BRATISLAVA - Legendárna herečka Marína Kráľovičová (95) sa až tento rok v januári definitívne rozlúčila so Slovenským národným divadlom. Jeho členkou bola dlhých 74 rokov a každý jej mohol závidieť jej nespútanú životnú energiu. Umelkyňa má však jasno - ak by mala byť nevládna, je za eutanáziu.
Mária Kráľovičová sa narodila 7. júna 1927 v obci Čáry na Záhorí. Bola najstaršou z piatich detí. Keď mala 15 rokov odišla za prácou do Bratislavy. "Bolo nás doma v jednej izbe veľa, spávali sme tam ôsmi - päť detí, stará mama a rodičia," poodkryla zo svojho neľahkého detstva vynikajúca herečka.
Najskôr začínala ako holičská učnica, potom ako predavačka v obchode s odevmi a napokon pracovala v sklade na výdaj balov papiera. Po skončení druhej svetovej vojny čítala inzerát, že hľadajú hercov a herečky do slovenských divadiel. Konkurz sa konal v historickej budove SND. Mladá dievčina sa prihlásila a očarila aj jedného zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadelníctva, herca, režiséra a pedagóga Andreja Bagara.
Hereckú kariéru začínala Mária Kráľovičová v auguste 1945 v Slovenskom komornom divadle v Martine, kde účinkovala dve sezóny, počas ktorých odohrala štrnásť titulov. Kritika ju prijala veľmi dobre. Hneď v prvej sezóne získala v roku 1946 na Divadelnej žatve v Prahe ocenenie Talent roka za postavu Aničky v Tajovského Ženskom zákone.
V rokoch 1947 – 1950 študovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, ale už od 1. januára 1948 sa stala členkou SND, kde pôsobila nepretržite 74 rokov až do 1. januára 2022. Po absolvovaní konzervatória hrala takmer všetky hlavné roly. Patrila medzi hercov "slnečnej generácie", lebo ako vravievala "dostali sa k slovu hneď po vojne. Vyleteli sme do sveta, plní nadšenia, elánu a radosti".
Umelkyňa zo "slnečnej generácie hercov" bola na javisku kráľovnou, intelektuálkou, ale aj ženou z fabriky. Dievča z dediny na Záhorí bolo Oféliou, Júliou, svätou Janou, stvárnila Čechovove hrdinky i Marylin Monroe. Osudnou sa jej však stala Sládkovičova Marína.
Je prvou slovenskou televíznou herečkou. V roku 1957 ju režisér Ján Roháč obsadil spolu s Elom Romančíkom do inscenácie Do videnia, Lucienne!, ktorá vlastne začala sériu legendárnych televíznych pondelkov. Televízia poskytla Márii Kráľovičovej množstvo ďalších hereckých príležitostí.
Okrem iným si zahrala v snímkach Cid (1973), Buddenbrookovci (1974), Americká tragédia (1976), Louis Pasteur (1977), Višňový sad (1979) alebo Tiene v raji (1986). Na filmovom plátne debutovala postavou Uľky Bujnovej v Bielikovom filme Priehrada (1950), neskôr si zahrala napríklad v detektívke Petra Solana Muž, ktorý sa nevrátil (1959), v kultovej komédii Skalní v ofsajde (1960), v psychologickej dráme Ivanov (1963) alebo v dráme Veľké šťastie (2006).
Mária Kráľovičová sa stala prvou recitátorkou, ktorá prezentovala slovenskú poéziu na troch kontinentoch. Napríklad už v roku 1958 na svetovej výstave Expo v Bruseli a v roku 1967 na výstave Expo v Montreale.
Je nositeľkou mnohých ocenení a vyznamenaní medzi nimi štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (2002) a Medaily prezidenta SR (2012). V rámci odovzdávania ocenenia Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) ju v roku 2006 uviedli do Siene slávy.
Manželom Márie Kráľovičovej, s ktorým má dve deti, bol spisovateľ, básnik, publicista a prekladateľ Miroslav Procházka - prežili 56 spoločných rokov. "Rodina a divadlo sú moje najväčšie lásky, tam je moje srdce," hovorí národná umelkyňa Mária Kráľovičová.
Už niekoľko posledných desaťročí jej mnohí závidia, v akej kondícii sa udržiava. „Vravím deťom – keby som mala byť nemohúci hlupáčik, zbavte sa ma. Som za eutanáziu,” povedala herečka ešte ako osemdesiatročná týždenníku Život.
