PRAHA - Označujú ho za kráľa komikov a nie je zabudnutý, i keď dnes je to už 130 rokov, čo sa Vlasta Burian narodil. Jeho typickým poznávacím znamením boli fúzy, no kariéru začínal ešte bez nich. Ani nebudete veriť, že je to naozaj on...
Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian, sa narodil 9. apríla 1891 v českom Liberci, kde prežil prvých desať rokov. V roku 1901 sa rodina presťahovala do českej Prahy na Žižkov. Od mladosti mu na celý život ostal veľký záujem o šport, ktorý však predstihovalo herectvo.
Mladý Burian začínal svoj herecký život vedľajšími úlohami v pražských scénach Divadlo na Vinohradech a Švandovo divadlo, vystupoval aj v kabaretoch (napríklad Rokoko, Červená sedma) a v nich sa už pred prvou svetovou vojnou stal miláčikom publika.
Významným v jeho živote bol rok 1925, kedy sa 1. septembra uskutočnilo prvé predstavenie jeho vlastného divadla - Divadla Vlasty Buriana (DVB), ktoré od roku 1930 získalo vlastné priestory v novom paláci na atraktívnom mieste a spolu s ďalšími umeleckými aktivitami sa stalo centrom kultúrneho života Prahy. Dramaturgia divadla bola zameraná na uplatnenie Burianovho improvizačného talentu a v tomto zmysle dochádzalo aj k úpravám hier. Po druhej svetovej vojne Burian o divadlo prišiel, v súčasnosti v jeho priestoroch pôsobí Divadlo komedie.
Prvé úlohy na striebornom plátne získal v nemých filmoch, účinkoval v štyroch a potom až do roku 1956 hral v 36 zvukových filmoch, väčšinou v komédiách. Jeho prvým filmom bola dnes už stratená verzia komédie Tu ten kámen (1923). Pre zvukový film ho objavil režisér Karel Lamač, ktorý s Burianom nakrútil komédiu C. a k. polní maršálek a tento film odštartoval Burianovu hviezdnu kariéru.
Jeho komediálny kumšt využívalo mnoho ďalších významných českých režisérov, napríklad Martin Frič, Miroslav Cikánek, Vladimír Slavínský, Jan Sviták vo filmoch, napríklad On a jeho sestra (1931), To neznáte Hadimršku (1931), Lelíček ve službách Sherlocka Holmese (1932), Funebrák (1932), Anton Špelec, ostrostřelec (1932), Pobočník Jeho Výsosti (1933), Tři vejce do skla (1937), Ducháček to zařídí (1938), Když Burian Prášil (1940), Provdám svou ženu (1941), Ryba na suchu (1942) a iných. S Čeňkom Šlégrom a Ladislavom Bromom Burian režíroval komédiu Ulice zpívá, kde stvárnil netypickú postavu bývalého klauna Emila Berušku.
V roku 1948 Buriana na základe vykonštruovaných obvinení odsúdili. Keď sa dostal z väzenia, pretĺkal sa veľmi ťažko. V roku 1950 požiadal o zrušenie zákazu vystupovania. Jeho žadosť posúdili kladne a rozhodnutie sa objavilo aj v tlači. Vrátil sa na divadelné dosky a venoval sa estrádnej činnosti, hoci často v nedôstojných podmienkach.
Po prechodenom zápale pľúc, ktorý dostal pri vystúpeniach v nevykúrených vidieckych sálach, zomrel v Prahe 31. januára 1962 vo veku nedožitých 71 rokov na pľúcnu embóliu. Pochovali ho na pražskom Vinohradskom cintoríne.
