Nezabudnuteľné svedectvo obyčajného človeka, ktorý sa z ničoho nič stal súčasťou obrovskej ľudskej tragédie. Na dojemný príbeh DEŇ PRE SLZY čitateľ len tak ľahko nezabudne.
Sľúbil som, že tento príbeh nikdy nikomu nerozpoviem,
pretože to nie je rozprávka.
3. októbra 2013 zahynulo pri pobreží talianskeho ostrova Lampedusa viac ako 360 ľudí.
Optik Carmine Menna sa spolu s niekoľkými priateľmi rozhodli stráviť prvý októbrový víkend na mori. Netušil však, že počas tohto víkendu zažije najsmutnejší deň vo svojom živote, ktorého udalosti ho budú prenasledovať ešte dlho po osudnej plavbe. V ten deň prerušil ich rannú idylku zvláštny hrozivý zvuk. To, čo najskôr považovali za škriekanie čajok, sa neskôr ukázalo ako zúfalé volanie o pomoc. Len niekoľko stovák metrov od lode, kde si Carmine s priateľmi užívali zaslúžený odpočinok, sa už niekoľko hodín topili stovky ľudí. Z vody sa k nim načahovali stovky rúk prosiacich o pomoc a Carmine musel urobiť takmer nemožné rozhodnutie – koho ruku chytiť, čí život zachrániť a koho nechať zmiznúť pod hladinou mora. Posádke dovolenkovej lode Galata, určenej pre desiatich ľudí, sa podarilo zachrániť štyridsaťsedem topiacich a dopraviť ich do bezpečia lampeduského prístavu.
Z plavby zúfalých ľudí na ceste za lepšou budúcnosťou sa stal jeden z najtragickejších príbehov súčasnosti.
Začítajte sa do úryvku z knihy Deň pre slzy:
Slovami nedokážem opísať, čo som videl, keď sa naša loď priblížila k miestu, z ktorého prichádzal ten hrôzostrašný zvuk. Pravdupovediac, neviem, či to vôbec chcem opísať. Aj tak to nepochopíte, pretože ste tam neboli. Ako by ste aj mohli? Viete, myslel som si, že sú to čajky. Čajky, zvádzajúce boj o obrovský úlovok. Vtáky. Obyčajné vtáky. Veď sme sa predsa plavili po otvorenom mori. Čo iné by to mohlo byť? Nikdy v živote som vo vode nevidel toľko ľudí. Zúfalo sa snažili udržať nad hladinou, niečoho sa zachytiť. Zaťaté päste a čierne tváre, mihajúce sa pomedzi vlny. Lapali po dychu, jačali, dusili sa, kričali. Ach, dobrý Bože, ten hrozný krik! Ten neľudský zvuk! More okolo nich vrelo, voda sa stáčala, zatiaľ čo oni kopali, mlátili okolo seba rukami, snažili sa pridržiavať jeden druhého alebo kusov dreva, niektorí sa
beznádejne pokúšali zachytiť vĺn, a tak sa udržať nad hladinou. V záchvate zúfalstva na nás kričali a usilovali sa upútať pozornosť posádky na malej lodi. Boli všade – kdekoľvek
som sa pozrel, uvidel som ďalšieho. Stovky mizli pod vodou, opäť sa vynárali a vypľúvali ju, vystreté ruky plieskajúce po hladine, prosiace. A moja žena, vzlykajúca moje meno, zatiaľ
čo si vrtuľa motora lenivo predierala cestu pomedzi telá.
Všetci sa topili a ja som si pomyslel:
Ako ich len všetkých zachránim?
- reklamná správa -
