Zuzana Smatanová: Pre fanúšikov píše denník

Zuzka priznáva, že občas potrebuje len tak sedieť a pozerať z okna

Speváčku Zuzanu Smatanovú (23) netreba nikomu predstavovať. Možno ste o nej nevedeli, že zaspáva so svojím diktafónom, jej mama je pre ňu obrovskou „tabletkou odvahy“ a niekedy len tak sedí a pozerá do okna, aby vypla z každodennej hektiky.

Podobne ako mnoho speváčok aj vy máte vlastnú internetovú stránku. Milo ma tam prekvapil váš online denník. Ako vznikol?

– Najskôr som mala klasickú e-mailovú schránku, na ktorú mi chodilo veľa pošty. Stalo sa, že sa ma mnoho ľudí pýtalo na to isté. Tak mi zišlo na um, že vymyslím nejakú formu komunikácie, prostredníctvom ktorej budem môcť odpovedať všetkým fanúšikom. Časom som si uvedomila, že nemusím odpovedať len na otázky, ale napísať aj niečo zo svojho života. Niečo, čo sa možno nedozvedia z článkov v časopisoch a čo je napísané mojimi vlastnými slovami. Zvyknem tam vyjadrovať svoje pocity a zážitky z bežného dňa a snažím sa byť k ľuďom bližšie.

Myslím si, že sa vám to darí. Dočítala som sa tam, že zaspávate s diktafónom...

– (smiech) Pravda je, že ho mám stále so sebou. Väčšinou ho mám pohodený v taške aj s niekoľkými náhradnými batériami, keby sa náhodou vybil. V čase, keď som tvorila svoj najnovší album, sa mi veľmi zišiel. Už je dokonca taký plný, že musím z neho niektoré veci mazať.

Aký je váš najnovší albumTabletky odvahy?

– Som rada, že je tento v poradí už tretí album na svete. Vyjadruje totiž ďalšiu etapu môjho „ja“. Prvý album bol pre mňa akýmsi odrazovým mostíkom, v druhom som ešte mnoho vecí len hľadala a v tomto treťom mám pocit, že sa poznám omnoho lepšie ako kedykoľvek predtým. Preto tento album považujem za najsilnejší – a to nielen kvôli tomu, že je celý naspievaný v slovenčine, ale omnoho viac som sa otvorila ostatným. Práve cez tieto skladby môžu ľudia čítať moje myšlienky a zároveň ma tak lepšie spoznať. Je teda nielen najosobnejším albumom. Vypísala som sa zo svojich pocitov, jednotlivými skladbami som sa akoby liečila, tak možno práve preto som mu dala názov Tabletky odvahy.

Kedy vy zvyknete siahať po „tabletke odvahy“?

– V situáciách, keď strácam pôdu pod nohami. Tabletky odvahy sú pre mňa aj ľudia, moja mama je mojou obrovskou tabletkou odvahy. Keď mám pocit, že mi nikto nerozumie, idem za ňou a zrazu je všetko v poriadku. Vtipné možno je, že takúto tabletku odvahy nepotrebujem k zubárovi, ale niekedy pri šoférovaní (smiech).

Spomínali ste mamu – zvyknete sa jej pochváliť so svojimi nápadmi či s hudbou?

– Ona je prvý človek, ktorý počuje moje pesničky. Buď zavolám ja, aby si ju prišla vypočuť, alebo je to počuť z mojej izby a príde sama.

Je na vás prísna?

– Teším sa z toho, že moja mama nie je typ človeka, ktorý svoje dieťa pochváli za všetko, hoci urobí aj niečo zlé. Ak sa jej jednoducho niečo nepáči, povie mi to otvorene a som rada, že je taká objektívna. Kritika ma posúva ďalej, čo ma učil aj môj otec. Je maliar a odmalička bol na mňa prísny, len málokedy ma za niečo pochválil, napríklad ak som niečo nakreslila. Tým vo mne vybudoval akúsi sebareflexiu a sebakritiku, preto aj kritiku potrebujem na svoju tvorbu.

Zobraziť galériu (2)

Ktorý hudobný nástroj vás zatiaľ očaril najviac?

– Naposledy priečna flauta, ale páči sa mi azda každý hudobný nástroj. Ťažšie je to však s hrou na nástroji, človek sa to musí naučiť. Ja som to v tomto prípade mala ľahšie, keďže som predtým hrala štyri roky na zobcovej flaute. Samotná technika hry na priečnej flaute je pomerne ťažká, ale ja to len tak nenechám! (smiech)

Stali ste známou takpovediac zo dňa na deň, nepocítili to na vašom správaní vaši blízki?

– Ešte sa mi nestalo, že by mi niekto povedal, že som sa zmenila alebo spyšnela. Priznávam však, že nemám na priateľov toľko času ako predtým, preto je aj kontakt s nimi striedmejší. Nikdy som však nemala dôvod, aby som sa menila napríklad preto, že som v médiách. Keď som vyhrala súťaž Coca-cola popstar, mala som v sebe hrozný zmätok, nevedela som vôbec, do čoho idem. Svet hudby a šoubiznisu bol pre mňa absolútne neznámy. Prišla som z dedinky do veľkomesta, kde som nikoho nepoznala. Našťastie som však stretla ľudí, s ktorými som dodnes v kontakte a ktorí mi v začiatkoch (a nielen v nich) veľmi pomohli, za čom som im vďačná. Nebol to žiaden pocit typu „hurá, vyhrala som“, skôr som musela do seba nasávať množstvo nových informácií a stretávala som sa s vecami, s ktorými som dovtedy nemala dočinenia.

Máte pomerne málo voľného času, ale aj tak prezraďte, ako ho zvyknete tráviť.

– Občas len tak som. (smiech) Tým, že som dennodenne na cestách, je môj život o aute, v ktorom stále sedím a presúvam sa z koncertu na koncert. Niekedy potrebujem len tak sedieť a pozerať sa do okna. Na to, aby som vypla z pracovného kolobehu, si rada niečo prečítam alebo idem so psom Nerom do lesa. Okrem neho máme aj kocúra Charlieho a obaja sú čierno- bieli. Sprvoti sa mali celkom v láske, no Nero začal byť potom akýsi agresívny, tak ho Charlie radšej obchádza trojmetrovým oblúkom.

Kto sa stará o vašich miláčikov, keď ste na cestách?

– Moja mama. Máme rodinný dom a veľký dvor, kde majú obaja voľnosť, takže sa to dá s nimi vydržať. (smiech)

Aké knihy čítate?

– Nemám nejaký vyhranený žáner. Riadim sa možno zvláštnym výberom, ale ten funguje tak, že vojdem do kníhkupectva, chytím knihu, prečítam obsah, a ak ma zaujme, kúpim si ju. Zväčša sú to drámy alebo trilery.