je ale veľký tím ľudí, ktorí relácie pripravujú a sú to skvelí profesionáli (kameramani, zvukári, produkční, kreatíva... atď), bez ktorých by som to nezvládla. Ako režisérka som len malým článkom.
Často sa dostávaš do neštandardných a pomerne nebezpečných situácií. Máš nejakú obľúbenú reportáž, ktorá je tvojou srdcovou záležitosťou?
Ukrajina! To bolo minulý rok, keď som sa ocitla vo vojnovej oblasti, kde bojujú proruskí separatisti s ukrajinskou armádou. Tam som bola sama. Prišla som na niekoľko dní. Na Ukrajine som si našla miestneho šoféra, kameramana, tlmočníkov a išla som do prvej vojnovej línie. To funguje tak, že samozrejme do prvej línie nedostaneš oficiálne povolenia. Takže som sa tvárila, že som z nejakého miestneho regionálneho štábu a chodila som tam ako dievčatko s malou kamerou, aby to vyzeralo, že som turistka, čo si točí niečo sama pre seba a nepriznávam, že točím pre veľkú televíziu. Prišli sme do prvej línie a to si predstav, že tam máš zákopy, kde sa bojuje, opustené domy. Prišla som, zaklopala, otvorili mi vojaci so samopalmi a ja som im povedala, že by som chcela byť s nimi a vidieť, čo sa deje. Potom som sa presunula na ďalšie miesta, do ďalšej prvej línie a takto to fungovalo. Bolo to náročné, aj sa po nás strieľalo... Chodiť vo veste, zažiť tú streľbu, vidieť to ľudské utrpenie... keď ti mína či guľka prebehne pár centimetrov od hlavy, mieria na teba... vtedy si uvedomíš, že to nie je sranda. Počas nakrúcania sme aj my museli utekať do miestnej školy so 40 vojakmi, ktorí sa snažia spať. A ty stále počuješ, že tam niekto uteká po chodbe, lebo idú na bojisko. My s tlmočníčkou sme boli zavreté v malej miestnosti a celé som to nahrávala. Tam sa ani nevyspíš, lebo tam stále počuješ to bombardovanie a ako sa bojuje, spávala som možno dve hodiny.
Vyskytla sa počas tvojho pobytu v Ukrajine situácia, že si sa naozaj bála o svoj život?
Bolo to náročné najmä na psychiku. Musela som sa naučiť skoncentrovať, nemôžeš tam podľahnúť žiadnej hystérii, ktorá tam panuje. Jasné, že keď sa strieľalo, boli momenty, keď som mala strach, ale musela som sa naučiť počúvať, čo sa deje. Vnímať to, dávať pozor na svoju bezpečnosť a ešte sa to aj snažiť natočiť, aby som priniesla nejaké svedectvo, ako to tam funguje a čo sa tam deje. A dostať sa zo zbombardovaného mesta z vlakovej stanice sama domov oblepená pamäťovými kartami s lepiacou páskou. Musela som to schovávať, lebo nikdy nevieš, či ťa niekto neokradne, nevezme ti to. Predsa len je to vojenská oblasť a nemusí sa každému páčiť, čo máš natočené. Ísť tým vlakom nebola sranda. Už som pomaly nemala peniaze, ani jedlo, ani pitie, keďže všetko, čo som mala, som rozdala ľuďom, peniaze aj oblečenie. Vo vlaku som sa klepala zimou a modlila sa, nech tých 12 hodín prežijem. Ale nakoniec - dostala som sa do Kyjeva a potom domov. A prvé, čo som urobila, bolo, že som si kúpila ružovú kabelku (smiech). Potrebovala som vyrovnať energie, že som dievča (smiech), vieš, keď som sa dostala z tých maskáčov a nepriestrelnej vesty. A potom si pamätám, že prvý týždeň, keď som prišla domov a niečo buchlo, vždy som sa otáčala, že či sa nestrieľa, lebo chytíš taký reflex (smiech).
Po tejto skúsenosti ťa zrejme už tak ľahko niečo z rovnováhy nevyviedlo. Život na Slovensku ti musel pripadať ako prechádzka ružovou záhradou...
Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Ja som tam bola pár dní, no tí ľudia tam reálne žijú. Bola tam pani, čo spávala v nepriestrelnej veste a hovorí mi, že takto žije už 2 – 3 roky. Boli tam deti, to bolo strašné. Na ulici za mnou prišiel malý chlapec. Že Kika, Kika, tu nechoď, lebo tu ťa môžu odstreliť, tam sú ostreľovači. Ty musíš ísť tak, aby si videla vždy budovu. Choď touto uličkou, potom druhou, tam ťa nemôžu zastreliť, potom sa spolu môžeme hrať s loptou. Pohľad na tie deti vo vojne bol strašný, moji anjelikovia malí... ešte teraz ich vidím pred očami. A tak ako aj oni, aj ja som sa s tým zžila. Nezvykla som si na vojnu, ale na tých pár dní som sa tam naučila fungovať. Ľudia sa prispôsobia, nič iné im nezostáva. Ukrajina bola pre mňa skúsenosť, po ktorej som si povedala, ako veľmi si vážim mier. A bolo úžasné vidieť, ako si ľudia pomáhajú. Ako nič nemali a aj napriek tomu dávali druhým. Objímala som ich a nie raz plakala spolu s nimi. Posledný deň bol najťažší, môj ukrajinský štáb sa na mňa vykašľal a zostala som sama. Len som už čakala, kým mi pôjde vlak. Verím, že osud mi zoslal jednu mladú ženu Innu, učiteľku, ktorá mi pomohla. Keď už som mlela z posledného, zobrala ma do kostola, kde som ich poprosila, či sa môžem zohriať. A oni mi dali aj jedlo a kávu. Stretla som tam kňaza , ktorý mi rozprával o tom, ako mu počas omše vystrieľali celú rodinu a on to videl. Vďaka nim som sa aj dostala na stanicu. Nakoniec som za tieto skúsenosti vďačná. Inak potom vnímaš život a skutočné hodnoty .
Neľahké reportáže máš za sebou aj na Slovensku. Často pobehuješ medzi narkomanmi, feťákmi, bezdomovcami, či po rómskych osadách. Máš aj tu nejaký srdcový príbeh?
Asi HIV pozitívny Richard. Chalan, ktorý zámerne vyhľadával mladé dievčatá, s ktorými mal nechránený sex, aby ich nakazil. Samozrejme, nepovedal im, že je HIV pozitívny. To bolo strašné. Ja som ho potom prinútila, aby sa mi priznal, že to urobil a mala som to nahraté. Išla som tým na políciu. Chcel sa mi pomstiť, to boli také vyhrážky a dostala som tip, že si mám dávať pozor, že ma hľadá a chce ma dopichať nakazenou ihlou, lebo som na neho prišla. Vtedy som si dávala pozor, keď som išla domov, nikdy som nebola sama. Ľudia sa ma pýtali, či mi to stojí zato, že som v ohrození a niečo sa mi môže stať. Ale chápeš, on ničil život mladým dievčatám. 14 – 15 ročným. Tak čo? Mám to nechať tak? Nedokázala by som s tým žiť, že som nič neurobila a nechala ho ďalej ničiť nevinné ľudské životy... Bolo aj také, že som chodievala domov s ochrankou. Raz ma dokonca díler chytil pod krk. Pentagon je totiž tiež taká moja srdcová téma (smiech), tam som už ako doma. Viackrát sa stalo, že sa mi kvôli mojim reportážam vyhrážali. Dílerov, ani rôznych podvodníkov sa nebojím, horšie sú vyhrážky od ľudí v obleku, ktorí sa navonok tvária ako neviniatka a popri tom hrajú vysokú hru. Tým ide často o tisíce a vyhrážajú sa ti zničením dobrej povesti a podobne...
Nosíš so sebou aspoň slzný sprej alebo nejaký prostriedok na sebaobranu?
Nie, nikdy som nad tým nepremýšľala. Novinár sa nesmie báť. Nechcem to tu teraz hrať na hrdinku, ale naozaj sa nebojím. Jasné, sú situácie, kedy mám rešpekt a dávam pozor, viem, pokiaľ môžem. Jasné, že by som nešla sama do nejakej situácie, kde by som bola v nejakom uzavretom priestore sama s desiatimi kriminálnikmi, väčšinou sa tieto veci dejú na verejnosti. Takisto materiály, ktoré mám natočené, si odkladám na viacerých miestach, keby sa náhodou niečo stalo. Vieš, ja verím v spravodlivosť a dobro a myslím, že sa oplatí za to bojovať. Kamaráti mi často vravia, že Kika, nemôžeš zmeniť celý svet, vyriešiť všetko zlé. Ale tak skúsiť to môžem, nie? (smiech).
Nepremýšľala si nad tým, že by si založila nejakú dobročinnú organizáciu?
Vôbec. Ja takéto projekty často podporujem, ale nad niečím vlastným som nikdy neuvažovala a asi ani neplánujem. Najradšej pomáham ľuďom priamo. Popri tom, ako som v teréne, stretávam množstvo ľudí, ktorí potrebujú pomôcť, vidím to na vlastné oči a im pomôžem rovno. Či už sú to bezdomovci, obete rôznych zločinov či ľudia v ťažkej životnej situácii. Kedykoľvek je to v mojich silách, rada to spravím. Niektorým dám oblečenie, iným jedlo, niektorým zaplatím nájom či dám na lieky. Nebudem tvrdiť, že rozdávam tisíce, nie som nejaká svetová celebrita a ani si to až tak dovoliť nemôžem, ale ak môžem pomôcť, robím to priamo. Mnohí mi telefonujú a sme v kontakte a viem o ich životoch. Pomáhať je krásny dar. Ich radosť v očiach mi dáva oveľa viac, ako dávam ja im. Robím to však sama a bez kamier. Nerobím to kvôli medializácii alebo aby ma niekto obdivoval. Robím to preto, že mi na tých ľuďoch záleží a chcem im pomôcť.
Čo robíš, keď máš chvíľu času a môžeš sa venovať sama sebe?
Ja veľmi rada cestujem. Už som si pochodila veľa miest, Indiu, Nepál, Mexiko, Kubu, Moldavsko... A chcela by som ešte vidieť veľryby, byť v džungli s gorilami a nasťahovať sa do budhistického kláštora k mníchom (smiech). No a okrem toho sa rada starám o zvieratká. Mám argentínsku dogu a ďalších 2 adoptovaných psíkov a aj veľa mačiek, čo sme zachránili (smiech). Chodievam si aj zajazdiť na koni, to je úžasný relax a, samozrejme, milujem motorky. Teraz jazdím na skútri. No a samozrejme rada trávim čas s blízkymi ľuďmi. Mám okolo seba skutočných priateľov, dobrých ľudí s veľkým srdcom, ktorých si neskutočne vážim a som za nich vďačná.
Ako si na tom s mužmi? Neboja sa ťa?
Momentálne priateľa nemám. Mala som dva vážne 5-ročné vzťahy, ale rozišli sme sa. Snažím sa takéto veci neplánovať, nechávam to na osud. Celkovo nerada plánujem. Čo ty vieš, možno zajtra stretnem niekde manžela, stať sa môže naozaj všetko. A nemám pocit, že by sa ma muži báli. To je tak, že mňa si moji partneri vždy našli, povedali si, že ja chcem Kiku, bojovali o mňa a bolo to tam. Teda silní muži sa ma neboja a pochopia, že ja vôbec nie som až taká silná, ako pôsobím. Na mňa by to asi málokto povedal, ale ja som v súkromí úplne iná ako v práci. Veľa ľudí je prekvapených, keď ma skutočne spoznajú. Som citlivá a potrebujem od partnera, aby stál pri mne a dával mi veľa lásky. Vieš, keď mám doma oporu a zázemie, mám dosť síl pomáhať druhým. Doma mám všetko biele, všade samých anjelikov a kvety. Je to opak tých tvrdých krimi tém, ktoré robím. Inak, rada aj upratujem a napríklad neznesiem, aby môj muž robil ženské práce. Navarím, upracem, upečiem. Nemám s tým problém, robím to rada. Asi by sa mi nepáčilo, ak by toto mal robiť chlap, predsa sa viem o domácnosť postarať. Takže som úplne normálna baba.
V poslednom čase sa ti dostáva naozaj veľkej podpory a množstva milých reakcií od divákov. Ako to vnímaš?
Ja som za to naozaj veľmi vďačná a dojíma ma to! Je to krásne. Ja tú prácu beriem ako poslanie. Je to úžasný pocit pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Napĺňa ma to. Veľakrát si aj doma poplačem, keď mám za sebou nejakú ťažkú reportáž. No ľudia mi dávajú silu! Teší ma to, keď sa mi ozývajú ľudia, ktorým som nejakým spôsobom pomohla, dávajú mi vedieť, ako sa majú. Ľudia a ich spätná väzba sú pre mňa hnacím motorom vpred. Prijímam to s obrovskou pokorou a vďakou. A keď sa pýtaš na ceny, teraz som laureátom ceny na Osobnosť Bratislavy za prínos mestu, ktorú mi majú odovzdať. V minulosti som dostala aj výročnú cenu Literárneho fondu za sériu reportáží o bezdomovcoch. Naozaj si to veľmi vážim, Ale ja to skutočne nerobím pre nejaké ocenenia, aby sa o mne hovorilo alebo aby som sa nejako zmedializovala. Robím to, lebo chcem šíriť dobro, pomáhať tam, kde sa to dá. A mňa to napĺňa a verím, že pomáhať má zmysel.
Je niečo, do čoho by si v rámci svojich reportáží nešla?
No... toho asi veľa nie je (smiech). Neviem. Naozaj neviem... Nešla by som určite do niečoho, keby som vedela, že tí ľudia nie sú ku mne úprimní, klamú alebo robia iným zle.
Máš momentálne nejaké konkrétne plány do budúcnosti?
Vieš, keď sa ma niekto opýta na plány do budúcnosti, vždy si spomeniem na hinduistického svätého muža, ktorého som stretla v Indii a budhistického mnícha z Nepálu. Učili ma, že ži pre prítomný okamih, včerajšok ani zajtrajšok neexistuje. Snažím sa neplánovať a brať život taký, aký je. Byť vďačná za to, čo mi prinesie a prijímať všetko s pokorou. Život je krátky a nemali by sme ho prežívať, ale žiť naplno. Len Boh vie, čo si pre mňa pripravil na zajtra...
