PRAHA - Víťazstvom v anketách i svojou nehasnúcou popularitou Vlasta Burian neraz potvrdil, že titul "Kráľ komikov" nesie oprávnene. Jeho herectvo je nenapodobiteľné a vtipy, ktorými rozosmieval obecenstvo, doteraz nezostarli. A tak sa niet čo čudovať, že dostával aj luxusne zaplatené.
Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian sa narodil 9. apríla 1891 v Liberci v rodine krajčíra a divadelného ochotníka Antonína Buriana. V prevažne nemeckom prostredí sa naučil výborne po nemecky, jeho otec ako český vlastenec a divadelník sa však dostával do sporov, pre ktoré sa napokon rodina v roku 1901 presťahovala do Prahy.
Vlasta Burian vyštudoval obchodnú akadémiu a zaujímal sa o šport, stal sa úspešným futbalovým brankárom. Často tiež bavil spoločnosť na večierkoch, čo mu otváralo dvere do divadelného sveta. S klaviristom Daliborom Ptákom vytvoril predstavenie Italská opera – paródiu na operu, v ktorej Burian imitoval všetky hlasy a nástroje orchestra, čo sa zapáčilo Karlovi Hašlerovi natoľko, že mladého herca angažoval v kabarete Rokoko.
V roku 1917 dostal Burian povolávací rozkaz, ktorý však roztrhal a počas jedného z predstavení dokonca unikal pred vojenskou patrolou. Koniec 1. svetovej vojny strávil vo vojenskom orchestri. Následne pokračoval v hereckej kariére v kabaretoch i na divadelnej scéne. V hľadisku kabaretu Rokoko si našiel svoju nadchádzajúcu manželku Ninu Červenkovú, s ktorou ho spájal hlboký celoživotný vzťah. Nina chodila na všetky jeho predstavenia a ako povedal filmový historik Vladimír Just, to bol dôvod, pre ktorý Burian rád improvizoval a obmieňal svoje výstupy. "Vlasta Burian to musel hrať zakaždým inak, aby nenudil svoju manželku," povedal Vladimír Just v relácii Českej televízie Sesazený král.
Prelomovým dňom bol 1. september 1925, kedy sa uskutočnilo prvé predstavenie Divadla Vlasty Buriana (DVB, dnes Divadlo Komedie). Uplatnenie tu našlo mnoho skvelých českých hercov vrátane Jaroslava Marvana, ktorý sa stal Burianovým hereckým spolupútnikom.
Prvý raz sa Vlasta Burian objavil pred kamerou v nemom a dnes už nedochovanom filme Tu ten kámen (1923). Po ďalších troch nemých snímkach ho pre zvukový film objavil režisér Karel Lamač, ktorý s ním nakrútil komédiu C. a k. polní maršálek (1930). Tento film odštartoval Burianovu hviezdnu kariéru a zaistil mu popularitu v Československu aj v Nemecku. V roku 1931 nasledovala bláznivá komédia Karla Lamača a Martina Friča s názvom To neznáte Hadimršku. O rok neskôr nakrútil Burian ďalšie tri úspešné komédie: s Lamačom snímky Funebrák a Lelíček ve službách Sherlocka Holmese, s Martinom Fričom dodnes populárny film Anton Špelec ostrostřelec.
Povestné gagy a slovné hračky – ako napríklad známy pokrik "Liguére!" Burian často preberal zo svojich predstavení, neraz však boli výsledkom jeho nespútanej invencie a zmyslu pre improvizáciu.
Vrchol kariéry prežíval v závere 30. rokov. V roku 1937 ho Martin Frič obsadil do trojúlohy Tři vejce do skla. Nasledovali komédie Karla Lamača Ducháček to zařídí (1938) a U pokladny stál... (1939). V roku 1940 zažiarila herecká dvojica Vlasta Burian a Oldřich Nový v komédii Když Burian prášil, ktorú opäť nakrútil Frič. Poslednými filmami Burianovej zlatej éry bola komédia Přednosta stanice (Jan Sviták, 1941) a filmy Zlaté dno a Ryba na suchu (oba filmy nakrútil Vladimír Slavínský v roku 1942).
Vlasta Burian ostal verný láske k športu – pri dome si vybudoval telocvičňu i tenisový kurt. Vo filmoch i v súkromí prejavoval lásku k uniformám. Netajil sa prepychom, keďže za svoje herecké úlohy získaval vysoké honoráre. Za účinkovanie vo filmoch dostával desaťnásobne vyššie honoráre, ako iní, tiež výborní herci.
To všetko mu však priťažilo po 2. svetovej vojne, keď Buriana postavili pred súd na základe vykonštruovaných obvinení z kolaborácie. Ocitol sa vo väzbe medzi kolaborantmi i kriminálnikmi a prepustili ho na základe intervencie ministra zahraničných vecí Jana Masaryka – zhodou okolností práve jeho Burian parodoval v jedinom rozhlasovom skeči, v ktorom ho Nemci prinútili účinkovať. Na rozdiel od mnohých hereckých kolegov Burian nenakrútil pod nemeckým vedením žiadny film. Napriek tomu Buriana po vojne na tretí pokus odsúdili na tri mesiace väzenia a pokutu pol milióna korún. Zhabali mu celý majetok a v jeho vile zriadili škôlku. Burian mal zákaz hrať a pracoval na horských chatách a hoteloch, kde po večeroch zabával návštevníkov.
Na strieborné plátno sa vrátil v roku 1950 v prvoplánovej agitke Slepice a kostelník. Zahral si v komédii Nejlepší člověk (Václav Wasserman, Ivo Novák, 1954). V tom istom roku režisér Bořivoj Zeman zveril Burianovi azda najznámejšiu úlohu z tohto obdobia – kráľovského sluhu menom Atakdále v rozprávke Byl jednou jeden král. Burian spoločne s Janom Werichom podali skvelé herecké výkony. Navyše, Burian opäť uplatnil svoj zmysel pre vtipné bonmoty, keď napríklad kráľovi alias Werichovi uprostred noci vykričal: "Já jsem tajtrlík? Za prvně nevím, co to je, a za druhé mně to uráží."
Posledným Burianovým filmom bola satira Martina Friča Zaostřit prosím! (1956). Zlé životné podmienky sa podpísali pod početné zdravotné problémy herca, ktorý mal problém so zrakom aj s chôdzou. Svoje posledné vystúpenie odohral so zápalom pľúc a 31. januára 1962 podľahol vo veku 70 rokov pľúcnej embólii. Len o niekoľko týždňov neskôr skonala aj jeho manželka Nina.
V roku 1994 Ministerstvo vnútra ČR zrušilo rozsudok nad Vlastom Burianom.
