BRATISLAVA - V sobotu Slovensko zasiahla smutná správa - famózna umelkyňa Soňa Valentová (†76) zomrela. A hoci ju fanúšikovia poznali ako usmievavú ženu, hlboko v srdci skrývala smútok. Staršie sestry totiž nikdy nepoznala. Ako deti zahynuli v koncentračnom tábore - Vierka mala 10 rokov, Emka len 4.
Soňa Valentová sa narodila 3. júna 1946 v Trnave ako tretie dieťa, pričom obe jej sestry zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime. Staršia Vierka mala desať rokov, mladšia Emka len štyri.
Odmalička sa u nej prejavovali umelecké vlohy. Naučila sa hrať na klavíri, navštevovala hodiny baletu a po štúdiách na gymnáziu absolvovala v roku 1967 herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V roku 1984 vyštudovala aj televíznu réžiu.
Hereckú kariéru začínala v roku 1967 v SND, kde zaujala stvárnením postavy Alison Porterovej v inscenácii Obzri sa v hneve. Úloha týranej ženy, trpiacej manželove násilné prejavy, no zároveň neschopnej sa od neho odpútať, predznamenala ďalšie zložité dramatické postavy, ktorých sa brilantne zhostila.
Prvýkrát sa pred kameru postavila pod režisérskym vedením Otakara Vávru v historickej dráme Kladivo na čarodejnice (1969), ktorá odkazovala na politické procesy z 50-tych rokov 20. storočia. V snímke stvárnila obeť inkvizície - kuchárku Zuzanu. V tom istom roku si zahrala v televíznej inscenácii Tma, do ktorej ju obsadil manžel Pavol Haspra.
Na divadelných doskách sa predviedla v úlohe krásnej Salome (Herodes a Herodias, 1969/1970) a svoj pôvab nechala rozvinúť v postave Zuzany vo filme zachytávajúcom obdobie stredoveku Zlozor (1971). Veľký ohlas vzbudila inscenácia Antigona (1971/1972) v réžii Petra Mikulíka, kde si po boku Emílie Vášáryovej (postava Antigony) zahrala Soňa Valentová jej sestru Ismenu. Príbeh z obdobia antiky, v ktorom hrdinka radšej volí smrť ako neslobodu v konaní, bol paralelou s obdobím normalizácie a vzburou Jána Palacha.
Pohybový a spevácky talent uplatnila v muzikáli Na skle maľované (1974/1975), kde stvárnila Smrť. O dva roky neskôr vytvorila postavu herečky Jindřišky Slavínskej v životopisnom filme o maliarovi Jozefovi Mánesovi s názvom Paleta lásky. Milovníci divadla si ju môžu pamätať aj ako Desdemonu, ktorá zomrela rukou žiarlivého Othella (1977/1978).
Začiatkom osemdesiatych rokov si zahrala spolu s Radoslavom Brzobohatým a Michalom Dočolomanským v dobrodružnej dráme Noční jazdci (1981). Rolu zlej macochy presvedčivo zobrazila v Jakubiskovej Perinbabe (1985). Ako manželka hlavného hrdinu, ktorého stvárnil Karel Heřmánek, účinkovala v komédii Kam, pánové, kam jdete? (1987). Sadistickú vychovávateľku Volfovú stelesnila v psychologickom thrilleri Filipa Renča Requiem pro panenku (1991) a Dr. Prokopovú vo filme Zapomenuté světlo (1996).
Soňa Valentová sa objavila tiež v niekoľkých muzikáloch na bratislavskej Novej scéne ako napríklad Grand Hotel v réžii Jozefa Bednárika (primabalerína Grušinská, 1993), Pokrvní bratia (Matka Johnstonová, 1993). Komediálnu rolu Matky predstavenej vytvorila v úspešnom muzikáli Mníšky (1999).
Ako Mae sa predstavila v psychologickej dráme Mačka na horúcej plechovej streche (2001/2002). O dva roky neskôr nechýbala v muzikáli Kabaret v postave starnúcej Slečny Schneiderovej opäť pod režisérskym vedením Jozefa Bednárika. S tým istým tvorcom spolupracovala aj v úlohe Goldy vo Fidlikantovi na streche (2007). Na doskách SND si v rozprávke Ako sa Lomidrevo stal kráľom (2014) zahrala Lomidrevovu matku.
Herečka získala za svoje výkony viacero ocenení. Napríklad v roku 1969 Cenu Janka Borodáča, v roku 1975 jej udelili televíznu cenu Zlatý krokodíl, v roku 1988 získala titul zaslúžilá umelkyňa a v roku 2006 si prevzala jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za prínos ku kultúre.
Diva filmového a divadelného herectva Soňa Valentová je autorkou autobiografickej knihy Prelet nad životom (2010), v ktorej otvorene a úprimne hovorí o svojom detstve, o výnimočných hereckých úlohách a s úctou spomína na život s manželom, charizmatickým režisérom Pavlom Hasprom.
Skvelú herečku bohužiaľ v marci 2016 postihla náhla cievna príhoda, ktorá jej zasiahla ľavú stranu tela. Mala šťastie v nešťastí – ako totiž neskôr uviedla jej dcéra Katka Hasprová, operácia potrebná nebola, pretože sa u jej mamy našťastie nevyskytlo krvácanie do mozgu. Príhoda sa neprejavila na jej reči ani pamäti. Následky boli fyzického rázu, umelkyňa napríklad nemohla chodiť.
Zotaviť sa po porážke nie je jednoduché ani pre mladých ľudí. Vyžaduje si to veľa času a rehabilitácie. Preto sa ani Valentová už na divadelné dosky nevrátila. Posledné roky svojho života pobývala v domove sociálnych služieb v Petržalke.
