Pojem Arabská jar pozná asi každý. Séria revolúcií sa začala pred takmer dvoma rokmi v Tunisku a rozšírila sa do ostatných krajín. Dnes už ale revolučné nadšenie opadlo a vystriedala ho realita. Aká je? Dozviete sa s dokumentov na festivale Jeden svet (od 3. do 9. decembra v Bratislave), ale tiež z diskusií priamo od zahraničných hostí, či slovenských dokumentaristov, ktorí boli a sú v centre diania.
V Tunisku, v Egypte, ale aj v ostatných krajinách arabského sveta začali budovať novú spoločnosť. Žiaľ, mnohí cítia frustráciu, pretože – korupcia je všade (aké podobné s tým, čo zažívame u nás, všakže?). Našťastie – aj tam žije dostatok aktivistov, ktorí sa napriek tomu nevzdávajú. Nedáme sa umlčať! – je ich heslo, ale aj názov festivalovej sekcie, v rámci ktorej si môžete pozrieť zaujímavé dokumenty (Späť na Tahrír, Nedáme sa umlčať, Fallega 2011). Hneď po povstaniach v Tunisku a v Egypte sa o zmenu režimu pokúsili aj obyvatelia Bahrajnu. O krutých praktikách štátnej moci, ktorá revolúciu potlačila už v zárodku, hovorí film Bahrajnský výkrik do tmy.
Západný svet však takisto nie je ani zďaleka ideálny a tak sú súčasťou tejto sekcie aj filmy o protestoch v USA či Európskej únii. S arabskými revolúciami majú spoločné požiadavky na život v lepšej spoločnosti. Ak si myslíte, že v „demokratických krajinách“ sa aspoň zaobídu bez krviprelievania, ste na omyle. Spúšťačom masových protestov v Grécku, ale aj ďalších európskych štátoch, bola vražda 15-ročného študenta, ktorého zastrelila polícia. Hovorí o tom dokument Prizmou gréckej krízy. Frustrácia z politiky, nefungujúci štát, zadlžená a zničená krajina...
Nebudú chýbať ani filmy o občianskom aktivizme v Česku a na Slovensku. Nespokojnosť so skorumpovanými politikmi, ekonomická a sociálna kríza, pocit, že tí, čo porušujú zákony majú stále navrch nad slušnými občanmi...Aj to podľa odborníkov prispieva k nárastu nacionalistických, ale i rasistických, nacistických a iných ešte strašnejších vášní. Žijeme v čudnej dobe, keď sa novinári z týchto trendov tešia. Keď nás televízny reportér – tak ako v dokumente Film ako Brno – presviedča, že „bez konfliktu nevznikne reportáž“. Jednoducho, ak neonacisti počas tradičného prvomájového pochodu nezbijú aspoň jedného Róma, ani nemá zmysel o takejto nudnej akcii informovať divákov. Snímka poskytuje pestrú mozaiku názorov a vyjadrení a odhaľuje, že – našťastie – občiansky aktivizmus nespí a stále je mnoho ľudí, ktorí sa vedia postaviť proti týmto tendenciám. Ostáva však trpká pachuť a otázka: ako je možné, že v demokratickej krajine je stále priveľa neonacistov a môžu svoje názory hlásať verejne?
