Nechcem modelínu, mám Zuzanu

Pred týždňom ste sa vrátili z Miami. To ste si len tak povedali – ideme sa vyhriať na slniečko?

V roku 1997 som v Amerike dlhší čas pracoval pre produkčnú spoločnosť. Tam som sa začal učiť po anglicky a pre jednu z kastingových agentúr som nafotil pár vecí. Odvtedy sa tam rád vraciam.

Šli ste tam veľmi mladý, bez akýchkoľvek skúseností, bez známostí. Ako to, že si vybrali na reklamu práve vás?

Mal som čerstvých devätnásť. A začalo sa to tak, ako sa v Amerike začína. Na ulici ma oslovil človek, ktorý chcel, aby som nafotil ako model reklamu na parfum a kalendár. Tak som sa zoznámil s jeho šéfom, asistenta mu robil jeden Poliak. Pochádzam z Frýdku-Místku, takže po poľsky viem. Začal som preňho robiť produkčného do komparzu na televízne reklamy. Pre mňa je teda Miami miesto, kam sa rád vraciam kvôli spomienkam. Chodím tam každý rok a teraz som tam zobral aj Zuzku, chcel som jej ukázať, čo všetko tam mám rád.

Bolo to úžasné?

Bolo to super. Mám tam kamaráta, Čecha, bývali sme v jeho dome pri mori. Sú to miesta, ktoré dôverne poznám.

Začali ste podnikať ako veľmi mladý človek, vlastne ešte chlapec.

Ako šestnásť-, sedemnásťročný som chodil predávať na burzu farebné šnúrky do topánok. Otec kamionista mi nosil hrubé katalógy Otto a Quelle a ja som ich chodil predávať do Ostravy na burzu. Vždy som sa snažil zarobiť nejakú korunu. Potom prišla šanca ísť do Ameriky, dostal som vízum na desať rokov. Šiel som tam s vtedajšou priateľkou na desaťdňový zájazd s cestovkou. Na šiesty deň ma oslovili na ulici na tú reklamu. Zarobil som na tom asi 1 400 dolárov.

To bolo v tom čase naozaj veľa peňazí.

Áno. Tak sme si povedali, že zostaneme na Miami, veď vo Frýdku-Místku bolo mínus dvadsať stupňov. Po štrnástich dňoch som začal pracovať v produkcii. Zostal som v Miami rok a štyri mesiace. Potom ma šéf poslal do Prahy, aby som vyhľadával pekné dievčatá, zaujímavé typy ľudí, ktoré budeme posielať na fotenie do Ameriky. Problém bol však v tom, že pre väčšinu tých ľudí som nedokázal vybaviť víza. Jednoducho to nefungovalo. Musel som platiť nájom za priestory, kde bola agentúra, minul som všetky v Amerike zarobené peniaze. Tak mi nezostávalo nič iné, len zmeniť charakter agentúry na kastingovú. Zameriavala sa na české reklamy, ale aj na zahraničné, ktorých produkcie chodili do Čiech. Každému sa vyplatilo nakrúcať reklamy v Česku s českými ľuďmi za české peniaze na Barrandove.

Ešte pred odchodom do Ameriky ste však vozili zo Švajčiarska aj ojazdené autá. To bol vtedy dobrý džob.

Mám strednú školu, klasickú učňovku. Práve počas maturitného ročníka som veľa chýbal, lebo som vozil autá. Riaditeľ mi povedal: Vidím, že ty si z nejakého iného cesta, škola ti nič nehovorí. Takže mám len výučný list ako stavár. Tie autá som vozil necelý rok a áno, bol to naozaj dobrý kšeft. Kupovali sme klasické „plechovky“ za 1 200, 1 300 frankov a predávali o 20-tisíc korún drahšie. Čo bolo vtedy úžasné. Stačilo mi priviezť jedno auto mesačne, aby som si žil. Ale ku koncu roka som vozil za mesiac päť áut. To bolo fajn.

Teraz ste pražský „kavárník“, čo znie skvele. To ste si len jedného dňa povedali: Toto bude moja kaviareň? Nie sú už všetky v Prahe obsadené?

Posledné dva roky v kastingovej agentúre boli už strašne únavné. Denne som robil s dvesto ľuďmi, stále mi zvonil telefón. Rozhodol som sa fi rmu predať. V hoteli Intercontinental, kam som chodil do „fitka“, som sa o tom zmienil pred jedným človekom. A on tú agentúru kúpil pre priateľku. Zrazu som bol voľný a vravel som si: Čo budem robiť? Chcel by som nejakú kaviarničku. Začal som hľadať na Malej Strane, či niekto nepredáva. Kamarát z detstva tam vlastní päť reštaurácií a mal aj jeden bufet, v ktorom predával do plastových téglikov šalát a kávu. Povedal mi, pozri, ja na ten bufet nemám čas, bla, bla, bla, urob si z toho nejakú malú kaviarničku. Kúpil som to. Urobil som si školu, získal výučný list so zameraním na reštaurácie a kaviarne. Tak som sa zlegalizoval. Bufet som zavrel a celý zrekonštruoval. Už päť rokov prevádzkujem dve kaviarne.

A hneď ste sa museli zviditeľniť. Kúpili ste si červené ferrari. To zrejme zdvihlo vlnu závisti.

Keď som s tou kaviarňou začal, vravím kamarátovi: Hele, ty vole, čo keby som tu zorganizoval nejaký ferrari zraz? Tí ferraristi s tým nemajú kam jazdiť. Tak som šiel natvrdo do fi rmy Ferrari, zaklopal na dvere pánu Holubovskému, bývalému majiteľovi. Som ten a ten, čo keby sme urobili ferrari zraz? Nadchol sa a už to šlo. Na prvý prišlo dvadsaťjeden áut, malo to veľký ohlas. Od detstva som vlastne túžil po ferrari, a vtedy som sa rozhodol, že si ho kúpim. Predal som byt v Prahe za dva milióny osemstotisíc, pridal som štyristotisíc a kúpil si to pekné auto. Doma sa so mnou nikto nebavil. Ale ja som to ferrari po dvoch rokoch predal za tú istú cenu! Navyše som ho požičiaval na fi lmovačky, reklamy a zarobil som na ňom viac, než by som zarobil na prenajímaní bytu. Moja kaviareň je teraz „klubovňou“, kde sa ferraristi stretávajú.

Ale viete, čo sa o tom ferrari rozpráva? Vraj vaša rodina zdedila nejaké peniaze a vy ste si hneď za to kúpili drahé auto. Otca to rozhadzovanie peňazí vraj veľmi trápilo.

Môj otec mal z kúpy toho ferrari najväčšiu radosť. Dokonca sa hádal s mamkou, keď sa hnevala, že som predal byt. On ako starý kamionista vždy nejakých ferraristov poznal, obdivoval, ale nikdy si sám nemohol také auto kúpiť. Žiaľ, neužil si ani to moje. Kúpil som ho vo februári a otec zomrel štrnásť dní nato na infarkt. Už som ho v ňom nestihol povoziť. Bolo to pre mňa bolestné.

Podnikáte však v oblasti, kde sa často hovorí o výpalníctve. Stretli ste sa s tým aj vy ako majiteľ kaviarní? Zvlášť keď sú na takom lukratívnom mieste?

Nie. To v Česku neexistuje.

Neočakávam, že by ste mi povedali pravdu.

Keď niekto príde a bude chcieť výpalné, tak mu pokojne odovzdám kľúče od tej kaviarne, nech si to robí sám, keď je taký chytrý. Ja si otvorím rovnakú kaviareň o ulicu vedľa, ktorá pôjde len na mojej energii a mojich kontaktoch! Priznám sa, že nepoznám človeka zo svojej brandže, ktorý by dával výpalné. Miesto na Malej Strane je najkontrolovanejším v Prahe, dvadsať metrov odo mňa je americká ambasáda, ďalšie sú vpravo aj vľavo, je tu parlament, snemovňa. Často ani nezamykám auto, pretože je tu plno tajných, všetci sa poznáme, sme taká dedinka v centre Prahy. Tu nie je žiaden nočný či erotický klub, je to dobrá adresa. Hovorí sa, že Malá Strana je také malé Monte Carlo v Česku.

Čo s vami urobili tie prvé veľké peniaze?

Nič. Chodil som na obed do KFC rovnako ako teraz. Mám rád aj luxusné reštaurácie, no nemám problém skočiť k nejakému Turkovi na gyros či do čínskeho bistra na polievku. Všetci moji kamaráti hovoria, že je umenie veľké peniaze zarobiť, ale ešte väčšie umenie je narábať s nimi. Myslím, že som z toho „nescvokol“, držím sa pri zemi.

Viete gazdovať?

Som šporovlivý typ, Zuzka to môže potvrdiť. Vraví, že niekedy až moc. Nemám problém užiť si, kúpiť si drahé šampanské, ale zbytočne nemíňam.

Ste na svoje úspechy pyšný?

Samozrejme, poteší ma, keď si uvedomím, že som začínal s igelitovou taškou, v ktorej som mal požičaných 30-tisíc, a teraz mám za sebou vybudovanú firmu, ktorá ma osem rokov veľmi dobre živila. A ktorú som aj veľmi dobre predal. Teší ma, že moje kaviarne prosperujú. Kamarát Roman mi povedal: Som z toho v šoku, ešte pred dvoma rokmi si tu predával šaláty do téglikov, a teraz tu máš vlastnú kaviareň s ferrari klubom. To ma teší. To isté bolo aj so značkou Ed Hardy, ktorú som priviezol do Čiech. Potom som podiel predal. Ale bol to rok veľkého pracovného nasadenia.

Muži, ktorí sú schopní zarobiť veľké peniaze, spravidla zatúžia aj po moci.

Dostal som ponuky vstúpiť do politickej strany, doteraz to platí, ale neviem si predstaviť, že by som niekde osem hodín sedel a počúval reči o ničom. Radšej budem robiť to, v čom sa viem pohybovať. Rok som mapoval v zahraničí jednu značku oblečenia a povedal som si, že to by bolo ešte dobre priviezť do Čiech. So Zuzkou sme podpísali zmluvu pre český a slovenský trh. Založili sme spoločnosť, päťkrát sme leteli do Paríža a už po druhej schôdzke sme si padli s majiteľom tej značky do oka. Pravdepodobne preto, že je tak ako ja blíženec. Klaplo to.

Stretávate sa zrejme s prevažne bohatými ľuďmi. Akí sú?

Rôzni. Niektorí chodia do Chorvátska pod stan, hoci by si mohli kúpiť celý hotel, ale nemajú zasa problém ísť na Miami a minúť tam veľké peniaze. Mám rád ľudí, ktorí si rovnako ako ja dajú polievku v bufete na stojáka. Ľudia, čo začnú od nuly, sa zvyknú o majetok báť. Že by sa mohli raz ocitnúť tam, kde boli na začiatku.

Čo vy?

Tak to nie. Nikdy sa nepozerám dozadu, len dopredu. Vždy sa snažím peniaze, ktoré zarobím, nejako zhodnotiť. Teraz sme napríklad kúpili chatu na Slapoch. Bol to humor, kamarát mi volá, hele, ty vole, je tu chata na predaj, nechceš ju? Stojí toľko a toľko, je kúsok od tej mojej. Ani som ju poriadne nevidel a kúpil som ju. Chlapík mi dal zväzok kľúčov – a zrazu máme chatu. Šli sme sa tam so Zuzkou pozrieť, je to super za tie peniaze. No neviem, či ju budeme využívať, alebo ju predáme.

Ako je teda možné, že taký dobre vyzerajúci a úspešný muž ešte nebol ženatý a nemá dieťa?

Ja som skutočne veľa pracoval. Osem rokov som nabíjal baterku do telefónu trikrát denne. Niekedy som mal aj sedemsto hovorov.

A pamätáte si, kedy ste prvý raz uvideli Zuzanu?

Samozrejme. Robil som komparz na rôzne programy, teda aj na Peříčko, ešte keď ho robila Štefánková, Polónyiová a potom aj Zuzana. Tam som ju videl prvý raz. Povedal som si, ježiš, to je slušná a príjemná Slovenka. Štyri roky sme sa stretávali pri práci, raz za čas sme si sadli na kávu, ale iskra ešte nepreskočila. Ani som netlačil na pílu. Keď sa vrátila z Filipín, zavolal som jej, či je v poriadku a či by sme nešli na drink. Potom som ju pozval s ferraristami do vínnej pivničky na Morave. Domáca tlačenka, jaterničky, klobásy, máme to obaja radi. Kŕmili sme sa navzájom. Zľahka sme sa opili, spievali, tancovali, tam preskočila prvá iskra. Bolo to 23. apríla.

Od tej chvíle sa začalo o vás písať ako o milionárovi, ktorý chodí so Zuzanou Belohorcovou.

A od tej chvíle som mal na krku kontroly. Predtým bola v kaviarni iba jedna jediná za päť rokov z hygieny a dopadol som na jednotku. Lebo som puntičkár a mám rád poriadok a čistotu, rovnako ako Zuzka. A po prvom článku o tom, že Zuzka zbalila milionára, som mal päť kontrol za päť mesiacov. Tá samolepka milionára ma fakt štve. Nejakú korunu som, samozrejme, zarobil, ale nie som žiaden milionár.

Viete si predstaviť život so Zuzanou už navždy?

Samozrejme, funguje to, som spokojný. Už si nedokážem predstaviť, že by som bol bez Zuzanky. Ja som vo všetkom rýchly, lebo päťdesiat percent úspechu v biznise je rýchlosť. Zuzka je zasa pomalšia a rozvážnejšia. Vie ma zmierniť.

Prečo je podľa vás na Slovensku menej obľúbená ako v Česku?

Budem úprimný. Slovenský trh a kompletne slovenský šoubiznis je oveľa sprostejší než český. O Zuzke napísali toľko výmyslov, že sa čudujem, že sa s nimi ešte vôbec baví. Tu v Česku je väčší pokoj, pôsobím v biznise desať rokov, ľudia ma poznajú a nedovolia si o nej napísať niečo zlé. Má tu väčšiu pohodu, viac ponúk na prácu, nikto sa do nás nestará. Nikdy som nechcel mať vedľa seba nejakú dvadsaťročnú modelínu, ktorá je sama zo seba úplne mimo. Alebo ženu, ktorá by bola so mnou len preto, že by nemusela celý život pracovať. Zuzka je samostatná, má svoj život, svoje záujmy. Mám pri sebe „parťáka“ – ona pomáha mne, ja jej. Má dobré srdce, je z dobrej rodiny. Háda sa so mnou v reštaurácii pri platení účtu, čo ma niekedy štve. Dnes nemám problém uvažovať aj o dieťati. So Zuzkou, samozrejme.