BRATISLAVA - Slovenský moderátor Patrik Herman nikdy netúžil po práci v televízii. Vždy ho však lákalo starať sa o slabších.
„Ja som nikdy nechcel pracovať v televízii, no keďže som najstarší zo súrodencov, tak mi tá starostlivosť o slabších bola tak nejako daná do vienka a práca v televízii mi to v podstate umocnila,“ povedal v rozhovore.
Napriek tomu babička už v jeho detstve odhalila, čím sa stane. „To, že budem moderátor, odhadla akurát moja nebohá babička. Keď som mal asi osem rokov, pristihla ma, ako som chorý sediac na gauči prikrytý perinami a srkajúc čaj čítal titulnú stranu denníka Pravda. Čítal som nekrológ Brežneva, ktorý práve zomrel, a čítal som ho ako moderátor televízie. Vtedy mi babička povedala ´Ty raz budeš moderátor.´ Mám pocit, že tie babičky vždy najlepšie vedia, čím sa stanú ich vnúčatá,“ podotkol Herman.
Ako dieťa známy rodák z Trnavy sníval o tom, že raz bude lekárom. „Ako dieťa som chcel byť lekárom. Mal som aj vlastnú ambulanciu u babičky v záhrade. Liečil som tam plyšových macíkov a kamarátky zo susedstva. Vždy sa niekto našiel, koho som liečil,“ zasmial sa moderátor.
„Neskôr na strednej škole som túžil stať sa právnikom, no potom sa to zvrhlo. Mal som totiž veľmi dobrých slovenčinárov, ktorí vo mne objavili nejaký ten skrytý talent a rozprúdili to vo mne. Na vysokej som študoval politológiu a to som už bol pevne rozhodnutý byť novinárom,“ priblížil Herman, ktorý už počas štúdia začal pôsobiť ako moderátor v rádiu.
„Hovoril som si, že s mojou tvárou môžem zapadnúť akurát tak v rádiu a bolo mi tam dobre. Zrazu ma však kamarát prihlásil do konkurzu na redaktora televíznych novín televízie Markíza a tam sa to začalo. Spomínam si, že ma tam držal proti mojej vôli, ja som chcel zdúchnuť už po prvých pár hodinách, keď som videl to obrovské množstvo ľudí. Konkurz trval tri dni a napokon som cez to sito preliezol ako jeden z troch, ktorých prijali. Som na to dodnes hrdý,“ poznamenal.
Za dlhé roky pôsobenia v televízii zažil mnoho krušných chvíľ a neraz sa bál o život. „Už ako benjamínovi mi prischla problematika zločinu, robil som reportáže o tragédiách a bezpečnosti krajiny a priznávam, že boli chvíle, keď som sa naozaj bál. Nie ani tak o seba ako o svojich blízkych, pretože som bol často konfrontovaný s tlakmi podsvetia, aby sme o niektorých veciach neinformovali, respektíve informovali tak, ako si to predstavovali oni, a keďže ja som bol vtedy mladý človek s posunutými hranicami pudu sebazáchovy, skúšali sa vyhrážať na mojich blízkych. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, ale musel som to vydržať, iná cesta neexistovala. Buď by som musel úplne opustiť novinárčinu, alebo som musel byť naozaj nekompromisný, a nakoniec ma začali rešpektovať. Jediné, čo ma po čase skolilo, bolo zdravie. Po štyroch rokoch som úplne vypol a museli ma lekári dávať dokopy. To ma jediné svojím spôsobom nejako zabrzdilo,“ priblížil moderátor.
Herman však svoju profesiu napriek tomu neopustil a na obrazovkách pôsobí dodnes. „Povedal by som, že mám prácu svojich snov. Som rád, že robím s ľuďmi a veľmi si ľudí vážim. To je také moje motto, vážiť si ľudí, dobrých ľudí a priateľov, pretože ich je čoraz menej. Stále však nejako verím v ľudské dobro,“ dodal na záver.
