Kolegovia si uctili pamiatku zavraždeného Jána a Martiny knihou: Politici z neho urobili terč

Pred rokom zverejnil Jano na svojom Facebooku, že polícia vyhrážanie Kočnera úplne odignorovala. Vzhľadom k tomu, k akej tragédii došlo o pár mesiacov neskôr, netrápi Vás, či sa vražde nedalo zabrániť?

Jana Kuciaka mal ochrániť v prvom rade štát. Nikto z jeho čelných predstaviteľov však nebral Kočnerove vyhrážky vážne. Vtedajší minister vnútra Kaliňák sa z nich vysmieval, policajný prezident Gašpar a generálny prokurátor Čižnár mlčali. Keď Jana a Martinu zabili, vyhovárali sa, že ide o zlyhanie jednotlivcov. Ich úkladná vražda je však zlyhaním inštitúcií, na ktoré sa skladáme z našich daní. A sprostredkovane aj politických elít, ktoré výpadmi voči novinárom zavesili Kuciakovi na krk terč. Šéfredaktor Aktuality.sk Peter Bárdy ponúkol Janovi asi týždeň pred smrťou ochranku, čo však odmietol. Tvrdil, že necíti žiadne riziko. Rozmýšľal len o tom, že sa na pár dní zašije do nejakého hotela, aby mohol v pokoji dokončiť článok o talianskej mafii v slovenskej politike. Keby sme mali podozrenie, že ho chce niekto zlikvidovať, dostal by ochranku aj proti svojej vôli. Prišlo to však bez nečakane, bez výstrahy, žiadne odkazy. Nikto z nás nepočítal, že v roku 2018 sa v členskej krajine EÚ zabíjajú novinári. 

Kočner je dnes vo väzení. Pracuje sa vám vďaka tomu ľahšie?

Je to určitá úľava. Ale úplne pokojný budem až vtedy, keď spoznáme nielen vykonávateľov, ale aj všetkých objednávateľov vraždy. A keď budú právoplatne odsúdení – čím skôr, tým lepšie. Ak si ju objednal Kočner, nemyslím si, že v tom bol sám. Nie je vylúčené, že došlo k prekrytiu záujmov viacerých skupín organizovaného zločinu – domáceho alebo zahraničného.   

Myslíte si, že mu niekedy dokážu aj vraždu?

To je hypotetická otázka, keďže stále nevieme, či si tú vraždu naozaj objednal. Zatiaľ vieme len to, že proti nemu svedčil jeden z obvinených, čo je z hľadiska dôkaznej situácie málo. Závisí aj od toho, či budú mať polícia s prokuratúrou voľné ruky. Zatiaľ sa zdá, že pracujú autonómne, no čím vyššie pôjdu, tým väčšie komplikácie môžu nastať. Chcem veriť, že nakoniec sa im tú vraždu podarí objasniť bez ohľadu na to, koho sa bude týkať.

Myslíte si, že sa podarí odhaliť skutočných objednávateľov vraždy?

Môže sa to podariť, ak nebudú vyšetrovatelia a dozorujúci prokurátori vystavení politickým alebo iným tlakom, vyhrážkam a podobne. A tiež za predpokladu, že nebude do procesu vyšetrovania zasahovať vedenie polície ani prokuratúry, ktorým veľmi nedôverujem.

V redakcii ste sa na počesť Jána a Martiny rozhodli vydať knihu Umlčaní, ako tento nápad vznikol?

Úplne prirodzene. Chceli sme, aby sa o ich príbehu dozvedelo celé Slovensko. Obaja pochádzali z dediny, z chudobných pomerov. Odmalička mali zmysel pre spravodlivosť a život v pravde. Ich vnímanie sveta bolo na míle vzdialené všetkým tým gaunerom, o ktorých Jano písal. Niekto z nich dal chladokrvne popraviť dvoch nevinných, čistých mladých ľudí. Idealistov, ktorí chceli zmeniť Slovensko, aby sme mohli pokojne spávať. Kniha je aj pokračovaním ich odkazu: nesmieme rezignovať, lebo ani oni by to nikdy nevzdali.

Správa o tragickej smrti vášho kolegu Jána Kuciaka a jeho partnerky zastihla Slovensko koncom februára, čo vyvolalo vlnu reakcií a ľudia vyšli do ulíc. Kedy ste sa rozhodli napísať knihu?

Krátko po pohrebe Jana Kuciaka v jeho rodnom Štiavniku. Boli sme úplne zdrvení, pri autobuse sme sa trochu posilnili tvrdým alkoholom. Kolegom som vtedy spomenul, že by sme mohli zmapovať životný príbeh Jana a Martiny, aby na nich ľudia nikdy nezabudli. Všetci súhlasili, tak sme sa do toho o pár týždňov pustili.

Koľko ľudí sa podieľalo na tvorbe knihy?

Pätnásť kmeňových redaktorov Aktuality.sk a dvaja fotoeditori. Spolupracovali sme aj s viacerými zahraničnými novinármi.

Je to kniha, ktorá má niečo zmeniť, prináša nové informácie a odhalenia, alebo ide skôr o uctenie si práce kolegu?

Netrúfam si odhadnúť, či kniha Umlčaní niečo zmení. Ale verím, že po jej prečítaní si ľudia ešte jasnejšie uvedomia, aká dôležitá je práca investigatívnych novinárov. Že žijú v neustálom strese, ničia si zdravie, ich nasadenie má často vplyv na rodinu a blízkych. Výsledkom sú permanentné útoky zo strany skorumpovaných politikov a konšpiračných médií, ktoré im idú po ruke. Kniha Umlčaní prináša aj pohľad do zákulisia investigatívy – ako vznikali Kuciakove kauzy, čomu všetkému čelil a podobne. Opisujeme v nej aj doterajší priebeh vyšetrovania vraždy – vrátane tzv. talianskej či albánskej stopy. Nie je to len spomienková kniha, hoci osobné svedectvá ľudí, ktorí poznali Jána a Martinu, tvoria jej dôležitú súčasť.

Ako kniha vznikala?

Niekedy v máji sme mali prvú väčšiu poradu, kde som kolegom z redakcie Aktuality.sk predstavil základnú kostru knihy. To znamená, aká by mala byť jej štruktúra, koho osloviť a kto všetko by mohol na nej spolupracovať. Rozdelili sme si úlohy a začiatkom leta vyrazili do terénu. Navštívíli sme Janovu aj Martininu rodinu, hovorili s ich kamarátmi, spolužiakmi, známymi, nadriadenými. Komunikovali sme aj s novinármi z konkurenčných médií, vrátane zahraničných. Popri tom sme zháňali autentické fotky, za čo sa chceme aj touto cestou poďakovať najmä rodinám Kuciakovcov a Kušnírovcov. Začiatkom septembra mi začali kolegovia posielať svoje kapitoly, ktoré sme potom s Mirkou Sojkovou zeditovali. Finálny rukopis bol hotový niekedy v polovici októbra, začiatkom novembra išla kniha do tlače. 

Ktorá pasáž knihy sa rodila najťažšie?

Ťažké bolo písať o priebehu vyšetrovania vraždy, keďže od momentu zadržania podozrivých pribúdali každý deň nové informácie. Túto kapitolu sme uzavreli ako poslednú, aby bola ako tak aktuálna aj po vyjdení knihy. Náročné tiež bolo opísať spôsob, akým polícia preverovala jednotlivé verzie. Nemohli sme napísať všetko, čo vieme, aby sme nemarili vyšetrovanie. No zároveň sme chceli nakresliť obraz, ktorý sa najviac približuje k realite. Ťažko sa rodili aj kapitoly, kde opisujeme prvé dni po vražde v redakcii Aktuality.sk, pohreby Jana a Martiny a podobne. Stále je to príliš čerstvé, živé. Komplikované tiež bolo zladiť jednotlivé štýly: niekto píše literárnejšie, iný faktograficky, ďalší reportážne. Napriek tomu mám pocit, že kniha ako celok drží pokope.

Čo bolo najťažšie pre Vás osobne?

Odosobniť sa. Jano bol v podstate moj žiak, prvé kauzy sme robili spolu. Potom som ho zavolal do investigatívneho tímu Aktuality.sk, kde sme trávili aj desať hodín denne. A potom sme si ešte večer telefonovali a overovali detaily, aby sme neurobili chybu. Keď som písal kapitoly, kde analyzujem jeho prácu, znovu som si naplno uvedomil, koľkí vplyvní ľudia museli byť z jeho zistení nervózni. Obyčajný chalan z dediny – bez ekonomického či právnického vzdelania – strčil do vačku aj ľudí ako Kočner, ktorí si mysleli, aké sofistikované obchody robia. Robili, ale Jano všetko vyňuchal.

Je náročné písať takúto knihu bez toho, aby človek nepodľahol emóciám?

Je to veľmi ťažké. Keď som ako editor začal čítať niektoré kapitoly, musel som po chvíli prestať. Pred očami sa mi znovu premietal horor, ktorý som nechcel nikdy pozerať. K emočne najvypätejším častiam som sa opakovane vracal, pretože som ich nedokázal vnútorne spracovať ani po niekoľkých mesiacoch. Ťažko sa editovala aj kapitola o rekonštrukcii vraždy, ktorú sme navyše viackrát prerábali, aby bol jej opis čo najvernejší. Čítať niekoľkokrát po sebe, ako nájomný vrah zabije Jana a Martinu, bol veľký nápor na psychiku.  

Bolo pre vás ťažké znova prechádzať celým jeho životom i tragickými udalosťami?

Áno, ale zároveň som sa dozvedel aj veľa nových vecí zo života Jana a Martiny. Vôbec som napríklad netušil, že Jano sa zaujímal o obdobie normalizácie, respektíve, že k povolaniu novinára ho inšpirovali aj spisovatelia ako Tatarka. Nevedel som ani to, ako veľmi Martina túžila stať sa vyšetrovateľkou – a ako s ňou na prijímačkách vybabrali tí, ktorí sa zrejme dostali na policajnú akadémiu vďaka korupcii.

Stretli ste sa pri písaní knihy s nejakými problémami?

Našťastie nie. Všetci, ktorých sme oslovili, veľmi ochotne spomínali na Jana aj Martinu. Nikto nemal strach, hovorili otvorene a úprimne.

Nechceli ste počkať, kým sa uzavrie vyšetrovanie a budú známi páchatelia?

Nebol dôvod. Kniha je primárne ľuským príbehom Jana a Martiny. Chceli sme ho zachytiť čo najvernejšie, kým spomienky neobrúsi čas a nepretvorí ich na mýty a legendy. Práve autentickosť považujem za jednu z najväčších predností knihy Umlčaní. Nikto iný nepoznal Jana a Martinu lepšie ako ich rodiny, kamaráti, kolegovia. Okrem toho, vyšetrovanie môže trvať roky – my sme však chceli zmapovať ich osudy v reálnom čase, keď sa prepisujú dejiny. Je však možné, že kniha bude mať pokračovanie, keďže tento príbeh zďaleka neskončil.

Kniha je už niekoľko dní v predaji a nejaký čas sa dala aj predobjednať. Je o ňu veľký záujem?

Áno, je. Za prvé dva týždne si ľudia objednali v predpredaji niekoľko tisíc kusov. V kamenných kníhkupectvách sa začne predávať tento týždeň.

Pamätáte si na ten deň, keď sa verejnosť dozvedela o tom, že bol zavraždený novinár?

Veľmi dobre. Skoro ráno mi písal šéfredaktor Aktuality.sk Peter Bárdy, aby som okamžite prišiel do redakcie. Nechápal som, čo sa deje, keďže obvykle začínali porady až okolo deviatej. Keď som zaparkoval pred budovou nášho vydavateľstva, prišla mi správa od jedného kolegu, kde bol link na článok o tragédii vo Veľkej Mači. Neboli tam uvedené mená, z kontextu som však pochopil, že ide o Jana a Martinu. Niekoľko minút som sedel v aute ako prikovaný, nedokázal som sa pohnúť. Keď som prišiel do redakcie, videl som len popolavé tváre bez duše. V tej chvíli sa nám všetkým zrútil svet.

Ako vnímate celkovú spoločenskú situáciu po vražde Jána? Čo zásadné sa podľa vás zmenilo?

Zmenilo sa veľa vecí. V prvom rade politicky, keďže padla vláda Roberta Fica. Slováci sa neuveriteľne zmobilizovali, keď niekoľko týždňov kultivovane protestovali proti mafiánskym praktikám vo verejnom živote. Dnes si už žiadny politik nedovolí to, čo pred vraždou, lebo má strach, že ho z funkcie vyženie ulica. Korupcia síce nezmizla, aj oligarchovia majú na slovenskú politiku stále veľký vplyv. Ale už je tu určitá brzda, aby neboli úplne utrhnutí z reťaze. Zmenil sa aj postoj ľudí všeobecne: už nie sú ľahostajní, zaujímajú sa o to, čo sa deje v našej krajine. Mnohí našli odvahu a porozprávali svoje skúsenosti so šikanou zo strany štátu celému Slovensku. A napokon, zmenil sa aj prístup spoločnosti k investigatívnym novinárom. Veľa ľudí už chápe, prečo je taká dôležitá a zároveň nebezpečná ich práca. Posielajú nám množstvo zaujímavých tipov a zároveň vyjadrujú podporu a solidaritu, čo si veľmi vážime.

Ako sa zmenila situácia v redakcii?

Prvé dni to bolo veľmi náročné. Nebolo jednoduché motivovať kolegov, aby bez strachu o život otvárali nové kauzy. Nakopol nás však posledný článok Jána Kuciaka o talianskej mafii v slovenskej politike. Po jeho zverejnení sme sa neuveriteľne zomkli a rozhodli sa pokračovať v jeho odkaze. Na pôde Aktuality.sk vznikol medzinárodný tím investigatívnych novinárov, ktorý priebežne zverejňuje ďalšie a ďalšie kauzy. Okrem toho, do našej redakcie prišli šikovní mladí žurnalisti, ktorí majú sľubnú perspektívu. 

Slovensko sa vraždou Jána zmenilo, niektorí politici museli odísť. Ale stále je akoby vo vzduchu cítiť nevraživosť voči novinárom od niektorých z nich. Myslíte si, že sa to zmení? A kedy?

Ťažko povedať. Niektorí politici – napríklad Robert Fico – sa asi v tomto zmysle nezmenia nikdy. Cíti sa ukrivdený, pretože má pocit, že jeho odchod z funkcie bol nespravodlivý. Lenže tým, ako sa celé roky správal k novinárom – a toleroval, respektíve kryl oligarchov a organizovaný zločin – je tiež nepriamo zodpovedný za Janovu a Martininu smrť, hoci nestlačil spúšť. Útokmi voči štandardným médiám sa navyše snaží osloviť časť voličov extrémistických strán, takže to má veľmi dobre premyslené. Je to však hanebné a z morálneho hľadiska neospravedlniteľné. Šíri konšpirácie a zneužíva negatívne nálady v spodných prúdoch spoločnosti, aby si zachránil svoj pokrivený politický krk. Dúfam, že ľudia mu to už v najbližších voľbách definitívne spočítajú. 

Robert Fico ponúkol milión eur za informácie o páchateľoch. Čo ste si vtedy pomysleli, ako ste sa cítili?

Najskôr som si myslel, že sa úplne zbláznil. Lenže on veľmi dobre vedel, prečo to robí. Chcel tým demonštrovať silu ako nejaký byzantský vládca, ktorý má akože situáciu pod kontrolou. Bol to zároveň cynický marketingový ťah, ktorý sa však v konečnom dôsledku obrátil proti nemu. Hovotosť na stole je totiž aj symbol mafie. Alebo doba kešu, o ktorej hovoril v súvislosti s daňovým podvodníkom Bašternákom bývalý minister vnútra Kaliňák. Položiť na stôl milión eur bolo hlúpe aj z hľadiska možného objasnenia vraždy. Takáto suma totiž mohla motivovať tých, čo si ju objednali, aby zlikvidovali jej vykonávateľa.

V redakcii ste od začiatku iniciatívy allforjan zdôrazňovali, že nerobíte politiku, iba chcete poznať pravdu. Prečo si myslíte, že sa atmosféra zvrhla tak, že niektorí politici nazývajú hnev verejnosti a následné protesty, ktoré z neho vznikli, ako puč a sprisahanie?

Pretože tá vražda je neobhájiteľná. Aj za Mečiara tu boli útoky na novinárov, nikoho z nich však nezabili. Toto je precedens, ktorý bude definovať éru Roberta Fica. Čokoľvek, čo ako premiér spravil alebo povedal, je z historického hľadiska zabudnuté a nepodstatné. Počas jeho vlády prišli o život dvaja nevinní mladí ľudia, ktorí chceli žiť v spravodlivej krajine. V spoločnosti sa vytvorila atmosféra, že určitá skupina „našich ľudí“ je nedotknuteľná. Niektorí politici im umožnili rozprávkovo zbohatnúť a zároveň garantovali ich beztrestnosť. Toto sa však pomaly mení, takže gauneri vo vysokých funkciách púšťajú do éteru bludy o puči a sprisahaní. Majú veľký strach, že prídu o moc, vplyv a peniaze zarobené vlastnou hlavou. A tiež z toho, že raz môžu skončiť na lavici obžalovaných. Nečudoval by som sa, keby niektorí z nich po voľbách vymenili luxusné rezidencie typu Bonaparte za exil niekde v Karibiku.