Chce sa vám donekonečna reagovať
na otázky o priateľke? Vyzerá
to už, že váš vzťah riešia všetci –
okrem vás samotných. Nemáte
chuť to na dlhý čas jednou vetou
komentovať?
Zlatku milujem. Už sedem rokov
máme šťastný, spokojný a silný
vzťah. Nedovolím, aby ktokoľvek
ubližoval Zlatke, ale aj mne
spochybňovaním nášho vzťahu
a vymýšľaním si rôznych kríz.
Stretávajú sa aj naši rodičia, plánujeme
spoločné dovolenky, naše
rodiny majú veľmi priateľské
vzťahy. Taká je pravda a všetko
ostatné sú výmysly.
Vráťme sa do hlbšej minulosti.
Máte o dvadsať rokov menej a ste
v rodičovskom dome v Lipovej. Čo
vidíte?
Najprv panelák v Šuranoch, kde
sme bývali do mojich desiatich
rokov, potom rodinný dom,
ktorý sa naši rozhodli postaviť.
Prírodu, kamarátov, malú sestru
Luciu, ako sa hrá s autíčkami,
nie s bábikami. Mamu, ako stále
niečo počíta, a otca, ako majstruje
v dome.
Už je asi na dôchodku. Čo robil
predtým?
Pracoval takmer tridsať rokov
v Elitexe ako mechanik NC strojov.
Boli to také veľké spriadacie
súpravy. Elitex patril libereckému
koncernu a jednotlivé súčasti
zariadení vyvážali do Ruska.
Na istý čas sa tam ocitol aj otec.
Vrátil sa s veľkými fúzami a my
sme sa smiali, že vyzerá ako
ruský mužík. Potom pracoval
v Írsku, kde stavali tuším nemocnicu.
Môj otec je totiž veľký
odborník. Na všetko.
Podali ste sa naňho?
Nie, v tomto sa líšime. Pre mňa
je murárčina, elektrina a iné odborné
mužské práce španielska
dedina. Otcovi stačí dať do ruky
polienko a na druhý deň vám
z neho urobí sošku. Mame postavil
v záhrade za mesiac altánok,
lebo ho chcela. Vraj načo ho kupovať,
keď ho môže urobiť sám.
Nešikovný bol iba raz. Skrátil si
pár prstov.
Ako sa to prihodilo?
Mal som vtedy asi sedemnásť. Čosi
majstroval v garáži a omylom
sa mu zapla hobľovačka. Odnieslo
si to zopár prstov, ale našťastie
len končeky. Bol to veľmi nepríjemný
zážitok. Preňho aj pre
mňa. Odviezli ho do nemocnice,
zle to znášal, lebo jeho predstava
– mňa živia ruky – na istý čas
utrpela poriadnu ranu. Nedávno
oslávil šesťdesiatku a veselo majstruje
ďalej. Práve rekonštruuje
kúpeľňu.
(Zdroj: Život)
Spomínali ste, že mama stále
niečo počítala. To ste boli takí
bohatí?
Nie, pracovala dlhé roky v sporiteľni,
teraz je riaditeľkou pobočky
banky v Šuranoch. Celý jej život sa
spája s bankovníctvom; počítala
peniaze, riešila úvery, zmluvy. Je
veľmi šikovná. A dáma v pravom
zmysle slova, ktorá nevie oddychovať,
presne tak ako otec. Doma sa
pani riaditeľka mení na klasickú
domácu paniu...
Riaditeľuje aj doma?
Áno, myslím, že aj doma. (Smiech.)
Doma je vždy navarené, lebo cesta
mojich synov zo školy vedie priamo
k babke. Pozrieť, čo pribudlo
v chladničke, hrať sa hry, pozrieť
telku a potom domov, učiť sa. Klasický
dedinský život.
Pravidelnou súčasťou tohto života
ste stále aj vy. Je známe, že ak
nevysielate, určite vás nájdeme
v Lipovej. Žije tam aj vaša sestra
Lucia (28)?
Nežije, býva v Šuranoch a je vydatá.
Práve stavajú dom. Teraz má
bábätko, z ktorého sa všetci tešíme,
pretože po ňom túžila a dlho
naň čakala. So Zlatkou sme krstní
rodičia. Šťastná je najmä babka.
Konečne má vnučku, ktorej môže
na rozdiel od vnukov kupovať pukačkové
sponky a iné ozdoby.
Od Lucie ste o osem rokov starší,
vaše záujmy sa iste neprekrývali.
Boli ste aspoň veľký brat ochranca?
Čisto teoreticky som bol, prakticky
však nikdy nenastala situácia, aby
som ju musel zachraňovať. Skôr sa
u nás doma spomína na to, ako
som využíval jej súťaživosť. Podobne
ako ja športovala a jediné, čo
na ňu platilo, boli olympijské kategórie
– rýchlejšie, silnejšie, vyššie.
Ak sa mi teda nechcelo vstať
z postele a mal som chuť na nejaké
jedlo, doniesla ho iba vtedy, keď
som vymyslel súťaž: stihneš za dve
minúty uvariť párky? Na stopky sa
dala nachytať vždy a občas som to
zneužíval. (Smiech).
Voľný čas trávite so synmi. Paťo
je už pubertiak, Samo má sedem
rokov. Keď sa spolu vyberiete
do lesa či na športovisko,
nachádzate v ich správaní
črty – toto som celý ja?
Detstvo mojich synov sa dá
naozaj prirovnať k môjmu.
Patrik sa na mňa podobá.
Rastie ako z vody, z týždňa
na týždeň vidím, ako sa
ťahá do výšky. Dokonca aj
nohu má už takmer takú
veľkú ako ja. Začal používať
moje poľovnícke topánky.
Svoje veci nachádzam čoraz
častejšie v stave, že sa
s nimi určite niečo dialo.
Napríklad topánky sú zablatenejšie,
ako som ich
nechal.
Do mojej povahy sedí skôr
Samko. Je to taký malý
výmyselník, všestranný,
bezprostredný, nikoho sa
nehanbí, ničoho sa nebojí.
Paťo je tichší. Skôr sa
na mňa podobá fyzicky, Samo
povahovo.
Keď sme si dohovárali rozhovor,
práve ste sa chystali
s chlapcami do lesa. Určite
nebudem prvá, kto sa vás
opýta, ako môže mať niekto
koníčka poľovníctvo.
Poľovníctvo je najmä
o ochrane a starostlivosti
o zver. To väčšina ľudí ani
len netuší a je to škoda.
Mám rád prírodu, investujem
do jej ochrany a tiež
do kŕmenia zveri, ale nie
som lovec, ktorého baví zabíjanie.
Aj synov sa snažím viesť,
aby si prírodu vážili a starali
sa o ňu. Oveľa radšej ako na lov
ideme s chlapcami niekoľko kilometrov
do lesa, vezmeme vrece
kukurice, aby sme ju nasypali
zvieratám. Minulý týždeň som
mal auto plne naložené repou,
nechcite vedieť, ako vyzeralo.
Motať sa po lese ma baví, je to
kus môjho života.
Zrejme preto ste nedávno investovali
do chalupy?
Teraz som si pre zmenu splnil
detský sen ja. Stojí v horách a so
Zlatkou si to predstavujeme tak,
že ju dáme do poriadku a budú
sa tam stretávať naše rodiny. Napríklad
na Vianoce alebo pri rodinných
oslavách. Budeme chodiť
na hríby, grilovať, oslavovať
jubileá. Moja aj Zlatkina mama
tam majú nachystané dve skalky
a otcovia trochu roboty (smiech).
Samozrejme, budeme im pomáhať.
Vaše smerovanie, mám na mysli
pôvodné povolanie učiteľa, rodičia
výrazne ovplyvnili. Otec hrával
dlhodobo futbal.
Po otcovi som zdedil súťaživosť
a zmysel pre spravodlivosť,
od mamy istú dávku exhibicionizmu,
dravosti a chuti presadiť
sa. S atletikou som začal v trinástich
a v štrnástich som získal
titul majstra Slovenska.
V izbe máte, ak dobre počítam, 12
medailí z majstrovstiev, krátko ste
učili zemepis a telesnú. Bavilo vás
to vôbec?
Dva mesiace som učil na gymnáziu
a potom rok a pol v základnej
škole. Baviť ma to bavilo, ale...
Učiteľstvo je veľmi pekné, len,
žiaľ, slabo platené povolanie.
Vtedy som skúsil aj s kolegom
šťastie na konkurze do Markízy.
Vyšlo to.
(Zdroj: Nový Čas)
Exmanželka býva s deťmi tristo
metrov od rodičovského domu.
V čase rozvodu nebývajú vzťahy
najlepšie, dnes ste na tom ako?
Myslím, že v pohode. Vieme
sa dohodnúť na podstatných
veciach, nehádame sa. Do kontaktu
prichádzame, keď idem
za malými.
Ako redaktor športu ste boli
v odbore fundovaný, keď ste však
dostali šancu v hlavnom spravodajstve,
verili ste si?
Ponuka do spravodajstva prišla
vo chvíli, keď Jarka Hargašová
odchádzala na stáž do Ameriky.
Predtým som už tri roky zarezával
v športovej redakcii. Bolo to
veľmi rýchle a času na rozhodovanie
veľa nebolo. Vlado Repčík
vtedy odchádzal z postu
moderátora Televíznych
novín na post šéfa Markízy
a firma potrebovala obsadiť
miesto moderátora po boku
Anety Pariškovej. Spočiatku
som mal obavy. Vedel som,
koľko členov má parlament,
a iné elementárne otázky,
ale v politike som naozaj
doma nebol. Veľa vecí ma
mohlo zaskočiť. Našťastie
sa tak nestalo, postupne
som sa zorientoval. Dnes
viem všetko, čo musí dobrý
moderátor ovládať. Nie
je to len čítanie. Viem, ako
má príspevok vyzerať, čo by
malo byť jeho podstatou,
a dokonca aj ako sa strihá.
Do moderátorského kresla
som totiž zasadol po štvorročnej
práci redaktora.
To, čo hovoríte, odporuje všeobecnému
názoru, že ste len
čítači správ?
Čítač správ? (Smiech.) Každému,
kto si to myslí, by som
doprial, aby si to vyskúšal.
Nech si pripraví text a odprezentuje
ho pred miliónom
divákov a potom si pustí nahrávku,
ako mu to šlo. Je to
náročná práca. Každý je dobrý
v niečom inom a o tom je
život. Aj moderátori sú rôzni,
niektorí prečítajú, čo im
redaktor nachystá, niektorí
si texty urobia sami. Ja si
svoje vstupy upravujem, pretože
je to pre dobré odprezentovanie
nevyhnutné. Môže sa totiž stať,
že vypadne čítačka alebo redaktor
z linky a vtedy musíte pohotovo
reagovať. Ak neviete, o čo
ide, a príspevku nerozumiete,
skončili ste.
Najmä teraz, v novom formáte
a v novom šate. Vy ste chytili úplný
začiatok.
Som rád, že som mohol byť prvý.
Vôbec som sa nezamýšľal nad
tým, že by sa mohlo niečo pokaziť.
Boli sme pripravení.
Pribudlo vám pre nový systém podávania
informácií roboty?
Pribudlo. Kedysi sme mali čas
aj na kávičku. V prvom týždni
vysielania mi dokonca Zlatka
nosila obedy do redakcie. Od 14.
hodiny, keď je porada, si delíme
čas doslova na sekundy. Musíme urobiť upútavku do rádia,
na sedemnástkové správy, na devätnástkové
správy, pripraviť si
vstupy, texty do sedemnástkových
novín. Do hedlainov o 19.
a do Televíznych novín dnes.
Samozrejme, že kmitá celá redakcia,
veď vysielame počas dňa
niekedy až 35 príspevkov. Sú to
fofry.
Vaša prvá kolegyňa Aneta bola
povestná tým, že najradšej moderovala
v papučkách. Vy?
Myslím, že Aneta v papučkách
nemoderovala. V minisukni
určite áno. (Smiech.) Papuče
a bermudy, hlavne v letných mesiacoch,
som praktizoval ja. Žiaľ,
na tento luxus môžem zabudnúť,
pretože nový šat relácie nás
ukazuje celých...
Mnohokrát sa súkromný život
moderátorov pretriasa v médiách.
Ak vyjdú za sebou tri titulky
v dni, keď máte službu, je ťažšie
zasadnúť na svoju moderátorskú
stoličku?
Záleží na tom, či je tá titulka
pozitívna, alebo negatívna. Či
je pravdivá, alebo si ju novinár
vymyslel bez toho, aby nám dal
priestor na reakciu. Podstatné je
to, či ste vyrovnaný so svojím svedomím.
Ja so svojím som.
Mnoho vašich kolegov opustilo
materskú televíziu a teraz sú
z nich väčšinou hovorcovia. Vás
nik nechcel, alebo ste nemali
záujem?
Ponúk som mal niekoľko, ale
neprijal som ich. Moderujem
najsledovanejšiu reláciu v najsledovanejšej
televízii a nič iné ma
momentálne nezaujíma. Prestupom
by moja hodnota klesla.
A robiť hovorcu, ktorý je závislý
od politickej budúcnosti svojho
šéfa, ma vôbec neláka.
V tom prípade
by ste
mohli dostať už len vyššiu funkciu
v Markíze...
Nezamýšľam sa nad tým, čím by
som mohol byť, ale nad tým, ako
prácu zlepšovať a modernizovať
prejav. Teraz je na to priestor.
Momentálne som so svojou prácou
nadmieru spokojný, načo by
som menil?
Možno pre lepšie peniaze?
Nepoviem nič nové, ale človek by
mal robiť to, čo ho baví. Mať viac
peňazí a nebyť šťastný? S finančným
ohodnotením som spokojný
a súčasný stav považujem za ideálny.
Mám prácu, ktorá ma baví,
čas na deti, rodinu, koníčky.
Svojím spôsobom sa živíte aj telom.
Keď sa pozriete do zrkadla,
čo by potrebovalo nutne zlepšiť?
Začínajú mi odchádzať kĺby, ramená.
Tento rok mi dalo Bailando
poriadne zabrať, potrebujem
aspoň tri mesiace pokoj, len neviem,
či to zvládnem. Zdvíhačky
sú namáhavé a ,vďaka’ nim sa
ohlásili staršie zranenia.
Čo všetko ste si zapríčinili?
Trafil ma oštep. V sedemnástich.
Pomáhal som
kamarátovi, ktorý hádzal.
Pri poslednom
pokuse oštep vyletel,
dostal sa do slnka,
takže som ho nevidel,
a zrazu letel kolmo
na mňa. Spanikáril
som, ale včas som sa uhol
a trafil ma iba sem (ukáže
na ľavý bok). Našťastie, netrafil
nič vnútri. Ako chalan som si
takmer vypichol oko. Naháňali
sme sa okolo ostrihaných záhonov
ruží a spadol mi na ne šál.
Zohol som sa... dva týžde som
mal zalepené oko.
Buďte teraz trochu narcis. Čo by
ste na sebe vymenili? Nos? Oči?
Uši?
Nie som Mexičan (smiech)! Kult
tela, ktorý vládne v Latinskej
Amerike, ma šokoval. Všetci
tam súťažia, kto je krajší, kto
má guľatejší zadok a väčšie bicepsy.
Chlapi nosia vypchávky v
slipoch. Vpredu alebo vzadu. Ja
som so svojou vizážou spokojný.
Raz mi vypadajú vlasy a pribudnú
vrásky. Všetkých nás to čaká.
Nie som typ, čo trávi pol hodiny
v maskérni toto mi spravte inak,
tento vlas mi trčí... To nie!
