Viete, že je ťažké byť jedným zo štyroch detí, a mať tak troch súrodencov ? A ešte k tomu byť ani najmladšia, ani najstaršia?
Teda, ja som druhá najstaršia. A práve ja mám najviac povinností. Mojím najstarším bratom plieska puberta, sestra kráča celý den ružovou záhradou a najmladší, dvojročný brat, ešte ani nevie, čo robí. Čiže...
Neviem, ako by som si s tým všetkým poradila, keby som nemala moju milovanú mamičku a otecka. Ale teraz pekne po poriadku!
Hneď, ked som sa narodila, tak sme ja, môj brat a mamička bývali s mojim vlastným otcom. No, otcom ako otcom! Vlastne takým "nič moc otcom"!
Ked sa narodila moja sestra Miška,tak sa všetko začalo zhoršovať. Môj vlastný nič moc otec, ktorého by som ani nenazvala otcom, sa k mame začal správať velmi zle, až plakala.
Tak a keď plakala ona, tak ja som plakala ešte viac, no a nebolo nám dobre. S mamou sme boli vždy veľmi dobré kamarátky , a ani by ste nepovedali, že sme mama a dcéra. Všetko sa to začalo tak pekne, priam rozprávkovo, no otca sme si my dvaja s bratom a mamou vybrali zle, veľmi zle! Začala som mávať nočné mory, v ktorých sa mi spomínalo všetko to zlé, čo robil po celý deň nič moc otec mojej mame, dokonca mi niektoré z tých nočný mor zostali ešte doteraz. Pravdu povediac, občas trochu straším, ale nie je to také zlé ako pred tým, keď ten nič moc otec začal maminku stále viac a viac biť, a ona tak mala stále viac a viac modrín. Mali sme celá rodinka slzavé obdobie.
Veľmi dlho si maminka hľadala niekoho, kto by ju podporil. No a tak keď sa dalo, tak som ju aspoň mojimi obľúbenými slovami podporila ja: "Neboj sa maminka, my sme silné, my to vydržíme, podržíme sa aspoň pokope. Ja, Denis a aj Miška ťa veľmi ľúbime, a aj ty nás, a to je hlavné." A postískala som ju, ako to len najviac išlo. Mojich rodičov na súde rozviedli, no ten nič moc otec musel ešte chvíľu bývať s nami v jednom byte. Veľa krát sa stalo, že zbil aj nášho Denisa. maminka bola veľmi smutná, a veľmi nešťastná.
Bolo jej smutno.
No vtedy ako naschváľ, žiaden princ na bielom koni maminke na pomoc neprišiel.
Keď ju aj nejaký jej dobrý kamarát alebo kamarátka zo školy prišli navštíviť, a podporiť ju, tak ich ten nič moc otec vyhnal preč, no a väčšinou sa aj to pre maminku zase skončilo s
modrinami.
Raz sa ale ten maminkin vysnívaný princ na krásnom bielom koni predsa len zastavil, aj keď bez toho bieleho koňa, ale zato v bielych montérkach, a maminka sa do neho zaľúbila, a aj on do nej. Bol to zázračný princ menom Marián.
Zrazu sa všetko zlepšilo.
Tomu nič moc otcovi súd zakázal vstúpiť do nášho bytu, a my sme mohli byť znovu šťastný, maminka sa už nemusela báť o seba, a ani o nás, nikto už u nás doma nemal žiadne modriny. Ten princ Marián po čase požiadal maminku o ruku, bola krásna maličká svadba, na ktorej sa podávla zmrzlina a pizza.
Po čase sa naša rodinka rozrástla o malého Majkiho, a tak si tu teraz pekne spolu nažívame my všetci: maminka, princ Majo, Denisko, Ja Lucka, Miška, a Majki.
A túto našu malú rodinku držia pokope spoločne maminka s našim anjelikom strážnym, našim nový super oteckom, ktorého voláme Majo.
Chcem sa im z celého srdca poďakovať, že to maminka vydržala, a že si nás Majko našiel, aj keď už mala maminka 3deti, zobral si ju, že sa o nás stará, že nás má rád, lebo bez neho by sme teraz neboli rodinka! "maminka, Majko, naviem čo by som si bez Vás počala. Veľmi Vás ľúbim, a Majko, Tebe za všetko z celého srdca ďakujem! Ďakujem za nás všetkých. Máme toho najlepšieho tatinka, super otca na svete!"
Neviem, ako by som si s tým všetkým poradila, keby som nemala moju milovanú mamičku a otecka. Ale teraz pekne po poriadku!
Hneď, ked som sa narodila, tak sme ja, môj brat a mamička bývali s mojim vlastným otcom. No, otcom ako otcom! Vlastne takým "nič moc otcom"!
Ked sa narodila moja sestra Miška,tak sa všetko začalo zhoršovať. Môj vlastný nič moc otec, ktorého by som ani nenazvala otcom, sa k mame začal správať velmi zle, až plakala.
Tak a keď plakala ona, tak ja som plakala ešte viac, no a nebolo nám dobre. S mamou sme boli vždy veľmi dobré kamarátky , a ani by ste nepovedali, že sme mama a dcéra. Všetko sa to začalo tak pekne, priam rozprávkovo, no otca sme si my dvaja s bratom a mamou vybrali zle, veľmi zle! Začala som mávať nočné mory, v ktorých sa mi spomínalo všetko to zlé, čo robil po celý deň nič moc otec mojej mame, dokonca mi niektoré z tých nočný mor zostali ešte doteraz. Pravdu povediac, občas trochu straším, ale nie je to také zlé ako pred tým, keď ten nič moc otec začal maminku stále viac a viac biť, a ona tak mala stále viac a viac modrín. Mali sme celá rodinka slzavé obdobie.
Veľmi dlho si maminka hľadala niekoho, kto by ju podporil. No a tak keď sa dalo, tak som ju aspoň mojimi obľúbenými slovami podporila ja: "Neboj sa maminka, my sme silné, my to vydržíme, podržíme sa aspoň pokope. Ja, Denis a aj Miška ťa veľmi ľúbime, a aj ty nás, a to je hlavné." A postískala som ju, ako to len najviac išlo. Mojich rodičov na súde rozviedli, no ten nič moc otec musel ešte chvíľu bývať s nami v jednom byte. Veľa krát sa stalo, že zbil aj nášho Denisa. maminka bola veľmi smutná, a veľmi nešťastná.
Bolo jej smutno.
No vtedy ako naschváľ, žiaden princ na bielom koni maminke na pomoc neprišiel.
Keď ju aj nejaký jej dobrý kamarát alebo kamarátka zo školy prišli navštíviť, a podporiť ju, tak ich ten nič moc otec vyhnal preč, no a väčšinou sa aj to pre maminku zase skončilo s
modrinami.
Raz sa ale ten maminkin vysnívaný princ na krásnom bielom koni predsa len zastavil, aj keď bez toho bieleho koňa, ale zato v bielych montérkach, a maminka sa do neho zaľúbila, a aj on do nej. Bol to zázračný princ menom Marián.
Zrazu sa všetko zlepšilo.
Tomu nič moc otcovi súd zakázal vstúpiť do nášho bytu, a my sme mohli byť znovu šťastný, maminka sa už nemusela báť o seba, a ani o nás, nikto už u nás doma nemal žiadne modriny. Ten princ Marián po čase požiadal maminku o ruku, bola krásna maličká svadba, na ktorej sa podávla zmrzlina a pizza.
Po čase sa naša rodinka rozrástla o malého Majkiho, a tak si tu teraz pekne spolu nažívame my všetci: maminka, princ Majo, Denisko, Ja Lucka, Miška, a Majki.
A túto našu malú rodinku držia pokope spoločne maminka s našim anjelikom strážnym, našim nový super oteckom, ktorého voláme Majo.
Chcem sa im z celého srdca poďakovať, že to maminka vydržala, a že si nás Majko našiel, aj keď už mala maminka 3deti, zobral si ju, že sa o nás stará, že nás má rád, lebo bez neho by sme teraz neboli rodinka! "maminka, Majko, naviem čo by som si bez Vás počala. Veľmi Vás ľúbim, a Majko, Tebe za všetko z celého srdca ďakujem! Ďakujem za nás všetkých. Máme toho najlepšieho tatinka, super otca na svete!"
