Príbeh o mimoriadne silnej, citlivej a odvážnej žene, ktorá si aj napriek pohnutému osudu zachovala životný optimizmus. Roosje sa v Osvienčime podrobila neľudským experimentom obávaného doktora Mengeleho a v Birkenau prežila aj vďaka tomu, že dávala hodiny tanca nemeckým dôstojníkom, ktorí sa takto po večeroch zabávali. Všetky tie desivé zážitky ju nedokázali zlomiť a vo svojom denníku, z ktorého vychádza táto kniha, napísala: „Potrebujem minulosť, aby som mohla žiť budúcnosť.“
Ale pekne od začiatku. Kniha Tanec s nepriateľom vás naozaj dostane svojou silou a výpovednou hodnotou. Pritom všetko sa to začalo obyčajným...ale vlastne tak trochu tajomným kufrom.
Keď Paul Glaser počas návštevy Osvienčimu objaví medzi vystavenými exponátmi kufor z Holandska so svojím menom, jeho život sa prevráti naruby. Po návrate domov sa pokúša vyriešiť túto záhadu a začína pátrať po vojnovej minulosti svojej rodiny. Prostredníctvom denníka, fotografií, listov, ale aj filmov a piesní, odhaľuje neuveriteľný osud otcovej sestry – tety Roosje – a postupne si skladá jej životný príbeh poznačený láskou a zradou.
Teta Roosje bola obľúbená učiteľka tanca, ktorá spolu s manželom Leom viedla úspešnú tanečnú školu. Nanešťastie sa Leo po vypuknutí druhej svetovej vojny spojil s nacistami, a keďže mali v manželstve s Roosje problémy, svoju židovskú manželku nemilosrdne udal. Počas vojny Roosje väznili v niekoľkých koncentračných táboroch. V Osvienčime sa podrobila neľudským experimentom obávaného doktora Mengeleho a v Birkenau prežila aj vďaka tomu, že dávala hodiny tanca nemeckým dôstojníkom, ktorí sa takto po večeroch zabávali.
„Pokusy boli čoraz radikálnejšie a niekoľko žien na ich následky dokonca zomrelo v príšerných bolestiach. Na rad prídem aj ja. Okamžite sa musím vyzliecť a ľahnúť si na sedadlo s kolenným operadlom, ktoré mi drží nohy od seba. Okolo mňa stoja tri sestričky, nepovedia ani slovo, oslepuje ma žiara lámp a len čo si opriem hlavu, doktor mi do maternice vstrekne sirupovitú tekutinu. Nato vypnú svetlo, na brucho mi priložia kovovú dosku a odfotia ma. Začínam pociťovať prudké bolesti, ktoré neprestávajú. Je po zákroku a musím zostúpiť z nosidiel. Dozviem sa, že ma sterilizovali. Prejdú celé dni, kým bolesť úplne prestane a môžem zase normálne chodiť.“
Tanec s nepriateľom je šokujúci pravdivý príbeh, ktorý Paul Glaser ponúkol svetu, aby príbeh jeho tety neupadol do zabudnutia. Učí nás totiž, aké dôležité sú pevný charakter a optimizmus, keď príde na lámanie chleba.
Prečítajte si úryvok z novinky Tanec s nepriateľom:
Z hotelovej izby na treťom poschodí pozorujem tmavé námestie, sotva osvetlené niekoľkými pouličnými lampami. Dlaždice sa jagajú v daždi a svetlá lámp sa v nich odrážajú ako rozmazané žlté škvrny. Všade je ticho a pokoj. Staré majestátne domy obklopujú námestie. Za jedným oknom sa ešte svieti. O tomto čase už väčšina ľudí spí. Zaujme ma strohá budova uprostred námestia, ktorá vytvára dojem, že ide o nejakú inštitúciu. Je zvláštne, že takáto budova stojí na krásnom námestí v centre Krakova.
Zajtra je posledný deň konferencie, na ktorej som sa zúčastnil s riaditeľmi nemocníc z viacerých európskych krajín. Získal som zaujímavé kontakty a viedol pútavé rozhovory s dvomi kolegami – jeden bol z Bordeaux a druhý z Mníchova. Bola to plodná konferencia, pomyslel som si, keď som hľadel na ligotajúce sa námestie.
Každý večer som sa stretol s manželkou, ktorá pricestovala so mnou. Nestáva sa to často, pretože vykonáva riadiacu funkciu a nemôže si len tak vziať voľno. Tentoraz sa konferencia konala počas stredoškolských prázdnin, a preto sa ku mne mohla pridať. Navyše v Krakove sme nikdy neboli, a tak sme sa aj s ďalšími riaditeľmi dohodli, že tu zostaneme ešte tri dni navyše.
Konferencia sa skončila a Poľské združenie riaditeľov nemocníc zorganizovalo pre európskych kolegov záverečný klavírny koncert. Ten večer sa v sále paláca rozliehali skladby poľského skladateľa FryderykaChopina. Striedali sa mazúrky, polonézy a sonáty. Po skončení programu nasledovala večera a nakoniec sme si zatancovali na Chopinov valčík. Poľskí kolegovia sú na svojho slávneho hudobného skladateľa veľmi hrdí a dali nám to patrične najavo. Keď sme sa lúčili, bolo počuť len veselé prekrikovanie francúzštiny, nemčiny a angličtiny.
Deň po konferencii nasledovala prehliadka Krakova. Prechádzali sme sa po starých uličkách a útulných námestiach, obdivovali sme bohato vyzdobené kostoly aj stredoveký zámok. Ďalší deň sme navštívili staré soľné bane. Na mieste, kde sa ťaží soľ už dve storočia, vznikol pôsobivý systém podzemných chodieb s veľkým sálami vytesanými do soľných ložísk. Na posledný deň sme si naplánovali návštevu priľahlého koncentračného tábora z druhej svetovej vojny Auschwitz I so susediacim Auschwitz-Birkenau (pozn. prekl. v mestečku Osvienčim sa nachádzal zajatecký tábor Auschwitz I – ďalej Osvienčim – a v susednej Brezinke sídlil vyhladzovací tábor Auschwitz-Birkenau – ďalej Birkenau).
Ako sa blížil posledný deň nášho pobytu, často som si kládol otázku, čo vlastne čakám, že v Osvienčime nájdem. Večer predtým, než nás tam mal autobus zaviezť, som manželke povedal, že sa mi na výlet vôbec nechce ísť. Ešte nikdy som nebol v koncentračnom tábore a ani náhodou naň nie som zvedavý. Ako stredoškolák som videl niekoľko dokumentov, a to mi celkom stačilo. Zahynuli tam ľudia a to, že sa dozviem, ako presne zomreli, neodstráni čiernu škvrnu na mape dejín. Je to však skutočný dôvod? Nie je za tým niečo viac?
Návštevu tábora som intuitívne odmietal. Prečo? Cítil som odpor, nechcel som tam ísť, chcel som sa odtiaľ držať čo najďalej. Na túto časť histórie treba zabudnúť.
Po raňajkách sa ma niektorí kolegovia pokúšali presvedčiť, aby som išiel s nimi. Napokon som so zmiešanými pocitmi nastúpil do autobusu. Dorazili sme na obrovskú planinu. Obďaleč som zbadal budovy z tehál, no zvyšok pozemku bol posiaty drevenými barakmi. Pláň akoby sa rozprestierala donekonečna. Vystúpil som z autobusu a rozhliadol som sa okolo seba. Mladý svetlovlasý sprievodca nás privítal so širokánskym úsmevom. Po tom, čo sa nám po anglicky predstavil, spoločne sme sa pobrali k bráne tábora, nad ktorou visí nápis ArbeitMachtFrei. „Zavraždili tu nespočetné množstvo ľudí, poväčšine Židov,“ povedal náš sprievodca. „Zomreli tu muži, ženy, starí ľudia, deti, ba dokonca bábätká.“ Cítil som sa ako turista, čo sa vyžíva v tragédiách. Prečo som si ráno nestál za svojím a nezostal som v meste?
Sprievodca, ešte stále plný entuziazmu, nás zaviedol medzi niekoľko murovaných budov. „Tu sa každý deň konali popravy,“ utrúsil. Zastali sme pri ďalšej budove. Vošli sme dnu a mladík nám detailne opísal, ako doktor Mengele vykonával experimenty na zajatcoch. V budove sa nachádzali slabo osvetlené miestnosti, kde držali väzňov. Podišli sme k veľkým skleneným výkladom a skúmali sme veci, ktoré im patrili. Tie sa medzičasom pozbierali a spracovali na opätovné použitie alebo na priemyselnú výrobu. Trochu morbídny spôsob recyklácie. Boli tam vystavené aj balíky zásob, čo sa našli po vojne.
Zastavili sme sa pri výklade s okuliarmi, potom pri výklade plnom ľudských vlasov. Stále v nich bolo vidno zapletené vrkoče. S manželkou sme ako prví vykročili ďalej, kým ostatní ešte skúmali výklady a zhovárali sa. Prišli sme do sály s množstvom kufrov. Na každom z nich bolo napísané meno majiteľa a krajina, odkiaľ pochádzal. Všetci museli na kufre napísať svoje údaje, aby sa nestratili a mohli ich identifikovať.
Zrak mi padol na veľký hnedý kufor celkom vpredu. Od šoku som stuhol. Pochádzal z Holandska a bolo na ňom veľkými písmenami napísané meno „Glaser“. Manželka ma okamžite chytila za ruku. Moje meno je totiž v Holandsku zriedkavé. Stál som ako prikovaný a nevydal som ani hláska. S manželkou sme mlčky civeli na kufor, ktorý osvetľovali svetlá vnútri výkladu. Kufor s mojím menom.
Čoskoro sme začuli blížiace sa hlasy. Bola to naša skupinka, ktorá vychádzala zo sály s okuliarmi. Určite si ten kufor všimnú, niet úniku! Prerušil som ticho a povedal som žene: „Tak na toto nemám chuť, poďme preč.“
Rýchlo sme zamierili k východu. Na čerstvom vzduchu sa mi hneď polepšilo. Po chvíli vyšiel von zvyšok skupinky aj so sprievodcom. „Všimol si si ten kufor s tvojím menom?“ Presne tejto otázky som sa desil a v kútiku duše som dúfal, že sa ma na to nik nespýta.
Bol som zahanbený a zmätený, no sotva som stihol odpovedať, niekto iný sa spýtal: „Odvliekli sem počas vojny niekoho z tvojej rodiny?“
Váhavo som odpovedal: „Neviem o nikom, kto by tu bol.“
Odľahlo mi, keď náš sprievodca prevzal slovo a viedol nás ďalej. Vôbec som však nepočúval, čo hovoril, lebo v myšlienkach som sa stále vracal ku kufru. Ešte niekoľko sivastých uličiek, drevených barakov a boli sme naspäť pri autobuse. Koniec výletu.
Pri večeri všetci živo diskutovali. Za normálnych okolností by som sa k nim pridal, no iba som ticho sedel a čoskoro som sa utiahol do svojej izby.
Stále som mal pred očami ten kufor. Aj keď som ležal v posteli, lámal som si nad ním hlavu. Prečo som priateľom odpovedal vyhýbavo, prečo som chodil okolo horúcej kaše, hoci som odpoveď veľmi dobre poznal? S týmito myšlienkami som pomaly zaspal.
Keď som sa ráno zobudil, v hlave som mal jasný plán: začnem pátrať po rodinnom tajomstve.
