Staré indiánske príslovie vraví, že “povinnosťou muža je založiť oheň, úlohou ženy je ho udržiavať”. Čo však v prípade, ak stratíme zápalky, alebo oheň potichu vyhasne? Lujza Garajová Schrameková, Dominika Richterová, Juraj “Šoko” Tabaček a Peter Sklár v novej divadelnej komédii Let číslo 124 už čoskoro naštartujú svoje motory!
Jedným oslavované, iným zatratené. Manželstvo alebo partnerské súžitie je témou starou ako ľudstvo samo. Spočiatku s hlavou v oblakoch, miestami uletené, občas ako po tvrdom pristátí, na sto percent však nevyspytateľné a autentické. Prenesme rytmus manželského života do kokpitu lietadla s výdatnou dávkou plnokrvného chaosu, ale aj ostrovtipom nasiaknutého humoru. Od strateného kľúča od motora, cez odtrhnutý podvozok až po snahu zotrvať v správnom kurze či nestratiť sa v bermudskom trojuholníku.
Nechajme sa z pera Ľuda Ferenca uniesť, symbolicky aj doslovne, humorným príbehom z oblakov. Divadelná komédia v nás prebudí snahu prežiť a tiež nám usporiada turbulenciou rozkolísané názory. Na palube lietadla sa bude podávať jemný dvojzmysel aj hrubozrnná kaša divadelnej satiry. Pozor! Pred náložou kvalitného humoru nás záchranné vesty sťažka ochránia. Držte si preto klobúky, chystajte padáky. Budeme padať z výšky 10 000 metrov až na samé sarkastické dno, kde sa opäť odrazíme do nadmorských výšin osvietených bystrým zmyslom pre recesiu aj múdro. Letom nás bude sprevádzať dôvtipná a kvapku nezbedná palubná posádka hercov, Lujza Garajová Schrameková, Dominika Richterová, Juraj “Šoko” Tabaček a Peter Sklár. Režisérsku pečať zanechá Jakub Nvota a hudobnú či rečnícku vložku bude mať na starosti Kamil Mikulčík.
Herecké kvarteto aj samotného režiséra sme podrobili otázkam, ktoré so sebou svieža, ale aj turbulentná téma divadelného letu prináša.
Čím si vás konverzačná komédia Let číslo 124 získala?
Jakub Nvota: V rovine textu od autora Ľuda Ferenca to boli jeho autorské polohy, kde siaha až k dadaistickému poňatiu. Kde je humor veľmi hravý, odpútaný, nie je konkrétny a pohráva sa s významami. Dáva tomu istú slobodu, krídla. To bola jedna vec. Druhou bol nápad osloviť Lujzu do hlavnej role a to bol akýsi pevný bod. Je to herečka, ktorá si tento žáner ctí, rozumie mu, vie ho hrať a s partnerom Petrom Sklárom o to väčšmi. Na takúto freestylovú jazdu musíte mať jednoducho hercov.
Lujza Garajová Schrameková: V prvom momente sa mi ozval autor hry, pán Ferenc, že v hlavnej postave vidí mňa. Potešilo ma, že ma vôbec registruje a chce mi úlohu zveriť. Pre mňa bol zárukou aj Jakub Nvota, s ktorým som robila už niekoľkokrát a samozrejme, tu je radosť z Peťa Sklára, Dominiky Richterovej a zo Šoka. Myslím si, že každému z nás záležalo na tom, kto ešte povie “áno”. Rozhodnutie ísť do toho v tomto zložení bolo pre všetkých spoločné a tým, že je to pod režisérskou taktovkou Kuba Nvotu, tomu aj veríme.
Peter Sklár: Ešte, keď som nevedel, do čoho pôjdem, získala si ma výberom kolegov. Vždy sa robí dobre s ľuďmi, ktorých máte radi a vychádzate si aj v civilnom živote. Takže sa teším.
Dominika Richterová: Som veľmi rada, že môžem byť v takejto výbornej kombinácii hercov a režiséra. Veľmi si vážim túto príležitosť. Inscenácia si ma získala jednak svojim humorom a kúzlom, ktoré do nej prinášajú Lujza a Peťo. Baví ma sledovať, ako vytvárajú autentické situácie zo života, na ktorých sa nedokážete nesmiať. Napriek tomu, že som ich videla nespočetnekrát, stále ma dokážu prekvapiť a rozosmiať.
Juraj “Šoko” Tabaček: Osobami a obsadením. Nejaký čas dozadu mi zavolal pán Ferenc, ktorý mi naznačil, že sa niečo chystá. Taktiež vyjadril isté váhanie ohľadom mojej osoby, lebo ma nikdy nikde nevidel hrať. Ja ani nemôžem dokázať, že som herec, keďže to nemám vyštudované. Na to som mu odpovedal, že áno, všetko, čo o mne vie, je pravda a že tu teraz nie som na to, aby som ho presvedčil. No ak sa ma pýta, či mám chuť v inscenácii byť, tak áno! Potešilo ma, keď som sa dozvedel, že v tíme bude Lujza, Peťo Sklár a Dominika. Garantom celého je pre mňa režisér Jakub Nvota, pretože s ním som robil niekoľkokrát. Viem, že je to chalan, ktorý pre môj svet veľmi správne vníma divadelný humor a jeho inscenácie mám veľmi rád, pretože majú nadhľad. Pre mňa je tiež istým typom ľudskosti a múdrosti.
Vstupenky dostupné na: bit.ly/Let_124.
To, že si na javisku spoločne herecky sedíte, je nesmierne poznať. Mala som miestami pocit, akoby sme širšia rodina na rodinnej veselici a ja som súčasťou tohto celého diania.
Peter Sklár: Pevne dúfam, že takýto pocit budú mať aj diváci. (úsmev)
Je z režisérskej stoličky jednoduchšie režírovať komédiu, alebo drámu?
Jakub Nvota: Nedá sa to takto rozhodnúť, všetko má totiž svoje pravidlá. Je to otázka našej práce, remesla. Na komédiu sa občas hľadí ako na Popolušku, že je to “len” komédia. Myslím si, že je to rovnako dôležitý žáner v divadle, rovnako ako dráma či tragédia. Komédiu treba vedieť taktiež urobiť, má svoje zákonitosti, pravidlá. Častokrát sa človek — režisér pri komédii natrápi viac, aby vybudoval situácie, načasovanie, pointy, než pri dráme, kde sa môže oprieť o hercov, ich výraz a o silu daného príbehu. V komédii sa často musia situácie vypracovať oveľa precíznejšie.
Jakub Nvota: Ide o to, o čom hra je, kto to hrá, koho je to téma. Divadlo je spoločný syntetický tvar, kde hľadáte výpoveď, potom k nej kvalitných ľudí, ktorí ju ponesú a zároveň aj isté zázemie, ktoré vám umožní to realizovať. Je to ako súznenie viacerých vecí.
Lujza Garajová Schrameková: Určite ma musí zaujať už pri prečítaní. Čo sa kolegov týka, osobne nezvyknem mať výhrady či námietky, že s týmto kolegom hrať nebudem. Veľmi rada sa pri skúške stretnem s ktorýmkoľvek hereckým kolegom. S Peťom ideme vlastne hrať po prvýkrát a to je zakaždým, akoby nová radosť. Šoka už roky poznám zo stand-upovej scény a Dominiku som poznala z videnia. Je veľmi šikovná, krásna, vie spievať, hrať, čiže celkovo sa teším.
Peter Sklár: Je také pravidlo troch vecí. Buď je tá hra výborná, alebo je za ňu veľký honorár, prípadne sú to ľudia, ktorí sú s vami. A keď aspoň dve veci z troch fungujú, tak má zmysel do toho ísť.
Dominika Richterová: Neviem, či som človek, ktorý to môže hodnotiť. Myslím si, že základ je mať dobrý scenár. Taktiež dobrého režiséra a hercov, ktorých to baví a vedia tomu dať hodnotu a autenticitu.
Juraj “Šoko” Tabaček: Musí mať buď myšlienku, prípadne motív osvety, ktorý môže ľudí informovať, možno pomôcť v nejakom rozhodovaní, alebo sa mi musí páčiť príbeh. V prípade Letu číslo 124 si uvedomujem, že je to konverzačná hra, ktorá bude cestovať po republike. Tým, že som už dlhšie nehral, bolo u mňa akési pnutie urobiť opäť nejaké divadlo. Tento fakt bol taktiež pre mňa motivačný.
V hre sú jemné dvojzmysly. Stáva sa často, že sú divákom nepochopené či nesprávne navnímané?
Jakub Nvota: Môže sa to, samozrejme, stať. To už záleží od prípadu k prípadu. Snažíme sa vytvoriť takú mieru, aby tá myšlienka vznikla v divákovej hlave, že on si uvedomuje ten dvojzmysel. Nič nechceme príliš tlačiť. Nech ten humor nie je taký, že dopredu oznamujeme pointu akýmsi ukazovaním “aha, pozor, toto je smiešne”. To sa nesnažíme robiť. Chceme tomu dať akúsi ľahkosť.
Lujza Garajová Schrameková: To je pri komédii najťažšie. Spomínané dvojzmysly sú zatiaľ veľmi jemné a celou hrou sa prelína paralela, či nám padá lietadlo, alebo vzťah. Taktiež, či sa to lietadlo podarí odlepiť od zeme, alebo zachrániť práve upadajúci vzťah. Myslím si, že väčšina divákov sa bude vedieť stotožniť so vzťahovou linkou, keďže väčšina z nás sme vo vzťahoch a nie v kokpite.
Peter Sklár: Býva to veľmi zvláštne. Pri predstavení, ktoré sa hrá často už máte pocit, kde príde väčšia, či menšia reakcia. Niekedy sa stane, že sú štácie, kde reakcia nepríde, čo je už dané viacerými faktormi vonkajšieho sveta. Závisí to aj od toho, v akom naladení príde divák do divadla. Či sa predtým stihol pohádať s manželkou, alebo sa cíti krásne, idylicky. Každý totiž máme svoj vlastný príbeh. V tejto konkrétnej hre ide o vzťah muža so ženou a to je všeplatná téma, čo svet svetom stojí. My sa snažíme, aby sa v tom ľudia našli a povedali si, “áno, veď takto to bolo, presne toto isté som tiež riešil”.
Dominika Richterová: Krása divadla je v tom, že každý si v hre nájde to svoje a pochopí veci úplne inak, cez seba.
Juraj “Šoko” Tabaček: Je to veľmi individuálne. Celkovo je to nevyspytateľná vec a myslím si, že by bola chyba rátať s tým, že práve tento vtip bude fungovať. Aj keď je pravda, že Kubo ako ostrieľaný režisér vie odhadnúť, čo u diváka prejde. Tu sú dvojzmysly nutné, pretože ono to celé symbolizuje manželský zväzok alebo partnerský vzťah. Naštartovanie motora vnímame ako parafrázu k tomu, že sa naštartuje akýsi vzťahový motor, pohon. Druhá vec je, že sa k naštartovaniu hľadajú kľúče, ktoré môžu znamenať intimitu, blízkosť, čo sa po viacerých rokoch vzťahu vytráca. Pomenúva to bežné veci, ktoré sa dejú vo vzťahoch, len inou cestou. Vybrala sa terminológia letectva, čo sa mi veľmi páči. Samozrejme tie dvojzmysly tam sú. Nemyslím si, že schovávame čosi neslušné, práve naopak. Popisujeme situácie, ktoré vznikajú v každom vzťahu. Takže sú len opísané inou terminológiou. Možno bude divákom chvíľu trvať, kým to celé dekódujú a keď sa im to podarí, budú radi, lebo tým pádom získali kľúč, ako čítať inscenáciu.
Vstupenky dostupné na: bit.ly/Let_124.
Stáva sa, že sa scenár zmení počas skúšky?
Jakub Nvota: Áno, stáva sa to. Môže k tomu dôjsť, keď sa s tým textom pracuje. Povedzme, pri komédiách sa častokrát stanú situácie, ktoré herci ponúknu a vlastne nájdeme ešte lepšie riešenie tej situácie a potiahneme ďalej možno aj samotného autora či zámer.
Je možné do hry vložiť aj svoj názor? Aký je to pocit?
Jakub Nvota: Určite je to možné. Netreba to však robiť a priori. Je to vždy o tom, akým spôsobom rozvíjate tému a myšlienku, ktorú ponúka autor.
Dominika Richterová: Myslím si, že to herec dokáže, navzdory tomu, že je nejakým spôsobom vedený scenárom, režisérom či nejakou ideou. Musí len objaviť spôsob, ako to do predstavenia preniesť tak, aby neporušil zámer. Ak sa to podarí, je to čarovné.
Peter Sklár: Určite, keď tam človek dá svoj názor, tak sa mu to aj ľahšie hrá. Tým pádom je tam väčšmi za seba. V divadle, v zásade, demokracia neexistuje. Všetko sa podriaďuje režisérovi, on má to právo veta a rozhodne, ako to bude.
Juraj “Šoko” Tabaček: Som o tom presvedčený. Samozrejme, ide o to, do akej miery to vadí, alebo nevadí režisérovi. On je človek, ktorý to na konci dňa rozhodne. Minimálne každý máme svoj rukopis. Ja sa teda nepovažujem za herca, ktorý zahrá čokoľvek. To znamená, že určite tam bol ponechaný istý priestor na to, že tá interpretácia, nech je akákoľvek, je vo výsledku moja.
Bolo vám niekedy povolené nazrieť do kokpitu lietadla?
Jakub Nvota: Áno, bol som v kokpite.
Lujza Garajová Schrameková: Premýšľam. Asi skôr nie.
Peter Sklár: Podarilo sa mi to. Nakrúcali sme čosi a pustili ma sadnúť si aj do kokpitu.
Dominika Richterová: Bola som len v kabíne rušňovodiča. Môj ujo je rušňovodič a v detstve nám zvykol sprostredkovať takýto zážitok. V kabíne lietadla som však nikdy nebola. Nie je to ani niečo, čo by som potrebovala zažiť. Stačí mi sedieť v lietadle a bezpečne sa dopraviť na miesto.
Juraj “Šoko” Tabaček: Áno, niekoľkokrát. Keď som niekam letel so synom a náhodou boli aj otvorené dvere. Cez deti sa tam dostať dá. (úsmev) Kokpity som si ohmatal aj v rôznych múzeách.
Myslíte si, že by sa paralela vzťahu dala preniesť aj do iného dopravného prostriedku, napr. do vlaku?
Lujza Garajová Schrameková: Áno, čokoľvek, čo sa rúti k stene. (úsmev)
Dominika Richterová: Možno aj áno. Lietanie je však pekná metafora.
Juraj “Šoko” Tabaček: Myslím si, že lietadlo je celkom zaujímavé, lebo vlak nie je priestor, kde by vznikali tak špecifické situácie. Človek sa posadí do lietadla, zrazu je vytrhnutý z kontextu, pod nohami sa mu menia krajiny, ktoré majú vlastné zákony. Taktiež si myslím, že let ako taký má iné špecifiká. Tým, že ľudia letia, mení sa im častokrát aj čosi v ich životoch. Je to oveľa markantnejšie, než keby sme išli transsibírskou magistrálou. (úsmev)
Zvyknete zatlieskať v lietadle, keď úspešne pristane na dráhe?
Jakub Nvota: Ja som veľmi introvertný človek, takže netlieskam. Určite nie som prvý, ktorý začne, no pridám sa k potlesku a vždy sa veľmi poteším.
Lujza Garajová Schrameková: Mne sa to páči. Priznám sa, vôbec som nepochopila, prečo sa v istom období z toho začala robiť hanba. Niekedy mám chuť zatlieskať aj šoférovi. Ja mám tiež rada, keď mi diváci tlieskajú a príde mi to, ako dobrý pocit aj pre toho pilota. Je to moje poďakovanie pre neho. Som tlieskač. (úsmev)
Peter Sklár: Priznám sa, že keď som kedysi, pred viacerými rokmi letel, tak to bolo bežné. Teraz už ani nie. Dnes už sa spolieham na pilotov, celú techniku a vždy je fajn, keď lietadlo šťastne odletí a ešte lepšie, keď šťastne pristane.
Dominika Richterová: Už sa to veľmi nedeje. Je to však škoda. Prvýkrát som letela, keď som mala asi trinásť rokov, vtedy sa to ešte dialo. Bol to pre mňa obrovský zážitok, keď sa v jednom momente ľudia spojili pre jednu vec. Je mi ľúto, že už to nefunguje, zároveň premýšľam nad tým, že to už asi nie je potrebné. Pre mnohých je sadnúť si do lietadla rovnako bežné, ako sa posadiť do auta. Pred rokmi si lietanie ľudia väčšmi vážili, brali to omnoho vážnejšie, mali aj väčší strach. Keď môžem, tak zatlieskam. Pridám sa k tej menšine, lebo mi to príde stále pekné a milé.
Juraj “Šoko” Tabaček: Nie, ja to nemám rád a myslím, že ani piloti to nemajú radi. Je to taký zvláštny zvyk. Rozumiem však, prečo sa to deje. Ľuďom, ktorí majú rôzne fóbie, sa po prílete ukončuje strastiplná vec, ale ja to nerobím. Mám pocit, že personál, ktorý je tam v práci dennodenne, to nepovažuje za vec, ktorá mu odovzdá hold. Mám kamarátov pilotov. Niektorí lietajú aj veľké medzikontinentálne lety a hovoria, že oni potlesk nepotrebujú.
6. 6. (utorok)
DK Dúbravka, Bratislava
Event: http://www.facebook.com/events/616078500362524
7. 6. (streda)
Stredisko kultúry Vajnorská 21, Bratislava
Event: http://www.facebook.com/events/1465592310847658
8. 6. (štvrtok)
Kino Hviezda, Trnava
Event: http://www.facebook.com/events/4273760576181728
Vstupenky dostupné na: bit.ly/Let_124.
Text: Helena Králová
- reklamná správa -