Milan Kňažko: Som pôžitkár

MILAN KŇAŽKO (62) sa nemá zle, robí už len to, čo ho baví a o tom, ako vychutnávať životné radosti, by mohol prednášať.

Dlhé roky ste riadili veľké množstvo ľudí. Nechýba vám to?

Nie. Bolo to zaujímavé, ale vyžaduje si to pozornosť viac ako osem hodín denne. Stresy už nepotrebujem, robím len to, čo mi je blízke.

Ste človek, ktorý si vie vychutnávať život. Čo by bolo na čele vašej súkromnej hitparády najobľúbenejších aktivít? Herectvo?

Povedzme.

2. miesto golf?

Áno.

3. miesto dobré vínko?

(smiech) Tomu sa profesionálne nevenujem, ale som nadšený amatér tohto kultúrneho dedičstva. A medzi to všetko by som zaradil aj rodinu, dobrú knihu, hudbu a cestovanie.

Ešte vám poviem, ako si predstavujem váš deň. Mohol by sa odohrávať v lete, keďže zimné obdobie vraj nemáte rád. Sedíte na terase, v jednej ruke cigara, v druhej katalóg nejakej cestovky, pred sebou výhľad na Bratislavu. Rozmýšľate, či pôjdete na golf do Bernolákova hneď alebo až popoludní.

Trošku ste mimo. Závisí to od toho, čo ma ten deň čaká.

Je to voľný deň.

No, keď mám voľný deň, tak neposedávam ani neváham a rovno idem hrať golf do Hainburgu. Ak ma čaká voľno niekoľko dní po sebe, cestujem na Tále, kde je tiež ihrisko. Ale v poslednom čase som mal veľa pracovných, presnejšie povedané filmovacích dní. To znamená 12 hodín na pľaci plus príprava, cesta... Ale je pravda, že vo všeobecnosti som v lete rád na Slovensku, pretože je tu pekne, no v zime sa snažím uniknúť niekam za teplom aspoň dvakrát na dva týždne.

Ako vyzerá váš plán odletov na túto zimu?

Vyzerá to na Barbados hneď po Silvestri a potom ešte niekam vo februári. Miesto vyberie manželka.

Chodíte vo dvojici?

Áno, syn bol s nami naposledy, keď mal šestnásť a povedali sme si, že už nikdy viac. Ale niekedy ideme s ďalšími kamarátmi.

Pomáhali ste rúcať socializmus. Padol vtedy aj Berlínsky múr, no ďalší ste si postavili pred vaším domom. Prečo až taká ochrana?

(smiech) Preto, lebo taký múr tam už bol. Medzi komunikáciou a vinohradmi, ktoré tam kedysi stáli, je rozdiel šesť a pol metra. Rovnako vysoký je môj múr. O tomto sa už písalo, keď som bol v politike, ale opakujem, ono to nie je plot, ale oporný múr. Čo s tým urobím? Keby som si postavil taký múr na rovine, pripadal by som si ako idiot.

V dome pod Slavínom žijete len s manželkou?

Áno, pretože syn mi tesne pred sťahovaním položil otázku, či musí ísť aj on. Hovorím mu: ,,Nemusíš, len škoda, že si mi to nepovedal skôr.“ Ten dom by sme stavali inak, lebo preňho sme tam postavili zvláštny vchod, kúpeľňu a falošné podkrovie, aby sa mohol pozerať na hviezdy.

Okrem Roba, o ktorom je reč, máte s prvou manželkou ďalších dvoch synov - Michala a Martina. Ste už aj dedom?

Áno, mám vnučku v Moste. Obaja synovia žijú v Čechách, keďže moja prvá manželka bola Češka.

Medzinárodný rozmer dáva vášmu životu druhá manželka - Francúzka a tiež dvaja vaši bratia, ktorí v roku 1968 emigrovali. Po revolúcii sa nevrátili?

Nie. Ale brat v Kanade, bohužiaľ, dosť zavčasu zomrel. Mal 62 rokov a zlyhalo mu srdce. Ten druhý žije v Austrálii a tretí vo Veľkom Krtíši, pochádzam totiž zo štyroch bratov.

Nežijete si zle. Kedy naposledy ste mali finančné suchoty?

Klamal by som, keby som tvrdil, že sa mi za socializmu ekonomicky žilo ťažko. Je pravdou, že som mal dlhé pracovné dni. Ráno o ôsmej bol rozhlas, o desiatej skúška v divadle, poobede od tretej do šiestej televízny záznam, večer predstavenie, potom opäť záznam v televízii. Niekedy aj do tretej rána. Dá sa povedať, že od rokov 1973 - 1974 som mal relatívne nadštandardný príjem.

Takže naposledy ste sa mali ťažko ešte za študentských čias?

Keď som sa vrátil zo štúdií vo Francúzsku, dostal som plat 1 600 korún a prvé 3 - 4 roky som si peniaze požičiaval. Ale ako som spomínal, neskôr sa mi už darilo lepšie. No a po revolúcii v ’89 som reštituoval rodinný dom, ktorý nám komunisti zobrali, keď otca v roku 1950 zavreli. To mi tiež dosť finančne pomohlo. Potom som bol alebo poslanec, alebo vo vláde a majitelia Jojky ma taktiež platili nadštandardne. Takže netrpím finančnými problémami. Samozrejme, človek musí vedieť, na čo má. Nie som ani gambler, ani s peniazmi nešpekulujem.

A máte nejaké nesplniteľné túžby, naivné sny?

Všetko asi závisí od veku. Keď som robil kulisára v Národnom divadle, mojou najväčšou túžbou bolo kúpiť si magnetofón. Mal som plat tisíc korún, tak som išiel robiť do bane a tam som mal päť a pol. Drel som, ale magnetofón som si kúpil. Chcel som ísť do Chorvátska, tak som najprv sedem týždňov rúbal drevo na Roháčoch. Chcem tým povedať, že som si nepripadal chudobný, aj keď som chudobný bol. Nemal som auto, ale bicykel, bývali sme piati v jednoizbovom byte. Učil som sa v kúpeľni, ktorá bola súčasne kuchyňou.

Toto ste synovi nevykričali, keď sa s vami odmietol presťahovať do nového domu?

(smiech) Nie, ale mám s ním iný zážitok. Poslali sme ho na rok do USA, aby sa zdokonalil v jazyku a asi po šiestich týždňoch mi volal, že má depku a chce ísť domov. Tak som mu povedal: ,,Dobre, Robo, môžem ti vybaviť to, čo som mal ja v tvojom veku - modrokamenské uhoľné bane. Zajtra ti zavolám.“ A položil som. Na druhý deň mu volám: ,,Tak ako s tou depresiou?“ A on smutne: ,,Zostanem v Amerike.“ O tri mesiace nebolo šťastnejšieho človeka.

Ale boli sme pri vašich túžbach, ktoré sa možno nikdy nenaplnia.

Ja vlastne ani žiadne nemám. Som rád, keď sa stretnem s príjemnými ľuďmi na divadelnom predstavení, alebo keď idem niekam na dovolenku. A čakám na dôchodok, keďže od marca som dôchodca. Niekedy v auguste som oň zažiadal, tak na Vianoce azda príde. Možno dostanem aj päťdesiatkorunový príplatok na plyn. (smiech)

Na oslave vašej šesťdesiatky pred dvomi rokmi Marián Labuda v príhovore spomínal, že sa stále pohrávate so stokilovými činkami. Nepreháňal?

Už to nerobím, lebo si nechcem zničiť kĺby, ale je fakt, že vtedy som mal na lavičke naloženú stokilovú činku.

Športujete celý život. Okrem posilňovne to boli tenis, behy, ale aj box či karate. Kedy ste zabehli svoj posledný maratón a rozdali posledné rany v boxerskom ringu?

Maratón som zabehol len jeden - v roku 1986. S Jožom Vajdom sme si povedali, že to skúsime, a potom to riadne oslávime. Dobehli sme za tri a pol hodiny a pretekal vtedy aj Dzurinda, len ja som ešte nevedel, kto to je.

Bol lepší?

Asi o päť minút. Ale viete, mal výhodu, lebo je oveľa ľahší.

Ale zase si nenaloží 100-kilovú činku.

Asi nie. (smiech)

A v tom ringu ste kedy stáli naposledy?

Boxoval som ako dorastenec a otcovi som hovoril, že chodím na volejbal. Lenže on sa dočítal v novinách, že v kategórii do 71 kilogramov boxoval Kňažko a hneď zavolal trénerovi, že čo to má znamenať. Boxu sa totiž venoval aj môj brat Vlado, ktorý bol vo vyššej hmotnostnej kategórii. Keď mal pätnásť rokov, vyhral dokonca titul majstra Slovenska v ťažkej hmotnosti. Tréner otcovi vtedy povedal: „To nie Vlado, ale Milan. Je veľmi talentovaný.“ Otec mi to hneď zatrhol, lebo ako dieťa som trpel bolesťami hlavy a krvácal som z nosa. Ale vrátil som sa k tomu po dvadsiatke, keď som sa pripravoval na film Ring voľný. Neskôr som sa venoval aj karate a dotiahol som to po tretí dan.

Aj vaša tretia manželka Eugénia je veľmi športovo založená. Vraj vedie kurzy kondičných cvičení pre ženy.

Áno, v bratislavskom PKO a vo svojich kurzoch má niekoľko desiatok dám od sedemnásť do sedemdesiatpäť rokov. Kedysi bola v reprezentačnom kádri Československa ako gymnastka a zvyšok života robila klasický tanec, takže o tom dosť vie. Má z toho úžasnú radosť, lebo to tým dámam robí dobre, je pre ne niečo ako liečiteľka. Obdivujem ju.

Od októbra sprevádzate novou retrošou na STV Takí sme boli... Čím je pre vás zaujímavá práca na tejto relácii?

Predovšetkým sa tam stretávam s kolegami, s ktorými som spolupracoval desiatky rokov. Myslím si, že je dobre vrátiť sa k archívu a vidieť, ako tí ľudia žijú dnes a ako sa pozerajú na minulosť. Dokonca mi to prichodí záslužné zo strany STV, keďže mnohí z nich sa na obrazovkách už dávno neobjavili.

V minulosti ste už niečo moderovali? Okrem revolúcie a jedného vydania Novín TV JOJ?

(smiech) Ja v zásade nie som moderátor. Absolvoval som veľa verejných vystúpení - od volebných kampaní až po diskusie, a v zásade tu ide o to isté. O rozhovor. Hľadali sme vhodné slovo a nakoniec sme sa dohodli, že budem hostiteľ.

Keď ste pred takmer piatimi rokmi po skončení politickej kariéry prišli do Jojky na post generálneho riaditeľa, spomínali ste, že si od herectva pár rokov oddýchnete. Nepodarilo sa a filmujete prakticky nepretržite.

Nedávno som v Čechách dofilmoval povojnový príbeh Boží duha a predtým som nakrútil detektívny film V hlavní roli. Teraz sme v prípravnom štádiu filmu s názvom Normal, bude to psychologický triler podľa skutočnej udalosti. Zahrám si viacnásobného vraha, ktorý zabíjal v 30. rokoch v Nemecku a hoci sa jeho advokát neskôr snažil presvedčiť súd, že je blázon, on sa rozhodol presvedčiť ho o opaku. Chcel, aby ho sťali gilotínou.

A čo takto nejaké slovenské seriály?

Dostal som niekoľko ponúk, ale seriály robiť nechcem. Je to veľa práce. Svoj čas si už veľmi vážim.