„Väčšina ľudí si myslí, že na to, aby bol človek dobrým vedcom, potrebuje inteligenciu. Nie je to pravda, potrebuje charakter.“
Môžete s týmto výrokom nesúhlasiť, môžete sa s ním aj pohádať (v takom prípade sa hádate s Albertom Einsteinom, pretože on ho povedal) alebo ho môžete uprostred upadajúcej párty použiť na rozprúdenie diskusie. Tá bude nepochybne zaujímavá, tak ako každá diskusia obtierajúca sa o etiku (tej predsa rozumie úplne každý) a čerpajúca z morálnych dilem výrazne nečiernobieleho sveta, v ktorom sa všetci celoživotne snažíme nejako zorientovať.
Napriek tomu, že veda je činnosť ľudí, po stáročia sa snaží pôsobiť dojmom, ako keby bola oprostená od tradičných ľudských zlyhaní, ako keby bola poháňaná len pravdou, zvedavosťou, pokrokom a vidinou zdravšieho, bezpečnejšieho a vyspelejšieho ľudstva. Žiadne malicherné egoistické motivácie, žiadne vyfarbovanie mimo morálnych čiar... Veda je nad tým všetkým. Asi to aj má svoj význam – imidž čistej vedy znamená, že my ostatní nemusíme riešiť etickú dilemu zakaždým, keď nejaký poznatok, za ktorým stáli konkrétne praktiky konkrétneho vedca, využívame vo svoj prospech. Odstup sálajúci z fotografií ľudí v bielych plášťoch, ktorí nezištne trávia svoje životy nad mikroskopmi, je ochrannou bariérou našej blaženej nevedomosti. Keby pred každou dnes už banálnou operáciou pacienta informovali, že mnohé z procedúr, ktoré na ňom budú vykonané, poznáme len vďaka tomu, že pred pár storočiami ambiciózni priekopníci anatómie rezali do všetkého, čo sa už nevládalo brániť, a že si nechávali telá kradnúť priamo z cintorínov a občas nepohrdli ani ešte len budúcou mŕtvolou, ktorej stále bilo srdce, asi by to neurobilo na predoperačných oddeleniach veľa dobroty. Alebo keby záchranár upokojoval zraneného účastníka autonehody, že všetko bude v poriadku, pretože presne vedia, čo treba robiť, a to vďaka tomu, že nacistickí doktori brutálne mrzačili a zabíjali väzňov v koncentračných táboroch, aby zistili, ako dávať dokopy roztrhané telá vojakov na frontoch.
Samozrejme, eticky čistá veda je mýtus. Aj veda je len súčasťou tej istej ľudskej reality – tak ako čokoľvek iné. História je plná prípadov vedcov prekračujúcich hranice a zločinov spáchaných práve v mene (alebo pod zámienkou) vedeckého pokroku, pričom po ne ani netreba chodiť do extrémnych ľudských spoločenstiev, ako bol nacizmus. Vedcov mučiacich iných ľudí a tváriacich sa pri tom, že robia službu celému svetu, aj keď ju mnohokrát robili primárne svojmu egu, nájdete na všetkých miestach a v každej dobe. Po väčšine ostala len skaza, po niektorých aj naozajstný vedecký pokrok a takmer po všetkých fascinujúce príbehy.
Sam Kean je autor zatiaľ šiestich mimoriadne populárnych kníh o vede, osobnosť knižných rebríčkov New York Times a onú Einsteinovu charakteristiku vedeckej prednosti postavil do základu svojej najnovšej knihy – knihy o všakovakých zločinoch spáchaných práve v mene vedy. V stovkách rokoch histórie si vybral dvanásť príbehov a vďaka svojmu rozprávačskému talentu nám etickú debatu o dobrej a zlej vede predkladá v jej najzábavnejšej forme. V origináli vyšla kniha pod názvom The Icepick Surgeon – je to odkaz na brutálny príbeh zrodu lobotómie, ktorý tvorí jednu z jej najvýraznejších kapitol. Ale nie je to len príbeh šialene ambiciózneho šarlatána predvádzajúceho pred platiacim publikom liečenie psychických chorôb za pomoci ostrého sekáčika na ľad pichnutého ponad pacientovu buľvu priamo do prefrontálnej mozgovej kôry, čo vás pri čítaní Keanovej knihy zanechá na pomedzí ohúrenia, zdesenia, šoku a najmä neprekonateľnej túžby čítať ďalej a dozvedieť sa viac.
Stretnete pirátov a vykrádačov hrobov, Kean vás zavedie k absurdnému súboju na počiatku paleontológie, ale aj k oveľa krvavejšej snahe Thomasa Edisona komerčne pretlačiť jeden zo svojich najväčších vynálezov. Samostatná kapitola sa ušla psychiatrickému experimentu pátrajúcemu po efektívnych vypočúvacích technikách, ktorý stvoril neslávne známeho Unabombera, ale aj lekárskemu pokusu, v rámci ktorého skončili tisícky ničnetušiacich ľudí s pokročilým štádiom syfilisu, či prípadu kolegiálneho súperenia v DNA laboratóriu, ktoré len tak mimochodom poslalo za mreže stovky nevinných ľudí. V slovenčine kniha vyšla pod dlhým názvom Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy, ktorý do bodky vystihuje nielen to, čo v knihe nájdete, ale aj spôsob, akým Sam Kean jednotlivé príklady nanajvýš zlej vedy povyberal. Všetky najväčšie hriechy, akých sa dalo pod vedeckým plášťom dopustiť, z každého po jednom odstrašujúcom a zároveň poučnom príklade.
Kniha je nielen fascinujúcim čítaním, ktoré chcete mať v hlave, keď sa párty zmení na debatu o vedeckej etike. Jej záver – po tom, ako sa po celý čas striedavo desíte a striedavo bavíte – je venovaný dobrej vede, tomu, ako by mala vyzerať, aby slúžila ľudstvu. Jej posolstvom nie je spochybnenie vedy alebo snaha spochybňovať vedcov. Naopak, Sam Kean si dáva extrémne záležať na tom, aby bolo jasné, že neeticky páchaná veda v skutočnosti vedou vôbec nie je, a že morálne čistá veda síce môže byť mýtus, ale ešte lepšie je, ak bude utópiou, pretože utópie, akokoľvek sú nedosiahnuteľné, stále stoja za pokus.
Knihu si môžete kúpiť na tomto odkaze.
- reklamná správa -
