Najlepší chirurg som ja

Zo školy ste vyšli rok pred revolúciou. Čo sa zmenilo v zdravotníctve po roku 1989? Boli ste na tú zmenu pripravený?

Povolanie som si vybral aj preto, lebo za socializmu boli lekári akosi nad vecou. Neboli sme až takí izolovaní, mali sme prístup k zahraničným odborným časopisom, najmä anglickým. Jazykovo som bol pripravený. Mal som šťastie, pretože som sa odmalička učil angličtinu a nemám s ňou problémy. Pochádzam z rodiny, kde sa na jazyky dbalo. A inak, aké zmeny? V roku 1988 sme mali v novembri povinný referát z odbornej sovietskej literatúry, to o rok neskôr odpadlo. Podľa mňa sa však v zdravotníctve veľa nezmenilo. Je to jedna z posledných bášt socializmu, ktoré v našej spoločnosti pretrvávajú. Zdravotníctvo u nás ešte stále nebolo reformované.

Prečo ste sa rozhodli stať chirurgom?

Lebo chirurgia mi je z medicínskych odborov najbližšia.

Ako ste to zistili?

Chirurg potrebuje mať napríklad dobrú orientáciu v priestore – tú mám. Chirurgia má to čaro, že výsledok sa dostaví pomerne rýchlo, najmä akútna chirurgia je akčná. Na škole sme boli chlapčenský krúžok – a takmer všetci sme chirurgovia. Alebo gynekológovia, ale gynekológia patrí medzi chirurgické odbory.

V akom období kariéry sa teraz nachádzate?

Myslím si, že som všestranne erudovaný detský chirurg, ktorý sa špecializuje na vrodené chyby centrálneho nervového systému. Mám už dosť skúseností, aby som ich mohol pomaly začať odovzdávať iným.

Ste teda vo svojom veku na vrchole?

Nie, ešte nie. Mám 43 rokov. U nás sa chirurgovia dostávajú na vrchol kariéry po päťdesiatke, dokonca po šesťdesiatke. Máme kolegov, čo pracujú aj po sedemdesiatke. Na západe, napríklad v Rakúsku, končia oveľa skôr.

Zobraziť galériu (5)

Ale chirurgia je aj fyzicky náročná...

Áno, ale detská chirurgia nie až tak veľmi ako chirurgia dospelých. A sme trénovaní. Lenže už som sa pristihol, že bývam unavený. Musím začať niečo robiť, aby som sa aj fyzicky pripravil na výkon pri stole.

Cvičíte?

Ešte nie. Ale máme trojročného syna, ktorý nás rozcvičuje a nedávno sme si zaobstarali šteňa rodézskeho ridgebacka, aby nás vytiahlo von. A rád jazdím na bicykli.

Keby ste začínali s chirurgiou teraz, bolo by to ťažšie? Dostanú sa dnes mladí chirurgovia k zložitejším operáciám?

Určite áno. Keď som začínal ja, detská populácia bola silnejšia než dnes. Pripravovalo sa otvorenie detskej fakultnej nemocnice. Už mi nepridelili ani skriňu, lebo sme sa mali sťahovať, hoci sa to stalo až o tri roky. V ambulancii bývalo aj sto pacientov od poobedia do rána. Boli to ťažké služby. Vtedy sme prešli dobrým krstom, veľa sme operovali. Na chirurgii sme mali nepísané pravidlo, ktoré podľa mňa platí dodnes. Keď sa chce človek niečo naučiť, nesmie sa pozerať na hodinky. Operuje sa vtedy, keď príde pacient. Starší kolega tomu mladšiemu potom vie prepustiť asistenciu alebo dokonca operáciu. My sme doslova číhali a pretekali sme sa, kto už koľko asistoval a operoval. Ja som mal šťastie a mal som trochu viac „naoperované“ než tí druhí.

Sú vôbec mladí chirurgovia ochotní zostať a pracovať tu na Slovensku?

Ale áno, lenže je to náročné. Naozaj nesmú hľadieť na čas.

A na výplatnú pásku?

Na výplatnú pásku nesmie pozerať nikto z nás. Inak by sme museli len zalamovať rukami a rozmýšľať, prečo to vlastne robíme. My nedostávame výplatu, je to len podpora. Almužna a výsmech spoločnosti voči nám.

Vnímate to ako niečo ponižujúce?

Veľmi ponižujúce. Mnohí mladí lekári sa preto dávajú na menej náročné odbory. Chirurgia už nie je „in“. Za socializmu sme mali všetci rovnaký plat, bola tu umelo nastolená rovnosť. My chirurgovia sme najviac slúžili, preto sme mali trochu vyššiu výplatu. Dnes je to podobne. Potom som bol v Amerike, zistil som, koľko tam chirurg v mojom postavení dostane za jednu operáciu, a zatajil sa mi dych.

Zobraziť galériu (5)

Neuvažovali ste vtedy, že tam zostanete?

Mal som veľmi veľa ponúk. Lenže my s manželkou vnímame rodinu viacgeneračne. Preto sme sa tým prestali zaoberať. Ale vždy ma poteší, keď sa znovu niekto ozve a ponúkne, aby som u nich pracoval. Keby som sa chcel presídliť, musel by som zobrať so sebou aj svoju postihnutú sestru a mamu. S manželkinými rodičmi máme tiež veľmi dobrý vzťah. U nás pri nedeľnom stole býva aj dvanásť ľudí. Máme takzvaný „klokaní dom“. Mama býva pod nami. Svokrovci sú zatiaľ sami a nám a švagrovcom pomáhajú s deťmi. Odísť by pre mňa nemalo význam. Stále ma to však ťahá do sveta a občas aj vypadnem. Niečo sa naučím a znovu sa vrátim.

Myslíte, že s nízkymi zárobkami klesol aj kredit lekárov na Slovensku? Majú dnes ľudia k nim úctu?

Nemajú, lebo spoločnosť je taká, že všetci si vážia úspešných ľudí. A úspešný je dnes ten, kto zarobí veľa peňazí. My sme teda neúspešní, lebo zarábame málo. Naša spoločnosť je tak nastavená. Som štátny zamestnanec, ale myslím si, že nemocnice by mali byť v súkromných rukách. Fungovali by oveľa lepšie.

Veríte, že sa dočkáte v zdravotníctve ešte pozitívnych zmien?

Myslíte, že pôjdete do dôchodku ako „bohatý a vážený“? Začínam byť vážený svojimi pacientmi. A tí vedia, za čo sú mi vďační. Hoci sa určite nájdu aj takí, ktorí mi vďační nie sú. A bohatý? Keby som robil chirurgiu iba pre peniaze, dávno by som si našiel lepšie platené miesto. Ja mám to šťastie, že nie som odkázaný iba na výplatu. Ale aj bez nej by to bolo ťažké.

Pracovali by ste tu ešte?

Ale áno. Len mi je ľúto, že si nedokážem zabezpečiť živobytie iba príjmami za svoju prácu v chirurgii.

Musí byť chirurg aj manažérom?

Všetci naši chirurgovia sú dobrí manažéri. Musíte si pripraviť operačný plán, zostaviť tím, rozumieť prístrojom, novým materiálom – musíte naraz zvládať veľa vecí.

Zobraziť galériu (5)

Aké sú vzťahy medzi chirurgmi? Je medzi vami súťaživosť?

Jasné. Najťažšie pre chirurga je, keď má povedať mená dvoch dobrých chirurgov. Ja poznám jedného dobrého chirurga – a to som ja. To je pre nás chirurgov typické. Vplýva na vás nejako psychicky, že máte na operačnom stole dieťa? Už nie. S deťmi pracujem dlho. Ale myslím, že som sa pracovne zlepšil, keď sa narodil náš syn Martin.

Je chirurgia iba rutina? Alebo treba mať na ňu talent?

Starí chirurgovia posmešne tvrdili nám mladým, keď sme už začínali zvládať tú rutinu, že operovať sa naučí aj cvičená opica. Treba však mať i cit pre tkanivá, byť dobrý diagnostik, vedieť sa rýchlo a správne rozhodnúť a zaujať stanovisko. Chirurgia už dnes nie sú len zlaté ruky chirurga, veľa vecí vieme pred operáciou, postup máme naplánovaný. Zároveň to však môže niekoho zvádzať operovať, aby objavil niečo medicínsky zaujímavé. Vždy treba vidieť pred sebou človeka, nie napríklad iba röntgenové snímky.

Čoho sa najviac obávate, keď operujete?

Pred každou operáciou mám určité obavy a rešpekt. Cítim trému, ale tak je to správne. Každý človek je jedinečný a žiadne dve operácie nie sú rovnaké. Operujeme deti, vrodené vývojové chyby. Niekedy tam môžu byť prekvapenia, preto musíme byť stále v strehu a maximálne sústredení. Dobrí chirurgovia aj po rokoch praxe cítia pokoru.

Čo doteraz považujete za svoj najväčší profesionálny úspech?

Nedávno prišli za mnou manželia, ktorí čakali bábätko s podozrením na vývojovú chybu. Dokázal som ich presvedčiť, že si budú vedieť dať odpoveď, ako prijať také dieťa. Onedlho príde na svet a my lekári sme tu nato, aby sme mu potom pomohli. Ja dúfam, že ho vo svojej ordinácii uvidím čo najmenej. Tí rodičia odchádzali odo mňa šťastní, odhodlaní bojovať, a na to som hrdý. Som hrdý aj na to, že som bol v tíme, ktorý rozdelil siamské dvojčatá. Myslím, že som inovátor. Rád sa púšťam do nových vecí. Pociťoval som veľkú satisfakciu, keď sme urobili prvú transplantáciu pečene dieťaťu. Bol som ten, čo to zorganizoval, aj keď sa na mňa neušlo prvé miesto pri stole, lebo tam bolo toľko profesorov... Ale dnes je už všetko tímová práca.

Po smrti siamských dvojčiat Marka a Miška Müllerovcov sa objavili názory, že vôbec nemali šancu prežiť. Že ich chirurgovia operovali len preto, lebo sa pri takej zriedkavej diagnóze mohli niečo nové naučiť. Súhlasíte s tým?

Každý pacient ma obohacuje a pri každom sa niečo naučím. Aj pri siamských dvojčatách. Ten, kto takéto niečo tvrdí, však zrejme nikdy nevidel vývojovú chybu. Je to vždy niečo nové, zaujímavé a zvláštne. Ja sám som povedal, že siamské dvojčatá nás posunuli dopredu. Dokázali sme ich pripraviť na operáciu a oddeliť ich. Nedokázali sme ich potom postaviť na nohy, aby zdraví odišli domov. Ale nebolo to žiadne cvičenie.

Zobraziť galériu (5)

Aká je komunikácia s rodičmi detí, ktoré operujete? Je pre vás príjemné rozprávať sa s nimi, alebo sa tomu vyhýbate?

Keď som začínal, nesmeli sme sa rozprávať s rodičmi detí. Vždy mohol s nimi hovoriť iba jeden lekár, lebo rodičia si mnohokrát vysvetlia informácie od dvoch ľudí úplne inak. Teraz vychádzame až príliš v ústrety rodičom, robíme im tu z toho pomaly hotelové zariadenie. V Rakúsku v špičkovej detskej nemocnici spia matky na skladacích ležadlách a sú šťastné, že ich tam vôbec vpustia. S rodičmi je veľmi ťažká komunikácia, lebo oni sú zdraví, choré je dieťa. Nedokážu pochopiť prečo. To je jedno, či je to úraz, alebo vrodená chyba. Vždy im to naruší život alebo hoci len denný program.

Bývajú nahnevaní?

Už len preto sú nahnevaní. A potom, všetci ľudia na svete si myslia, že v rodine je na prvom mieste dieťa. Nie je to pravda. Takých rodín je veľmi málo. Na prvom mieste je pre každého on sám. Až potom je ten druhý človek, aj keď je to jeho vlastné dieťa. Detská medicína je trošku nevďačná. Sám pacient sa vám málokedy poďakuje a rodičia sú šťastní, že si konečne odnášajú svoje dieťa domov. Veľa matiek, ktoré sú v nemocnici s dieťaťom, vôbec nevie, kto ho operoval. V Amerike chirurg, ktorý dooperuje, ide okamžite podať správu rodičom. Mne sa niekedy stane, že vyjdem z operačnej sály, a nie je tam nikto, komu by som povedal, čo sme s dieťaťom robili. Táto spätná väzba mi chýba.

Dnes je tendencia neprivádzať na svet postihnuté deti. Vy operujete práve vrodené chyby. Čo si o tom myslíte?

Je ťažké prijať, že dieťa nebude úplne zdravé. Ale keď sa mu o mesiac alebo o rok niečo stane, tak ho rodičia odvrhnú? Niekto dá zdravé dieťa do ústavu, lebo nemá naň čas. Keď ide žena na prenatálnu diagnostiku, mala by vedieť, čo od toho očakáva. Existujú aj práva nenarodeného dieťaťa. Tie hovoria, že žena má právo rozhodnúť, kedy otehotnie, ale nie o živote svojho nenarodeného dieťaťa.

Ste veriaci?

Jasné. Som veriaci človek. Vždy viem, že je ešte niekto nado mnou. Veľa predpovedí o stave dieťaťa po narodení sú len katastrofálne scenáre a naopak. Niekto povie: to, čo ste investovali do záchrany života tohto dieťaťa, mohlo zachrániť sto ďalších. Ale vy máte pred sebou to jedno dieťa. Nikdy nie tých sto, ktoré si niekto vymyslí. Dieťa pred narodením tiež nevidíte, neviete ho uchopiť. A po narodení sa zrazu robí všetko pre to, aby sme ho zachránili, lebo už je skutočné? Živý tvor? Ono také bolo aj predtým, žilo aj pred narodením. Kým niekto nemá toto vyjasnené, neviem, ako môže pomáhať deťom.

Vy beriete svoju prácu ako poslanie?

Áno. Je to viac ako zamestnanie. Ale pokiaľ by som nevedel uživiť svoju rodinu, vedel by som ho opustiť. Hľadal by som si niečo podobné. Ale verím, že sa to nestane. Dúfam, že ma raz pri operačnom stole vystriedajú moji nasledovníci. A budú lepší než ja. Na to sa úprimne teším.