Predstavte si, že by ste prišli o dieťa. Uniesli by vám sotva polročnú dcérku a vy sa nejako naučíte s tým žiť, hoci nikdy nezabudnete. Nedokážete na to myslieť a už nikdy nebudete takí istí... až vám jedného dňa ktosi zaklope na dvere a povie, že vie, kde je vaša dcéra dnes. Po takmer dvadsiatich rokoch...
„WOW! Táto kniha nám vyrazila dych. Úplne nás namotala a nedokázali sme ju odložiť,“ napísali v My Own Jackpot. Stratená je mysteriózny psychotriler, ktorý splní všetky očakávania milovníkov tohto žánru. Presvedčí vás, že v tomto žánri ešte nebolo všetko vymyslené a je stále čo objavovať.
Pred osemnástimi rokmi sa Helena, šesťmesačná dcérka Simone Porterovej, stala obeťou únosu. Simone a jej manžel Matt si pomaly znovu vybudovali rozvrátené životy, ale bolesť zo straty dieťaťa ich nikdy neopustila.
Zrazu sa sčista-jasna objaví mladá žena Grace a tvrdí, že má informácie o ich unesenej dcére. Ale kto je v skutočnosti Grace a môže jej Simone dôverovať?
Keď zmizne aj Grace, Simone sa pustí do zúfalého hľadania dcéry aj ženy, ktorá má dôležité informácie o tom, kde sa nachádza. Pomaly sa posúva k pravde, ale sama sa ocitne v nebezpečenstve.
Pred osemnástimi rokmi prišla o dieťa.
Príde pri jeho hľadaní aj o život?
Kathryn Croftová vyštudovala mediálne umenie a anglickú literatúru. Pôvodne pracovala ako stredoškolská učiteľka, v súčasnosti sa naplno venuje literárnej tvorbe. Napísala už päť úspešných románov a zaradila sa medzi bestsellerové autorky.
Začítajte sa do novinky Stratená:
Prológ
Ľahko ho spracovala, aby s ňou zostal sám. Išiel jej pekne po ruke a už stačilo iba, aby ho obšťastňovala milým úsmevom, aby sa smiala na jeho vtipoch a aby predstierala, že ju zaujíma, čo hovorí.
Ale odrazu sa ocitla v jeho byte pre ňu v takmer neznámej časti mesta a keby si nedávala pozor, ľahko by sa prestala ovládať.
„Tak, tu bývaš?“ ležérne prehodila a obzerala sa okolo seba, vnímala zopár kusov nábytku a holé biele steny. Akoby stála v byte na predaj, nič nenaznačovalo, že v ňom niekto býva.
Prikývol, pritiahol si ju k sebe a ruky zosúval po sukni. Pokožku mal chladnú a keď sa k nej naklonil a perami jej hľadal ústa, zacítila mu v dychu whisky.
Chvíľu ho nechala, aby ju bozkával, bozky považovala za drobnú obetu, keďže sa chcela dopátrať pravdy. A práve o ňu jej dnes večer išlo, nech ju to stojí čokoľvek. Zaprisahala sa, že kým skončí tento deň, získa potrebné informácie.
„Povedz mi, ako si to minule myslel,“ spýtala sa a pritlačila sa k jeho telu, hneď zacítila, aký je pod džínsami tvrdý.
„Uhm? Čože?“ Šalel po nej a bol opitý. Nie najlepšia kombinácia.
„Vtedy si mi začal niečo rozprávať. Nespomínaš si?“
Stiahol ruky zo sukne, priložil ich na blúzku a stískal jej prsia. Robila, čo mohla, aby sa neodtiahla. Úmyselne si obliekla texaskovú blúzku s veľkým výstrihom, rozopla si až priveľa gombíkov a odhalila kúsok z pŕs. Jej snaha však bola zbytočná, nevadilo by mu, ani keby mala na sebe plastové vrece na odpadky.
„Už som na to zabudol,“ podnapito zašomral. „Poďme do postele.“
Musela sa podvoliť a urobiť, o čo ju žiada. Nasledovala ho, pričom sa modlila, aby jeho túžba nezašla priďaleko. Bridila sa jej predstava, že ju privalí nahým telom. Nie, také niečo nedopustí.
V spálni mal závesy zatiahnuté, mäkučké svetlo z pouličných lámp presvitalo cez úzku medzierku v strede. Hrabal sa vo vrecku, niečo hľadal, napokon vytiahol mobil a ťukol doň.
„Doparoma. Vybitá batéria. Kurva. Nepožičiaš mi telefón?“
„Načo?“ spýtala sa. „Komu chceš volať?“
„Nikomu. Len si chcem niečo overiť.“
Zdráhavo mu podala telefón a čakala, čo bude nasledovať.“
„Chcem si ťa nafilmovať,“ povedal, „a telefón namieril na ňu.“
Ustúpila k dverám. „Čože? Nie. Prečo? Prestaň. Vráť mi telefón.“ Načiahla sa, aby mu ho z ruky vytrhla, ale rýchlo si ju schoval za chrbát.
Z tváre mu zmizol úsmev. „Vyzleč sa.“
Vzápätí si sadol na posteľ a naďalej na ňu mieril telefónom. „Nebude to také, ako s fotoaparátom, ale vyzeráš skvele, preto si ťa chcem zachytiť. Čo nakrútim si neskôr pošlem na svoj mobil.“
Predstava, že by si z nej na filme uchoval čo len kúsok, ju doslova vydesila. „Počkaj. Najprv mi všetko povedz. Čo si mal vtedy na mysli. A prestaň ma filmovať.“ Vzal jej telefón, no len čo sa ho znovu zmocní, okamžite vymaže, čo nakrúti.
Sťažka si vzdychol, čím dokázal, že presne vie, na čo sa ho pýta. „Každému bude jasné, že ma využívaš. A to nie je pekné. Niečo za niečo. No tak, buď férová.“
Rozprával žoviálne, ale jeho výraz sa jej nepozdával, čelo sa mu rozrylo hlbokými vráskami. S odmietnutím sa určite neuspokojí. Možno by sa mohla s ním ešte chvíľu pohrávať, aby si myslel, že mu neodporuje.
Pomaly si na blúzke odopla zopár posledných gombíkov, nevšímala si, že ju stále nakrúca a šúcha si rozkrok. Ustavične upieral zrak na obrazovku, očividne ho väčšmi zaujímala na nej než v skutočnosti.
„A je to,“ povedala, keď si vyzliekla blúzku a založila ruky vbok, dávala mu najavo, že sa neprestáva ovládať. „Iné nedostaneš, pokiaľ neprehovoríš.“
Nevšímal si ju a spustil ruku. Vyzleč sa donaha. A zostaň na mieste. No tak, chýb sa, zbytočne strácaš čas. A ja trpezlivosť.“ Pokrútil hlavou a pohľad mu ochladol, stvrdol a odcudzil sa.
V tej chvíli si uvedomila, že urobila príšernú chybu. Podcenila ho. Určite jej nedovolí odísť, kým neurobí, čo si zaumienil.
„Stačí, odchádzam,“ oznámila. Určite existuje aj lepší spôsob, ako z neho vymámiť pravdu. Takto sa jej to určite nepodarí. A už si obliekala blúzku, v okamihu k nej priskočil, zvalil ju na posteľ a sťahoval jej sukňu.
„Už celú večnosť po tebe túžim,“ priznal sa a telom ju privalil, aby sa nehýbala.
Mocovala sa pod ním, ale zbytočne. Odvrátila sa od neho a chcela vykríknuť, ale hlas jej v hrdle zamrel. Vtom si na nočnom stolíku všimla ťažkú sklenú lampu. Keď zašla až tak ďaleko, nemohla sa vzdať. „Povedz mi, ako si to minule myslel.“
Na tvári sa mu rozprestrel samoľúby úškrn, ale mlčal.
Pokúsila sa zaflirtovať úsmevom, ale nebola si istá, či sa jej to darí. „Nemusíme to predsa robiť takto. Nemal by si väčšiu radosť, keby som z toho mala potešenie aj ja? Keby som ti dovolila, po čom túžiš? Nebolo by to tak lepšie?“ Riskovala. Celkom jasne sa rozhodol použiť silu.
Ani sa nepohol. „No tak, na čo čakáš?“
V hrdle preglgla horkú slinu a siahla mu za penisom, hladkala ho a bojovala zo závratom. „Že sa ti to páči?“
Oči mu nadobudli sklený lesk, zdvihol hlavu a zahľadel sa do stropu. „Áno, robíš to skvele.“
„Povieš mi to teda?“
Pozrel na ňu, zasmial sa a vtedy si uvedomila, že z neho určite nič nevytiahne. Musí si vymyslieť lepšiu stratégiu, takú, čo by naňho lepšie zabrala.
Vtom ale otvoril ústa a prehovoril, zlomok sekundy predtým, než jej zdvihol sukňu a prisunul sa k nej, z úst mu vypadlo neznáme meno.
Vtedy siahla po lampe a udrela ho ňou po hlave, udierala dovtedy, kým zovretie napokon nepovolil.
Prvá kapitola
Pred osemnástimi rokmi
V náručí držím svoje dievčatko a hľadím naň, neviem uveriť, že sme splodili niečo také nádherné. Možno prišlo trochu priskoro, ale nezmenila by som na tom nič. Len dúfam, že Matt sa k tomu stavia rovnako. Mám dojem, že stráca pôdu pod nohami, ale rovnako sa vedie aj mne. Niekedy ho sledujem, ako ju nervózne drží, akoby bola z porcelánu a už-už sa mu má v rukách rozbiť, ale úsmev na jeho tvári prebíja akékoľvek pochybnosti. Všetky sa vytratili, premohla ich naša prekrásna Helenka.
Len čo ju uložím späť do postieľky, znovu sa rozplače, ale musím ju nechať, ako ma poučila pôrodná asistentka. Nemôžem k nej predsa pribiehať zakaždým, keď sa rozplače. Vyjdem z izby a zavriem dvere, v ruke nesiem detský monitor, nasleduje ma Helenkin krik.
Matt sedí na gauči, okolo seba má rozloženú kopu učebníc a čelo zvraštené od sústredenia. Chvíľu sa naňho dívam a srdce sa mi nadúva pýchou. Onedlho sa stane lekárom a presťahujeme sa a budeme mať viac než tri izby. Helenka dostane detskú izbu a on pracovňu, aby mohol v pokoji pracovať.
Zdvihne hlavu a usmeje sa. „Ahoj.“ Oči mu zabehnú na vreštiaci monitor.
Obzriem sa okolo seba, ale nemám ho kam odložiť. Kuchyňa s obývačkou tvoria jeden otvorený priestor a Helenka leží v našej spálni, v jedinej ďalšej miestnosti okrem zapratanej kúpeľne.
„Neboj sa,“ vravím. „Určite čoskoro prestane plakať.“
Všimne si, ako sa ma zmocňuje panika, odloží knihy nabok a vstane, prejde ku mne a pritiahne si ma k sebe. „Hej, nič sa nedeje, musí sa len trochu zabývať. Trochu si na nás zvyknúť. Všetko je tu pre ňu cudzie. Veď len nedávno opustila toto pohodlné miestečko,“ šúcha ma po bruchu, ešte vždy napuchnutom po pôrode, „a teraz sa musí vyrovnať s celkom novým prostredím. S nami. S dvoma nevedomými rodičmi, čo ani za svet nevedia, čo majú robiť!“ Poobzerá sa po byte. „A pozri sa, kde bývame. Veď tento byt je nanič aj pre nás, nie to pre bábätko.“
„Nie je až taký zlý,“ poviem a hľadím do malej izby. Zo stien sa odlupujú žltnúce tapety a koberec je vychodený, ale aspoň máme domov. Väčšina našich priateľov ešte žije s rodičmi, sme vlastne šťastlivci, že máme vlastný priestor, kde môžeme zložiť hlavu. A vo štvrti South Ealing sa nežije zle.
Matt si vzdychne. „Kiežby sme si mohli dovoliť niečo lepšie. Ale sľubujem, že sa to čoskoro zmení. Len čo dokončím medicínu a nájdem si zamestnanie, bude nám hej. Nad týmto bytom sa už len zasmejeme.“
„Ale stále je to lepšie ako bývať u rodičov a každý inde,“ pripomeniem mu. „Aspoň sme všetci spolu. Ako rodina.“
Matt si zahryzne do spodnej pery. Zo zvyku, všimla som si, že to robí len odnedávna. „Ako čudne to znie, nemyslíš? Ako rodina. Pri našom veku.“
Nemusí mi hovoriť, aké je to čudné. Mám devätnásť a on dvadsaťdva, sme priveľmi mladí, aby sme si hovorili rodina. Ale Helenka všetko zmenila.
Odtiahla som sa. „Ale neľutuješ, že sa nám narodila?“
Chytí ma za obe ruky a jemne ich stisne. „Nie, a nikdy nebudem. Viem, že som sa spočiatku správal ako truľo, ale... bol som... však vieš. Trochu vystrašený? Ale teraz je s nami, a už si to inak ani neviem predstaviť.“
„Aj keď ťa vyrušuje pri učení?“ pýtam sa a dvíham detský monitor. Helenka stále plače, ale pomaly si na jej krik zvykám, beriem ho ako neškodný a upokojujúci zvuk v pozadí, netreba sa ničoho obávať.
Matt odloží knihu a nakloní sa dopredu. „Vieš ty čo, zavolám mame a požiadam ju, aby sa s Helenkou išla trochu poprechádzať do parku. Čerstvý vzduch ju možno upokojí.“
„Nebude to pre ňu oštara?“ Zakaždým, keď ju aj ja o niečo požiadam, hneď viem, čo mi odpovie. Hoci mala Miriam mnoho výhrad proti tomu, aby sme si Helenku nechali, vnučku si nesmierne obľúbila a bez jej pomoci by sme boli stratení.
Matt na mňa pozrie, akoby vravel: Ako si to môžeš myslieť? A siahne po telefóne.
Ani nie o hodinu leží Helenka v kočíku, v rukách stíska plyšového zajačika, pripravená na cestu do parku. Už sa trochu upokojila, akoby vedela, že ju čaká niečo pekné.
„Som taká rada, že ste zavolali,“ povie Miriam a očami hladká bábätko. „Viete, že hoci mávam dosť roboty, môžem vám pomáhať aj častejšie. Nebojte sa mi zavolať. Obaja ste mladí, potrebujete trochu času aj pre seba. A dieťa by vám nemalo prekážať, skôr vás posilniť.“
„Vieš, mama, musím sa učiť,“ prizná sa Matt, ale matka si ho už nevšíma, mizne za dverami a spoza nich im posiela spevavé dovidenia.
„S tým učením si to myslel vážne?“ pýtam sa, len čo dvere zacvaknú.
„Ako, nerozumiem?“ Matt ju obdarí úsmevom, typickým sexy úsmevom, už som ho uňho chvíľu nevidela a cítim, ako sa roztápam. Po prvý raz, odkedy sa nám narodilo dieťa, ho potrebujem, hneď a zaraz, niet ani času zájsť do kúpeľne.
Ležíme vedľa seba na gauči, šaty porozhadzované na podlahe. Počúvam, ako Matt dýcha a uvedomujem si, že sa mi nechce ani pohnúť. Už nikdy. Túžim predĺžiť tento okamih, natiahnuť ho, nakoľko sa len dá, ako gumku, hoci viem, že napokon strelí naspäť.
Pobozkám ho na hrudi. „Nie je to iné, však?“ musím sa spýtať, lebo som počula rozprávať ľudí, že po narodení dieťaťa sa všetko zmení.
„Nie, nie. Samozrejme, že nie. Všetko je skvelé. Vynikajúce.“
A naozaj aj je.
Kým nezazvoní telefón a náš svet sa navždy nerozpadne.
„Čože? Pomalšie. Opakuj. Nerozumiem ti.“
Držím Matta za rameno, keď telefonuje. Nemusím sa pýtať, kto volá, viem to. A tiež viem, že sa stalo niečo veľmi zlé.
„Och, doriti, kurva. Pozrela si sa všade? Si si istá. Zavolaj na políciu. Okamžite. Hneď prídem.“
Odhodí telefón a schmatne džínsy. „Nestrachuj sa, Simone, volala mama. Vraví, že nemôže nájsť Helenku. Idem za nimi do parku, ale ty zostaň doma, keby prišli policajti. Práve im volá, možno bude potrebné, aby v byte niekto bol, neviem. Doriti. Kurva!“
„Čože... ako to myslíš, že ju nemôže nájsť? Čo sa stalo?“ Ešte som nahá, úplne premrznutá a nemôžem sa ani pohnúť.
Mattove slová mi splývajú dohromady a vyznievajú, akoby hovoril cudzím jazykom. Zachytila som len, že Helenka je nezvestná. Niečo o toaletách v parku. A Miriam je zle od žalúdku. Nič mi nedáva zmysel. Všetko je pohnojené. Nemohla sa stratiť. To nie je možné.
Ale pomaly si uvedomujem súvislosti a padám na podlahu, kolená si udieram o koberec. Necítim fyzickú bolesť, maskujem ju tým, že nevládzem dýchať. Zvieram si prsia, sústreďujem sa len na to, ako som pri Helenke zlyhala. Mala som byť jej matka, chrániť ju, aj keď je mimo môjho dohľadu.
Kričím svoje myšlienky Mattovi, dvíha ma a chytá do rúk moju tvár.
„Nájdeme ju,“ vraví. „Upokoj sa.“
Som priveľmi otupená, aby som reagovala a dokážem len počúvať, keď mi kričí pokyny a ponáhľa sa z bytu.
A vtedy si uvedomím, že sa to naozaj stalo.
