PARÍŽ - Bol jednou z najväčších francúzskych filmových hviezd 20. storočia. Ako hercovi mu nerobilo problém stvárniť tulákov bez domova, dedinčanov i neúprosných gangstrov. Rovnako presvedčivo a neopakovateľne zahral aj policajných komisárov, aristokratov či intelektuálov. Do dejín kinematografie sa zapísal úlohami vo filmoch Veľká ilúzia, Nábrežie hmiel, Noc je mojím kráľovstvom, Bedári či Svätý rok.
Od narodenia francúzskeho herca Jeana Gabina uplynie v piatok 17. mája 120 rokov. Jean Gabin, pôvodným menom Jean Alexis Moncorgé, sa narodil 17. mája 1904 v Paríži ako siedme, posledné dieťa do rodiny operných a muzikálových spevákov.
Po otcovi, kabaretnom umelcovi, zdedil komediálny talent a prevzal umelecký pseudonym. Pôvodne sa vôbec netúžil stať hercom, lebo zo života otca a matky, ktorí vystupovali v operetách a kabaretoch, veľmi dobre poznal toto prostredie a neľahký údel hercov. Svoje rozhodnutie zasvätiť život herectvu už ako známy umelec okomentoval slovami: "Herectvo nie je zamestnaním pre muža, ale ľahko sa ním dajú zarobiť peniaze, preto som sa stal hercom."
Pred hereckou kariérou pracoval ako betonár, robotník v zlievarni a v autodielni. Jeho otec ho však v roku 1923 predstavil riaditeľovi parížskeho kabaretu Folies Bergére, čo bolo pre budúcu filmovú francúzsku hviezdu zlomové. Začal vystupovať v parížskych divadlách ako štatista a neskôr aj spevák a tanečník, ale rozhodujúci úspech ho však nečakal na divadelných doskách, ale vo filme. Prvú vážnejšiu úlohu stvárnil vo filme Mephisto z roku 1930.
O päť rokov neskôr stvárnil už hlavnú postavu vo vojnovej dráme Pevnosť zatratených (La Bandera). Medzinárodnú pozornosť na seba upútal v roku 1937 účinkovaním vo filme Pépé-le-Moko. V tom istom roku si zahral v protivojnovej dráme Veľká ilúzia (La Grande Illusion), po ktorej sa mu začali hrnúť ponuky aj z Hollywoodu. Tie však Jean Gabin až do začatia druhej svetovej vojny odmietal. Pred odchodom do Spojených štátov amerických (USA) stvárnil hlavné postavy vo filmoch Človek beštia (La Bete humaine, 1938) a Deň začína (Le Jour se leve, 1939).
Po vypuknutí druhej svetovej vojny odišiel do USA, kde sa spoznal s nemeckou herečkou a speváčkou Marlene Dietrichovou, ktorá bola istý čas aj jeho družkou. V Hollywoode nakrútil dva filmy Prístav lásky (Moontide, 1942) a Podvodník (The Impostor, 1944).
Jeho ďalšia cesta viedla k odboju za oslobodenia Francúzska. Na severe Afriky vstúpil do armády generála de Gaulla. Zúčastnil sa aj na invázii v Normandii a aj na oslobodzovaní Paríža. Na konci vojny bol za mimoriadne činy v prospech francúzskeho národa vyznamenaný Národným radom za zásluhy a francúzskym Vojnovým krížom.
Po vojne hral úlohy, ako sám povedal, primerané veku, jemnejšie a ľudskejšie. Prirodzená elegancia s veľkým hereckým talentom mu umožnili rovnako dobre zahrať galejníka Jeana Valjeana v Bedároch (Les Misérables, 1958), tuláka v Tulákovi Archimedesovi (Archimede, le clochard, 1959), či komisára Maigreta v sérii známych detektívnych príbehov. Ich autor spisovateľ Georges Simenon považoval Gabina za ideálneho predstaviteľa titulného hrdinu. Pritom bol v poradí už ôsmym hercom, ktorý sa ujal tejto legendárnej úlohy.
Medzi divácky úspešné patrili aj kriminálna komédia Záhradník z Argenteuil (Le Jardinier d'Argenteuil, 1966) a komédia Tetovaný (Le tatoué, 1968), kde bol jediný raz jeho hereckým partnerom komik Louis de Funés.
V roku 1968 stvárnil úlohu policajta pred dôchodkom v klasickej kriminálke Paša (Le Pacha) a spoločne s Alainom Delonom vytvorili dvojicu hlavných úloh v príbehu Dvaja muži v meste (Deux hommes dans la ville, 1973). Poslednou Gabinovou rolou bol falošný biskup v komédii Svätý rok (L'année sainte, 1976).
Celkove si zahral v stovke filmov, v ktorých stáli po jeho boku také osobnosti filmového plátna ako Marlene Dietrichová, Sophia Lorenová či Lino Ventura. Francúzsky herec Jean Gabin zomrel vo veku 72 rokov na infarkt vo svojej rezidencii Neuilly na predmestí Paríža 15. novembra 1976.
Bol tri razy ženatý, zanechal po sebe tri deti, ktoré mal s poslednou manželkou, modelkou Christiane Fournierovou. Na svoje prianie bol spopolnený a rodina rozptýlila jeho popol 20 míľ od prístavu Brest do mora. Ako napísal Gabinov životopisec André-Georges Brunelin: "Jean si neprial ani hrob, ani pomník. Nepotreboval ich."
