BRATISLAVA - Zora Czoborová mala kedysi úspešnú kariéru fitnesky, no ani dnes sa nemôže sťažovať na nedostatok práce. V otvorenom rozhovore Topkám prezradila všetko - prečo ako dieťa dostala bitku, z čoho mala depresie a ako vníma fakt, že nemá deti. Dozviete sa čo-to aj o manželskom živote s mladším IT-čkárom Petrom.
Z médií sa toho vie o tebe dosť za posledné roky. Mňa by zaujímalo detstvo. Ako si vyrastala? A kde?
Ja som rodená Bratislavčanka, rodená Ružinovčanka. Bývam hneď vo vedľajšom dome ako moji rodičia. Ja som v Ružinove vyrástla a mám neskutočný vzťah k tomu prostrediu a k tejto časti. Moji rodičia mi hovorili, že keď sa tam nasťahovali, asfaltová cesta bola len po trhovisko a ďalej len prašná a kopec zelene. Jazero Rohlík vzniklo, keď sa doloval štrk a ja si pamätám, že bolo také čisté, že sme sa naň chodili kúpať, naučila som sa tam plávať aj korčuľovať. V Ružinove som mala neskutočné detstvo. Podľa mňa Trávniky sú doteraz, čo sa týka takého širšieho centra, najkrajšie. Je tam veľmi veľa zelene a nie je až príliš prehustený, i keď tiež to zasiahla výstavba. Ja som v podstate také šťastné dieťa. To okolie veľmi dobre poznám.
Prezradíš niečo o svojich rodičoch?
Môj ocino je z Nitry, mama z Hlohovca. Otec je lekár a mama zdravotná sestra, spoznali sa pri práci. Mama robila v jednom zdravotnom stredisku asi 40 rokov, takže ona mala pacientov od pradedka až po vnúčatá, poznala celú rodinu. Keď bolo možné začať robiť súkromné ambulancie, otvorili si s ocinom sukromnu ambulanciu, takže moja mama poznala celorodinné zdravotné diagnozy bez toho, že by sa pozrela do karty. A dodnes sa mi stáva, keď venčím, že strašne veľa ľudí ma zastavuje a vždy mi hovoria: Pozdravujte rodičov, pán doktor bol najlepší lekár, vždy bol ústretový. On sa tak staral o tých ľudí, že mali pocit, že majú rodinného lekára.
A ako rodičia boli láskaví alebo aj prísni? Mali nejako podelené tie úlohy?
Ani to nemali rozdelené, ale mama bola taká tá sekera, čo stála nado mnou s varechou, že musím cvičiť na klavíri. Rodičia sú úžasní ľudia. Ja som nikdy nepociťovala to, s čím som sa s prekvapením stretla niekedy v mojom okolí u rovesníkov, že im rodičia nedávali lásku. Ja mám najlepšiu kamarátku a kamaráta mamu s otcom. Ja im poviem všetko, úplne všetko, naozaj až do intímnych životných záležitostí. Sú to pre mňa vždy prví ľudia, s ktorými sa radím o niečom. Robím si samozrejme ten názor a výber sama, ale ich názor je pre mňa veľmi dôležitý. Stopercentne som presvedčená a odkazujem všetkým ľuďom, že vždy vám najlepšie a bez toho, že by vám chceli ublížiť alebo by vás zavádzali, vždy vám najlepšie a úprimne poradia rodičia.
A aké si teda bola dieťa?
Bola som strašne pohybovo talentovaná od malička. Ešte v predškolskom veku som vynikala aj v obratnosti, v rýchlosti... Potom ma mamina dala na nejakú džezgymnastiku, čo aspoň čiastočne spotrebovávalo moju energiu. Lebo ja som bola, ani nie zlé dieťa, ale vymýšľátor. Nie že som bola pri tom, keď sa robilo niečo zlé, ale ja som to vymyslela. Ja som vždy vymýšľala nejakú zlotu, takže takto zo mňa vybíjali energiu.
A čo také si vyviedla?
Všetko možné (smiech). Akurát som sa smiala u zubára, že keď ma vykopú o nejakých 1000 rokov, tak si pomyslia, že som prvý mimozemšťan. Lebo mám všetko dolámané na tele... Zuby a neviem čo všetko ešte mám robené. Napríklad som mala 11 rokov a zrazila ma električka, aj keď to nebola moja vina. Ale bola som vždy v niečom namočená. Asi takú najväčšiu hlúposť, čo som vyviedla, to som mohla mať 9 rokov, asi tretiačka alebo štvrtáčka na základnej škole. Nahovorila som decká zo sídliska, že sa ideme hrať hore na strechu nášho 6-poschodového domu. Vypáčila som zámok a nahnala som asi 15 deciek hore. Hrali sme tam futbal, ale to bolo pre mňa málo dobrodružné, tak som vymyslela, že ideme hrať súťaž – kto sa priplazí na kraj domu a čo najviac bude prevísať. Našťastie nás videli nejakí ľudia z domu oproti a tí hneď volali sanitku, políciu, neviem koho všetkého. Keď otec zistil, čo sa deje, už vedel, už ma hľadal. Prvý vyšiel hore na tú strechu a každé jedno decko, ktoré išlo, si dal cez nohu a dal mu jednu po riti. Ja som išla posledná a strašne ma vymangľoval. Takže takéto hovadiny som robila.
Z toho mi vychádza, že si bola skôr taký chalanisko než dievčatko v krásnych šatôčkach...
Ale ja som bola vždy princezná na karnevale a ako prváčka som išla s dvomi copíkmi do školy. Aj teraz mi poslala bývalá spolužiačka skupinovú fotku a tam mám normálne šatôčky a dva copíky a smejem sa, že zo všetkých tých dievčat ostrihaných na hrniec alebo nejaké pážatko ja mám jediná dlhé vlasy. Ale áno, povahovo som bola vždy taký chalanisko. Strašne ma bavila od mlada akákoľvek pohybová aktivita a hlavne kvôli tomu, že či sme hrali basketbal alebo sme plávali alebo skákali do diaľky alebo hrali tenis, vo všetkom som vynikala. Ja mám naozaj nadelený neskutočný športový talent – ako má niekto hlas od Boha, ja som dostala športový talent. Niekedy našim trochu vytýkam, prečo ma nútili chodiť na ten klavír, chodila som tam 2 – 3 razy do týždňa a musela som cvičiť každý deň. Keby ma dali radšej na tenis, mohli sme sa mať dobre (smiech). Ale nedám dopustiť na mojich učiteľov do základnej až po vysokú školu, ako ma podporovali v tom rozvíjaní mojej športovej stránky.
Akým športom si sa venovala v detstve?
Hrávala som hádzanú. Potom si pamätám, že bol nejaký beh Večerníka, kam ma škola vyslala a ja som ho vyhrala. Tak ma objavil môj dlhoročný tréner, pán Suja. Od žiackych vekových kategórií až po dorastenecké som bola vždy majsterkou sveta. Behala som tristovku, potom štyristovku, 400m cez prekážky. Do 18 rokov som robila atletiku. Ale potom ma prijali na vysokú školu, FTVŠ biológia a telesná, a tá škola bola dosť náročná na čas. Okrem prednášok sme mali aj praktické cvičenia a škola vtedy ešte nebola na to vybavená, nemala vlastnú halu, chodili sme trénovať na Pasienky a bolo to proste náročné na presuny. Tak som prestala robiť atletiku a to bolo obdobie, kedy palička Zorica pribrala 14 kíl.
Na toto som sa chcela spýtať. Športové aktivity odmalička a zrazu nadváha. Ako sa toto stalo?
To sa stalo presne v 1. ročníku. Pretože som musela prestať robiť aktívne atletiku. Druhá vec – strašne blízko bol Machnáč. Cez každú prestávku fungoval systém, že najlepšia pochúťka vysokoškolákov sú hranolky s tatarkou zaliate pivom. Po tretie – vysokoškolský život je veľmi náročný. Aj keď som nebývala na intráku, zúčastňovala som sa všetkých aktivít, ku ktorým okrem alkoholu patrilo napríklad varenie obrovského množstva špagiet, ktoré sa jedli len s kečupom a so syrom. Keďže nebolo také veľké sito, kde by sa tie špagety zliali z vody, tak sa normálne vysprchoval sprchovací kút, vylial sa tam kýbel špagiet a z toho sa to potom naberalo na taniere.
Ako si sa potom dostala k tomu fitnesu?
Aerobic som cvičila a predcvičovala už počas toho, keď som robila atletiku. Cvičme v rytme vtedy fičalo (smiech). Vtedy som sa už začala v tomto vzdelávať, chodila som k iným aerobikárkam. A po prvom ročníku FTVŠ som si zmenila špecializáciu z atletiky na aerobic a rytmickú gymnastiku. Potom som začala pracovať s modelingovou agentúrou, ktorá nabrala asi 50 dievčat, s ktorými pracovali tri mesiace. Moja úloha bola dostať ich do formy. V druhom ročníku som začala robiť v kasíne, tam som si privyrábala. Robili sme 40 minút a potom sme mali 20 minút voľno. Strašne mi vadilo, že som mala 74 kíl a keďže som v noci už nespávala, lebo sme končili v kasíne o štvrtej ráno, a nebol čas na tie vysokoškolské machnáčové aktivity, začala som tak prirodzene chudnúť. A povedala som si, že počas tých prestávok začnem cvičiť. Videla som, že mi to robí dobre, nielen na tú postavu, že hmotnosť ide dolu, ale zároveň ma to dobíjalo. Bavilo ma to a prišla som na to, že mi strašne chýba pravidelný rytmus a pohyb, čo som mala do 18-tky. Tak som sa vybrala do fitka a po troch mesiacoch som zistila, že postava sa zas dostala na úroveň paličky. A zistila som, že áno, toto je to pravé orechové, čo ma baví, a začala som cvičiť.
Kedy si bola na prvej súťaži?
Prišiel rok 1993, kedy manželia Bezákovci robili prvý raz majstrovstvá Slovenska vo fitnes, na ktoré ma presvedčili chalani vo fitku, že mám ísť, že na to mám. Zuzka Kořínková vtedy robila kulturistiku a my sme predtým obidve robili atletiku, boli sme somaticky rovnaké, rovnaký typ postavy, preto mi povedali, že určite na to mám. Lenže vtedy som to ešte tak nebrala, takže som bola lyžovať dva týždne pred súťažou a roztrhala som si krížny väz roztrhala. Tak som so sadrou odsedela prvú fitnesku, ale povedala som si, že o rok tam budem a vyhrám. A aj tak bolo.
Čo si robila po skončení školy? Mala si nejaké takzvané normálne zamestnanie?
Hneď som začala robiť na Katedre telesnej výchovy a športu na medicíne. Bolo to veľmi príjemné obdobie, keď som mala žiakov o rok mladších od seba – študentov medikov, fešákov (smiech), ktorí ma pozývali po vyučovaní na pivo. Ja som samozrejme robila formu, lebo to sa nepatrí. Ale stále som robila aj v kasíne a ráno o deviatej som musela byť už na katedre. Učila som do večera do piatej a to bolo niekedy len tak-tak, lebo na siedmu som musela byť zas v kasíne a niekedy som s odretými ušami prišla o pol ôsmej. Toto som vydržala asi tri mesiace. Dostala som sa do fázy, že som postojačky zaspala. Dovtedy som si myslela, že sa to nedá. Normálne som sa zobudila na to, že som stála a padla som na stenu. No a v kasíne som v tých skorých 90-tych rokoch – keď otec s dlhoročnou praxou lekára zarábal 5500 korún – ja som ako krupierka okrem normálneho platu mala 20 až 25 tisíc mesačne do vrecka. A nástupný plat na katedre bol nejakých 1100 – 1200 korún. Tak som sa rozhodla, že škola ide bokom a zostala som robiť v kasíne asi dva či tri roky. Ale potom prišla tá hranica, keď som si povedala, že hop, tento život je super – človek si zvykne na nočný život, cez deň spí, užíva si veľa peňazí plnými priehrštiami, ale raz som si povedala, že je koniec.
Kam si zamierila potom?
Išla som na konkurz na asistentku riaditeľa jednej nadnárodnej spoločnosti. Strašne som sa tešila, že budem mať kreatívnu prácu. Mali sa zriaďovať nové prevádzky, myslela som, že budem cestovať a všeličo vybavovať. Bohužiaľ sa to už v skúšobnej dobe zmenilo na kancelársku myš a ja som zase pribrala nejakých 10 kíl. Chodila som na ôsmu do roboty, o pol piatej z práce, strašnú depresiu som z toho mala, že som mala pevný pracovný čas. Ešte to bolo v období august až september, v auguste všetci na Zlatých pieskoch, v septembri o pol piatej tma, takže som mala pocit, že chodím potme do roboty a potme z roboty. Bola som taká unavená, že som nemala energiu na nič. Tak som si povedala koniec a vtedy práve prišlo to rozhodnutie, že sa idem venovať fitnesu, i keď to nebola vtedy zárobková činnosť. V októbri 1993 som začala cvičiť a v 1994 v marci alebo apríli som vyhrala tú fitnesku. Robila som vtedy také aerobicové maratóny a ako sme sa rozdelili s Čechmi, my sme potom dostali divokú kartu na majstrovstvá sveta a mňa oslovili z aerobicového zväzu, či to nechcem vyskúšať. Dostala som pozvánku na majstrovstvá Slovenska, ktoré boli kvalifikáciou a tie som vyhrala, tak som sa začala pripravovať aj na majstrovstvá sveta. A keďže som vyhrala fitnesku, zároveň som sa pripravovala na majstrovstvá sveta vo fitnes, mali byť s odstupom dvoch týždňov. Vlastne som robila dva športy paralelne. Sú si síce blízke, ale veľmi rozdielne, lebo v aerobicu nemá byť veľká svalová hmota, aby bola súťažiaca ľahká, keď robí náročnú zostavu, a v tom fitnese zas majú byť svaly, aj keď vtedy ešte nie nejaké veľké, ale predsa len bola žena ťažšia. V septembri som v Johannesburgu vyhrala majstrovstvá sveta a na majstrovstvách Európy o dva týždne som skončila tuším tretia. Tam som vlastne dostala pozvanie k Arnoldovi Schwarzeneggrovi na Arnold’s Classic, ktoré boli na jar 1995 a skončila som tretia, čo nikto nečakal, ani ja (smiech). Po tom zbystrili už aj novinári, že máme tu niekoho, kto dosahuje výsledky, i keď nie v olympijskej disciplíne. V tom čase som mala veľmi veľa práce v zahraničí, pozývali ma do veľkých fitnescentier – promovala som ich vlastne tým, že som tam prišla ako svetová špička v aerobicu. Myslím, že to bol rok 1995, keď som bola len asi tri týždne na Slovensku.
Napriek tomuto všetkému sa o tebe vie, že si gurmánka. Ako sa to dá zladiť?
To som teraz. Pretekala som do roku 1998, keď som už mala pocit, že ten fitnes sa aj svalovo dostáva inde, ale mala som aj pocit, že vedenie zväzu nás chcelo nejako usmerňovať a obmedzovať zmluvami, ktoré neboli pre pretekárky najvýhodnejšie. Navyše fitnes sa dostal pod zväz v roku 1996 a ja som už od 1994 súťažila, mala angažmá, mala som natočené prvé cvičenie pre Slovenskú televíziu, pre vtedy existujúcu VTV som chodila raz do týždňa cvičiť naživo do vysielania, robila som potom aj pre Markízu, Jojku. Tak som sa rozhodla skončiť s fitnesom a bolo to aj kvôli tomu, že tá diéta je strašne náročná. To nie je o tom, že celý rok „žeriete“ a robíte si, čo chcete a potom 2 alebo 3 mesiace zamakáte pred súťažou. Na tom tele to vidno a môžete si veľmi ublížiť z hľadiska metabolizmu. Bolo to strašne náročné v tom, že ja som chcela byť stále v tej špičke.
Celý život ťa sprevádza cvičenie. Cvičíte aj s manželom spolu?
Peťo od 19-tich rokov cvičí. Asi po dvoch rokoch, čo sme boli spolu, sa mi priznal, že vo svojom domácom fitku mal na stene Arnolda Swarzeneggera, Jablonického a mňa. Dobre, že mi to nepovedal hneď, ako sme sa stretli, lebo to by som sa otočila na podpätku (smiech). Peťo teda cvičí, ale nechodievame spolu cvičiť. Dokonca aj v Thajsku, keď sme 2 – 3 mesiace, chodíme každý do iného fitka. Občas sa vyberieme aj spolu, ale nie je to tak, že by sme cvičili spolu. On má svoje cviky, svoju dynamiku, svoju silu a ja mám svoje. Každý z nás vie, čo má robiť, takže sa nanajvýš stane, že občas ho poprosím, aby mi pomohol. On toho vie už možno aj viac o cvičení a má náročnejšie cviky tým, že je mladší (úsmev). Ja mu stále hovorím: Počkaj, príde na psa mráz (smiech). Šetri sa, nerob ťažké váhy, bude ťa to bolieť o pár rokov. Ale má samozrejme svoju hlavu, ja v jeho veku – tiež mi mohol hovoriť kto chcel, čo chcel. Vládala som ako kôň, vtedy som mala asi najviac energie, v 35 som sa cítila úplne najlepšie. Dnes ešte výkon podám rovnocenný, ale jednorázovo a trvá mi to trikrát dlhšie, aby sa telo zregenerovalo.
Manželmi ste necelé tri roky, vieš zhodnotiť, čo ti manželstvo dalo?
Dalo mi to úžasnú rodinu z Peťkovej strany – je to iné, keď sú ľudia už manželia než predtým iba ako partneri. Ten pocit tej rodiny je úplne iný. Peťo je úžasný človek a náš vzťah alebo tá frekvencia, čo je medzi nami, tá sa nezmenila. Ale omnoho hlbšie to cítime. Je to už také naozaj, keď ja dám niekomu najavo a niekto dá mne najavo, že áno, si ten človek, s ktorým naozaj chcem žiť celý život. Bola som viackrát požiadaná o ruku, ale toto bolo to, čo som cítila, že áno. Má to pre mňa tú hodnotu, že s týmto človekom si naozaj viem ten život predstaviť a že v ňom budeme šťastní. Mám strašne dobrý pocit zázemia. Ono sa to nezdá, ale my sme domasedi, dokonca, aj keď je voľno ako cez Veľkú noc a všetci utekajú niekam na lyžovačky a párty, my milujeme zostať v Bratislave, keď tam nikto nie je. Strašne radi sme doma a on je tak introvertný človek, že nepotrebuje veľmi chodiť medzi ľudí a tým aj mňa to trošku utlmuje. Asi keby bol ako ja, že nemám problém a idem, tak by sme stále niekde boli. Vychutnávame si to, chodíme len s priateľmi, do spoločnosti Peťo so mnou nerád chodí, možno raz do roka na väčšiu akciu. Strašne nás baví spoločne cestovať, užívame si tieto zážitky.
V čom si tak najlepšie rozumiete a dopĺňate sa?
Máme rovnaký životný štýl. Napriek tomu, že je IT a má vyštudovanú – no ja ani neviem, akú presne školu, lebo tomu nerozumiem – tak má koníčka cvičenie. On to berie vážne, lebo on tak berie všetko, do čoho sa pustí, a naozaj aj tú stravu dodržiava. On má svoju diétku, on si to sám pripraví aj navarí, už asi tri roky to dodržiava. Veľmi ho obdivujem kvôli tomu. Má samozrejme takzvané cheating days, ale mimo toho si nedá. Potom máme spoločné to cestovanie. Radi skúšame niečo nové, nechodíme do veľkých hotelových komplexov. Skôr sa vezmeme a prenajmeme si džíp alebo kabriolet a ideme a hľadáme. Alebo na motorkách sa túlame. A v rámci toho zažívame aj kuchyňu, zbierame aj gurmánske zážitky.
Takže si vychutnávate jedlo. Stane sa aj Zore Czoborovej, že nezapne nohavice?
Ja sa rada najem, mávam obdobia, keď sa „sprasím“ o tri či štyri kilá, aj teraz som mala predminulý týždeň také obdobie. Aj mne sa to stane, ale vtedy zatiahnem brzdu, nabehnem na tú stravu, čo treba, a hlavne som každý deň vo fitku na kardiu.
Ešte by ma zaujímalo, či je niečo, čo ťa na Peťovi vytáča...
Ako každú ženu. Päťkrát poviem, aby nenechával otvorenú skriňu, lebo sa tam práši na šatstvo a jasné, že ju nechá. Alebo: nenechávaj v noci otvorené okno, lebo mi fúka na kvety, skapú mi. A nechá. To sú veci, čo má asi každá žena. Ale nemám na Peťovi niečo, čo by mi extrémne vadilo. Možno naozaj len to, aj to kvôli jeho zdraviu, že príde domov, zloží si veci a už zapína počítač, čo sa mu nové nahralo, medzitým sa pobaví so mnou, najeme sa a večer zas pri tom počítači. Nemám s tým problém, že by som chcela, aby sedel pri mne, lebo trávi so mnou dosť kvalitného času, ale len kvôli nemu mi to trošičku vadí. Ale zas lepšie, ako keby mal koníčka, že sa fláka niekde... po baroch, za babami (smiech).
Môžeš ešte niečo prezradiť o manželovi, čomu sa venuje?
On má aj takého koníčka, že tvorí a produkuje dacefloorovú tanečnú hudbu, posiela tieto veci do Ameriky do vydavateľstva, odkiaľ ho nakupujú DJ-i a hrajú ho svetoví DJ-i na svojich turné. Často sa ma pýtajú dievčatá na fitpobytoch, či Peťovi nevadí, že som často preč. Ale Peťo je tak rád. On vždy chce, aby som aj psa odviezla k rodičom, lebo on sa na štyri dni zatvorí do svojho štúdia a tvorí. Minule som prišla domov z fitpobytu a počujem saxofón. On sa naučil sám hrať na klávesoch, to som odpadla, že sa to dá takto cez internet. Ale saxofón? Otvorila som dvere a oni s Ivanom Verešom dva dni zavretí a takú skladbu spravili, že... No strašne sa mi to páčilo.
Neľutuješ spätne, že ste sa na istý čas rozišli? Mohli ste byť spolu dlhšie, možno už skôr byť manželia...
Ak to ľutujem, tak len kvôli tomu, že by nám možno bolo dopriate, že by sme mali detičky, keby sme sa začali o to skôr pokúšať. Všetko v živote má niečo pre a proti. Som si istá, že to nebolo v zrelosti u Peťka, bolo to v zrelosti u mňa. Boli to moje obavy, že je mladší, že má aj v hlave, aj dobre vyzerá a myslela som si, že keď začne dozrievať, tak sa jeho povaha, názory životné a potreby, že sa to zmení a opäť sa mi stane to, že po nejakej dobe ma to bude veľmi bolieť. A druhá vec je, že ešte vo mne doznievali pocity z predchádzajúceho dlhodobého vzťahu a to ublíženie, ktoré som pociťovala. Nedokázala som sa ešte triezvymi očami pozerať na mužov a nedokázala som im veriť. Aj keď tí ľudia, ktorých som potom stretla, za to nemohli, proste stále som čakala, hlavne u toho Peťa, že nemôže byť niekto taký dobrý, taký dokonalý, že tam je niekde nejaký háčik. Musela som ja vnútorne do toho dozrieť.
Spomínala si deti. Stretávaš sa ešte s takými otázkami? Ľudia vedia byť pri tejto téme nepríjemní.
Už nie, lebo ja dávam všade najavo, že táto téma už nie je pre mňa dôležitá a dokonca už ani bolestivá. Je dávno za mnou. Možno aj tým, že máme teraz malého Maťa, ktorý má rok a pol, dva roky bude mať o pár mesiacov. Je to Peťov synovec, syn jeho sestry. Maťo nám robí veľkú radosť. Samozrejme, deti sú svojím spôsobom naplnením toho života, toho partnerského vzťahu, ale stretávam sa na fitpobytoch so ženami vo všelijakých životných polohách, aj so ženami, ktoré mali rodinu, mali tri deti a zostali samé. Vždy hovorím, že deti sú naplnením, ale každá žena by mala žiť aj svoj život, pracovať na sebe a mať svoje záujmy. Nemala by mať životnú rolu len ako matka, ale aj partnerka a byť trošičku aj sebecká. Je to síce ťažké, vychovávať deti, hlavne, keď nemá žena ideálne finančné možnosti, ale mala by si niečo aj pre seba ukradnúť. Poznám veľa žien aj takých, ako som ja, že nemajú deti a žijú šťastný život. A hlavne partnersky veľmi kvalitný. Tí partneri sa potom viac starajú o ten vzťah, viac sa spoznávajú a môžu si dovoliť odísť ako my, že ideme na 2 – 3 mesiace preč a cestujeme. To by sme si s malými deťmi nemohli dovoliť, museli by sme sa im prispôsobiť – čo by bolo ale v tej situácii samozrejmé.
Blíži sa tretie výročie vašej svadby, oslavujete výročia, potrpíte si na to?
My nikdy nezabudneme, že to výročie máme, ale oslavujeme to skromne. U nás je to skôr o tom, že ideme na nejakú veľmi dobrú večeru. Prvé výročie sme oslávili tak, že sme si dali pobyt v Grécku, minulý rok bol fitpobyt v tom čase a tento rok bude tiež. Vždy dostanem kvety, ale nevyžadujem darčeky a šperky.
Vy máte s Peťom veľa spoločného, ale asi si treba v tom manželstve udržať aj niečo, čo má každý jeden sám pre seba. Chodíte napríklad aj na dovolenky každý zvlášť?
Na dovolenky nechodíme osobitne, lebo keď je dovolenka, ja sa rada s tým mojím Peťkom delím o zážitky. Pre mňa je úžasný oddych, keď idem na fitpobyt, tam mám ženský kolektív a on tam so mnou ani nechce chodiť. Lebo sa musím venovať babám a chcela by som sa aj jemu. Ale my máme každý tú svoju bublinu. My si žijeme v tej našej spoločnej, ale máme tam každý svoju bublinu a navzájom si ich rešpektujeme. Ja rešpektujem, že jeho nezaujíma televízia, on ju nesleduje, možno jeden či dva programy a odkedy sa zlepšila RTVS vďaka Vašovi Mikovi, tak možno trochu viac. Veľkou jeho záľubou je automotorizmus, všetko vie o autách. Ja to rešpektujem a on zas mňa.
Je niečo v čom si sa poučila v minulých vzťahoch? Čo ti možno vadilo a teraz už vieš, že to nie je dôležité?
Ani by som nepovedala, že z predchádzajúcich vzťahov, ale ja som sa hlavne poučila a pracovala som na sebe kvôli tomu, že som strašný perfekcionalista. Hlavne v práci. Ja keď idem, ja vyžadujem, aby všetci držali krok so mnou. A keď niečo poviem a dohodnem sa, tak to musí platiť na 100 %. A je strašne dôležité, keď je človek takýto, aby to neprenášal aj do toho súkromia. Aby nevyžadoval, aby bolo všetko perfektné, aby to bolo aj na 200 %, nebodaj ešte aby chlap na niečo sám prišiel – no ktorý chlap na niečo príde sám? (smiech) Jemu to musíš povedať 10-krát a aj tak na to ešte zabudne. To je rola nás žien, že keď niečo treba, tak im to povieme. Toto je pre mňa dôležité v tom vzťahu, aby som nebola ani na seba, ani na toho partnera taká náročná. Naučila som sa užívať si život a nie stále sa naháňať za tým, aby všetko bolo perfektné. Aj v športe som vždy mala nejaký cieľ, za ktorým som išla. A stalo sa mi po súťaži, že som mala depky. Dosiahla som cieľ a pocítila som prázdno. Niekedy som aj prehodnocovala, či to stojí za to. Strašne veľa tomu obetuješ, fyzicky možno ani nevyzeráš tak, ako si ty predstavuješ, že by si chcela vyzerať, keď máš veľké svaly. Stalo sa mi po súťažiach, ktoré som aj vyhrala, že som sa sprchovala, tá farba zo mňa tiekla, ja som sa potom pozrela na seba v tom zrkadle a aj som si poplakala, že toto nechcem, že ten fitnes bol predtým niekde úplne inde. To bol aj dôvod, prečo som skončila, lebo už sme boli dosť také muskulatúrne.
