BRATISLAVA - Takto to vidia oni! V posledných týždňoch je v Európe témou číslo jeden utečenecká kríza. Názory na aktuálnu situáciu sa rôznia - mnohí tvrdia, že by sme imigrantom z afrických krajín mali pomáhať, no medzi Slovákmi sa nájde aj veľa tých, ktorí by utečencom pomocnú ruku nepodali. Oslovili sme v tejto súvislosti známych Slovákov, aby nám prezradili, aký názor majú na aktuálnu situáciu v Európe oni.
|
Mário Kuly Kollár (44) spevák skupiny Desmod |
„Pomôcť určite treba, ale tým, ktorí to naozaj potrebujú. A zatvoril by som hranice pred tými, ktorí idú využiť štedrý západný sociálny systém. Tí mi naozaj vadia. Sú tam ale aj ženy, deti, starší ľudia, ktorí nemajú problém zostať aj v tých krajinách ako Maďarsko, Slovensko.. Je to všetko o registrácii – ak majú papiere, nie je to problém, lebo potom o nich vieme všetko. Verím, že je tu obrovské bezpečnostné riziko, čo sa týka fanatikov, ale Slovensko našťastie pre nich asi nie je zaujímavá krajina.“
|
Ján Ďurovčík (44) režisér |
„Zvláštne je, že utečeneckú krízu rieši Európa. No pýtam sa. Netýka sa aj bližších a bohatých krajín, ktoré má Sýria v susedstve a ktoré sú im kultúrne a nábožensky bližšie? To je podľa mňa jedna z najpodstatnejších vecí. Prečo sa tento problém týka iba Európy? Arabským krajinám nikto nenadáva, že sú nehumánne. Alfa a omega však je, že nedostávame správne informácie. A ak ich ľudia nemajú, spoliehajú sa na svoj logický úsudok, ktorý nemusí byť vždy správny. Vysvetlím. Ak niekto uteká pred vojnou a sloboda je sto kilometrov, prečo uteká ďalších tritisíc? Ak niekto uteká pred vojnou a bojí sa o život, ako môže doma nechať ženu a dieťa? Ak všetci utečú, kto vybojuje slobodu? Obyčajný človek, za ktorého sa považujem aj ja, nedostáva hlavne z Bruselu relevantné odpovede na tieto otázky. A tak si vytvára vlastný názor. A my možno máme skreslený obraz. No nikto z nás nedostal žiadne odpovede na naše otázky. Počul som, akí sme nesolidárni a tak ďalej. Nemyslím si však, že by Slováci nechceli pomôcť. Ja chcem vedieť, prečo pani Merkelová jeden deň otvorí bránu a na druhý deň ju zavrie. Nedostal som žiadne vysvetlenie. Z Europarlamentu počúvam od predsedu iba prázdne frázy bez odpovedí. Veď nech nám povedia, prečo napríklad tí ľudia nechcú byť na Slovensku. Veď im tu vieme zabezpečiť všetko. Myslím si, že sme solidárni. O tom netreba pochybovať. Nech sa ale v Europarlamente nečudujú, že národ reaguje tak divne, keď tí, ktorí majú vysvetliť, ako to v skutočnosti je, nám nič nepovedia. Túto problematiku naozaj podrobne sledujem. No nedostávam žiadny argument na to, aby som zmenil názor. Nech prestanú vravieť frázy a ja ho rád zmením.“
|
(Zdroj: Digi Sport) |
Jozef Golonka (77) hokejová legenda |
„Keď vidím v televízii matky s deťmi, ktoré utekajú pred vojnou, je mi ich ľúto a mali by sme im pomôcť. Na druhej strane sú tam vo väčšine mladí chlapci, dobre oblečení, s drahými mobilmi, neviem, čo si mám myslieť. Tí očividne neodchádzajú kvôli vojne, neviem, aká je ich motivácia. Nemám problém s prirodzeným pohybom, ale za rovnakých podmienok pre každého. Aj my musíme mať platný pas, keď odchádzame z Európskej únie. Ale oni porušujú pravidlá, veď nie je normálne, aby stotisíc ľudí nekontrolovane prešlo cez niekoľko štátov. Navyše mám vnukov a vnučky, normálne sa bojím o nich. Veď po utečencoch zostávajú bacily, neupratujú po sebe, kade chodia, nechávajú neporiadok.“
|
Adela Banášová (34) moderátorka |
„Myslím si, že je to veľmi citlivá téma. Nie je to čierno-biele, nemožno všetkých hádzať do jedného vreca akéhokoľvek typu. Cítim však, že je to nenáhodná vec, niekomu veľmi vyhovujúca a čím viac našich emócií budeme do veci vkladať, či už na jednom alebo na druhom názorovom brehu, tým viac budeme vzniknutú situáciu len posilňovať.“
|
Zuzana Ťapáková (53) podnikateľka a exriaditeľka TV Markíza |
„Neobávam sa, ale je mi z celej krízy a z tohto všetkého, čo sa okolo toho deje, veľmi, veľmi smutno. Priznám sa, že veľmi ťažko to znášam a veľmi na bolia veci, ktoré sa dejú. Bolí ma aj taký ten prístup ‚bývalých východoeurópskych krajín‛. To, čo sa dialo v Maďarsku, považujem za hrozné veci a myslím si, že je to také memento pre nás všetkých. Mali by sme sa nejako pozrieť do vlastného vnútra, čo by sa dialo, keby sa toto dialo s nami samými. Mám pocit, že humánnejší postoj by nám všetkým prospel. Nie som šťastná z toho, že postkomunistické krajiny sa nie veľmi ohľaduplne a nie veľmi ľudsky správajú k týmto ľuďom. Ale nie som vyznávačom ani kvót ani veľmi migrantskej politiky, lebo si myslím, že to naozaj môže byť veľmi nebezpečné a že pravdepodobne nikto v čase, keď Európa otvorila dvere, netušil, aké rozmery to môže nabrať. Takže taká tá obava z toho, čo to všetko môže priniesť, tam je, ale zároveň hrôza z toho, akí dokážeme byť neľudskí k ľudským bytostiam.“
|
Nora Mojsejová (56) podnikateľka |
„Možno budete prekvapení, ale mne je ich úprimne ľúto. Hlavne tých matiek s deťmi. Ja som dobrý človek a na to som aj doplatila. A možno sa budem mýliť, no ja proti nim nič nemám. Vôbec nezávidím, v akej situácii sú a že utekajú pred vojnou. Dôvody, prečo odchádzajú z domu, nech riešia Američania. Všetka zloba ide od nich. Z utečencov nemám strach – ľudia sú predsa dobrí a zlí bez ohľadu na to, akej sú kultúry. Na Slovensku sú aj väčší zločinci ako oni. Utečenci však u nás nechcú zostať – ani sa im nečudujem. No treba sa vžiť do ich situácie, preto nie som za stavanie plotov. Je mi to ľúto, keď si predstavím, že v tom batohu majú celý svoj život. Mám však iné starosti ako utečencov. A myslím, že aj celé Slovensko.“
|
Andrej Bičan (40) moderátor |
„Myslím si, že máme jednu veľkú výhodu, že naše ekonomicko-sociálne pásmo nie je pre nich zaujímavé a utečenci sa presúvajú ďalej. To je môj fíling. Pomáhať ľuďom treba. Ja nemám nič proti nim, som kresťan, katolík, ak nájdeme aparát, ako rozlíšiť tých dobrých od tých zlých, som za. Inak sa budú ľudia ďalej báť, čo je normálne. Bojíme sa o všetko, o deti, o majetok, je to prirodzené. Ja som videl tých ľudí na hranici a nezdali sa mi nebezpeční, ale to človek nikdy nevie. Ak existuje nejaké nebezpečenstvo z ich strany, treba ho eliminovať, treba urobiť všetko preto, ako si uchrániť svoje územie a hodnoty v ňom. Je to ťažké sa k tomu vyjadriť, je to 50 na 50, neviem. Niekde máme politické špičky, ktoré by nás mali chrániť a teraz to snáď robia.“
|
Ady Hajdu (52) herec |
„Ja som o tom toľko čítal, ja by som to ale nevedel vyriešiť. Aj mi je tých utečencov hrozne ľúto, aj mám obavy. Miešajú sa vo mne všetky ľudské pocity. Neviem posúdiť, čo je správne. Som rád, že som herec a nie politik, že to nemusím riešiť. Dúfam, že sa im podarí uchrániť Európu, aby ostala ešte aspoň chvíľu Európou.“
|
Andy Hryc (65) herec |
„Politici EÚ zaspali. Od začiatku je jasné, že prvoradá je ochrana schengenských hraníc. A v tomto ohľade únia zlyhala. Vojenské loďstvo malo pašerácke lode na hranici medzinárodných vôd stredozemného mora obracať tam, odkiaľ prišli. To sa žiaľ nestalo. Navyše Nemecko ľahkomyseľne vyhlásilo, že sa o všetkých utečencov postará a že sú ‚welcomen‛. Kým sa nevyrieši utečenecká kríza, asi iné riešenie ako zatváranie hraníc neexistuje. Problém vidím v tom, že väčšina ‚utečencov‛ akoby nechcela rešpektovať naše pravidlá a zákony. Keď v roku 68-69 emigrovala 250 tisícová intelektuálna elita Československa na západ, všetci sa podriadili nadiktovaným pravidlám a išli do krajín, ktoré im udelili azyl. Nemohli si vyberať. Je mi tých ľudí ľúto, druhá vec je, že dokiaľ v ich krajinách boli tzv. ‚diktátori‛, bol v Európe pokoj. Ja nemám dôvod sa obávať o moju bezpečnosť, ale o bezpečnosť mojich vnukov v budúcnosti mám vážne obavy. Som scestovalý človek a veľmi dobre viem, že v Anglicku, Beneluxe, Francúzsku, Nemecku i Švajčiarsku sa tzv. ‚menšiny‛ nesnažia asimilovať, ale meniť podmienky a štruktúru v hostiteľských krajinách. A to nie je dobre. Treba si vziať príklad z Austrálie. Buď sa prispôsobíte našim pravidlám alebo odíďte tam, odkiaľ ste prišli.“
|
Karin Haydu (38) herečka |
„V prvom rade, my všetci máme aký-taký morálny záväzok prijímať utečencov z akejkoľvek krajiny, ktorá sa zmieta vo vojne a myslím si, že tak je to správne. Na druhej strane diktovať krajinám kvóty si nemyslím, že je správne, pretože pomoc sa jednoducho nedá vnucovať. Pomoc by mala byť prirodzená. Každá daná krajina i jedinec by mali pomáhať tak, ako im je to umožnené, či už z finančných, kapacitných a iných možností. Ja si myslím, že dôležité by bolo tým ľuďom podať pomocnú ruku. Každá krajina by si mala povedať, ako vie pomôcť. Ja chápem, že najväčší nápor je na tie cieľové krajiny. Ale treba si spomenúť aj na 68/69 rok, kedy v podstate vyše 70 tisíc Čechoslovákov emigrovalo do zahraničia a takisto im bola podaná pomocná ruka a boli prijatí do krajín, ktorí si vybrali za svoju novú domovinu. I keď v konečnom dôsledku to boli ekonomickí utečenci, ktorí utekali z nášho komunistického režimu, či už pred totalitou, a toto je rozdiel. Títo utekajú zo Sýrie pred vojnou, chcú si zachrániť holý život. Ale zase v tých 60. rokoch utekali do krajín obdobnej kultúry a obdobného náboženstva ako sme mali my, takže tam nehrozili problémy s asimiláciou. Mnohí boli vzdelaní, kvalifikovaní, aj keď boli na druhej strane chudobní a nepoznali jazyk, mnohí z nich v tom zahraničí aj niečo dokázali, presadili sa. A ja si myslím, že aj medzi týmito ľuďmi sú mnohí aj vzdelaní a majú potenciál a kapacitu byť prospešní pre našu krajinu i Európu.
Samozrejme, že je to ťažké sa takto jednoznačne vyjadriť a zaujať stabilné stanovisko, vždy je tu isté riziko hrozby a neistoty. Nemusíme byť nejako zbehlí v zahraničnej politike, ale z ľudského hľadiska má každý z nás trošku empatie a súcitu s tými ľuďmi, ktorí si snažia zachrániť život a vychovávať v pokoji svoje deti a začať žiť od znova. Ale určite sa nájdu medzi nimi aj špekulanti, ktorí znamenajú pre Európu hrozbu, ale je ťažké ich identifikovať. Isté riziko tam samozrejme je, pretože nemajú pri sebe doklady, ale súdiť a posudzovať na základe vizuálu, to sa nedá. My sami sme mali, keď bola vojna v Juhoslávii, doma chlapčeka zo Sarajeva, ktorý bol sirota a bol daný na adopciu. V rámci Červeného kríža bol u nás na dva mesiace, kým prešiel tým procesom. Poskytli sme mu dočasný domov. Ja si myslím, že mnohí z nás by boli ochotní a schopní takýchto ľudí prijať a poskytnúť im domov. Ale asi tam je problém ten komunikačný. Predsa len, keď to bola Juhoslávia, tak ten slovanský národ je nám blízky aj jazykom, aj mentalitou, aj náboženstvom. Myslím si, že v tomto je ten problém. Rozdiel kultúr.
Už bolo dávno predpovedané, že v konečnom dôsledku Európa raz skončí ako arabská krajina a že v podstate mnohí z nás budeme robiť otrokov im. Nevieme, či sa to niekedy naplní, nepriala by som si to, ale z takého ľudského hľadiska mi je naozaj ľúto tých ľudí a myslím si, že mali by sme im pomáhať. Ja si myslím, že by ich mali prijímať obdobné krajiny okolo nich, ten stredný východ, ktoré majú obdobnú kultúru a náboženstvo.“
{{ poll.title }}
{{ poll.title }}
{{ poll.thanks }}
{{ poll.title }}
{{ profiles[profileEvalueated.index].name }}
Zhoda: {{ profileEvalueated.weightPercentage }}%
