BRATISLAVA - Jozef Adamovič (†74) opustil svoju rodinu, kolegov a fanúšikov presne pred týždňom. Pravdepodobne ho zradilo srdce. Dnes sa s ním do historickej budovy opery Slovenského národného divadla prišlo rozlúčiť množstvo ľudí. Hercovo telo spočívalo v čiernej lesklej truhle obloženej bielymi káliami. S trasúcim sa hlasom si na legendárneho herca zaspomínal Juraj Slezáček (70), ktorý si vyčítal, že sa mu v poslednej dobe neozval. Bývalý študent Igor Timko (34) dokonca pri spievaní piesne plakal.
Jozef Adamovič bude ako človek aj umelec chýbať mnohým. Medzi prvými na rozlúčku do historickej budovy národného divadla prišli spomedzi kolegov Juraj Slezáček, Dušan Jamrich či Kamila Magálová.
Na úvod znela sálou smútočná hudba od Johanna Sebastiana Bacha. Krátko pred pol desiatou prišla aj manželka zosnulého herca Božidara Turzonovová. Jej a ostatným smútiacim sa ako prvý prihovoril generálny riaditeľ SND Marián Chudovský. Okolo čiernej rakvy s bielymi káliami počas jeho reči stáli medzi inými Diana Mórová, František Kovár a Emil Horváth.
Následne sa slova ujal Dušan Jamrich, ktorý svojím nádherným hlasom predniesol emotívnu báseň. Po celý čas z neho bolo cítiť smútok. Ten vo svojom prejave neskrýval ani Juraj Slezáček. Chvejúcim sa hlasom spomínal na spoločné chvíle s Jozefom Adamovičom a Michalom Dočolomanským. „Šatňa 42,” pripomenul miesto, o ktoré sa delili. V reči si vyčítal, že sa kolegovi neozval skôr a prihovára sa mu až na poslednej rozlúčke.
Jozef Adamovič niekoľko rokov učil na košickom konzervatóriu. Úctu mu prišiel vzdať aj riditeľ školy Róbert Galovics. „Spomínam si na príhodu, kedy nám volala pani Dača, že manžel sa jej celý víkend neozval. A ona ho potom našla, ako strihá práce, ktoré natočil so študentmi. Aj v nemocnici v posteli si čítal ich práce. Mal ich na stolíku,” pripomenul výnimočného pedagóga.
Jedným zo žiakov známeho umelca bol aj Igor Timko. Ten na rozlúčke aj zaspieval. Pri interpretácii piesne so slovami „Už viem, ako chutí večnosť. Je trpká, chýba mi tvoj smiech” mu po tvári stekali slzy. „Snom každého z nás bolo, aby sme mohli aspoň chvíľu stáť s vami na jednom pódiu. Tak, pán profesor, je to tu,” povedal so smútkom.
Spevák bol potom jedným z tých, ktorí vynášali rakvu do pristaveného pohrebníckeho auta. Táňa Pauhofová a Kamila Magálová pomáhali s kvetmi. Božidara Turzonovová prijímala kondolencie. Po skončení rozlúčky vyzerala zničene, ale neplakala... Slzy jej zrejme už došli.
