Dcéra sovietskeho diktátora

Svojím útekom do Spojených štátov na vrchole studenej vojny Svetlana šokovala svet. Pritom doma zanechala dve deti. Ale ani pobyt v Amerike nebol pre ňu prechádzka ružovou záhradou. Spoločenstvo Taliesin založené architektom Frankom Lloydom Wrightom jej na istý čas vytvorilo druhú rodinu. Hoci sa Svetlana veľmi snažila dištancovať od svojej minulosti, nikdy sa jej nepodarilo striasť citového a psychologického bremena, aké pre ňu predstavoval jej otec.

Vďaka prístupu k materiálom FBI, CIA a Ruského štátneho archívu, ale aj úzkej spolupráci so Svetlaninou dcérou sa Rosemary Sullivanovej podarilo vytvoriť majstrovské životopisné dielo.
Stalinova dcéra je kniha rozsahom impozantná, podaná však s nebývalou intimitou.

 „Intrigy okolo prebehnutia Stalinovej dcéry zo Sovietskeho zväzu na americké veľvyslanectvo v Naí Dillí je iba začiatkom tohto rozprávania zahŕňajúca tri kontinenty, štyroch manželov, viacerých milencov a tínedžerku, ktorá zistila, že je Stalinova vnučka, až keď sa pred jej záhradkou objavili paparazzovia,“ povedala Cokie Robertsová, autorka bestsellerov New York Times. „Nebyť celých strán úzkostlivo dôsledných poznámok a množstva rozhovorov Rosemary Sullivanovej, mohlo by sa zdať, že to všetko je fikcia. Je to však skutočný príbeh, s veľkým spádom a vzrušujúco podaný v tomto a fascinujúcom životopise.“

Zobraziť galériu (2)

Začítajte sa do novinky Stalinova dcéra:

Prebehlíčka

K otvorenej bráne amerického veľvyslanectva na Shantipath Avenue v Naí Dillí sa 6. marca 1967 o siedmej večer, prechádzajúc kruhovým objazdom a sledovaný bedlivými očami indického policajta, pomaly blížil taxík. Pasažierka na zadnom sedadle si obzerala veľký okrúhly bazén pokojne sa trblietajúci pod zapadajúcim slnkom. Okolo prúdov vody vystrekujúcich z hladiny ešte stále plávalo zopár kačíc a husí. Vonkajšia ohrada veľvyslanectva bola vybudovaná z dekoratívnych betónových tvárnic, čo budove dodávalo ľahký a vzdušný vzhľad. Žena v aute si všimla, ako veľmi sa to všetko líši od neosobného a apatického ovzdušia sovietskej ambasády, z ktorej pred chvíľkou odišla. Takže to je Amerika.
Svetlana Allilujevová vyšla hore širokými schodmi a chvíľu sa pozerala na amerického orla zapusteného do sklenených dverí. Každé jej významné životné rozhodnutie bolo unáhlené. Teraz jej bolo jasné, že prekročením tohto prahu pretrhne všetky zväzky so svojím dovtedajším životom. Ani na okamih nepochybovala, že čoskoro padne na jej hlavu hnev Kremľa. Cítila v sebe vzdor. A zároveň sa cítila vydesená. Práve urobila najdôležitejšie rozhodnutie svojho života; ušla, ale nemala najmenšiu predstavu, do čoho. Bez váhania, držiac v jednej ruke malý kufrík, stlačila zvonec.
Dvere otvoril službukonajúci príslušník americkej námornej pechoty Danny Wall. Pred ním stála nízka žena v strednom veku, pekne oblečená; nič zvláštne. Skôr než jej stihol oznámiť, že veľvyslanectvo je zavreté, podala mu svoj pas. Zbledol. Vpustil ju dnu, zamkol za ňou dvere a zaviedol ju do malej priľahlej miestnosti. Potom zatelefonoval druhému tajomníkovi veľvyslanectva Robertovi Raylovi. Ten mal na starosti problematiku prebehlíkov, ktorí sa dostavili veľvyslanectvo. Rayle bol práve niekde preč, no keď o pár minút zavolal, Wall mu do telefónu povedal tajný kód, ktorý znamenal, že na veľvyslanectve majú potenciálneho emigranta zo ZSSR – to najmenej pravdepodobné, čo Rayle v ten pokojný pondelňajší večer v indickej metropole očakával.

Keď Rayle o 19.25 hodine dorazil na veľvyslanectvo, poslali ho do miestnosti, kde sedela akási žena a zhovárala sa s konzulom Georgeom Hueyom. Len čo Rayle vošiel, obrátila sa k nemu a takmer ako prvé mu povedala: „Asi tomu neuveríte, ale ja som Stalinova dcéra.“
Rayle sa zadíval na skromnú, no atraktívnu ženu s medenými vlasmi a bledomodrými očami, ktoré naňho upierala. Nezodpovedala jeho predstave Stalinovej dcéry, ale vlastne by ani nevedel povedať, ako si ju predstavoval. Podala mu svoj sovietsky pas a jemu v okamihu udrelo do očú meno: Svetlana Josifovna Allilujevová. Meno po otcovi „Josifovna“, teda Josifova dcéra, by sedelo. V hlave si začal preberať rôzne možnosti. Môže to byť sovietska agentka, môže to byť niekto z kontrarozviedky, alebo to môže byť jednoducho cvok. Z miery vyvedený Robert Huey sa jej spýtal: „Vy teda vravíte, že váš otec bol Stalin? Ten Stalin?“
Prvou Raylovou úlohou ako úradníka povereného agendou „príchodov“ zo sovietskeho bloku bolo overiť jej totožnosť. Po krátkom rozhovore sa ospravedlnil, prešiel do komunikačného strediska veľvyslanectva a telegraficky požiadal Washington o všetky zväzky o Svetlane Josifovne Allilujevovej. Odpoveď prišla o hodinu: „Nijaké stopy.“ Centrála nevedela o nej vôbec nič – ani jeden zväzok na také meno neviedli v CIA, ani jeden v FBI, ani jeden v Štátnom departmente (ministerstve zahraničných vecí). Americká vláda nevedela ani len to, že Stalin mal dcéru.
Kým čakal na odpoveď z Washingtonu, Rayle Svetlanu vypočúval. Ako sa dostala do Indie? Vyhlásila, že odcestovala zo ZSSR 19. decembra, aby vykonala smútočný obrad. Sovietska vláda jej dala špeciálne povolenie na cestu do Indie, aby mohla rozprášiť popol svojho „manžela“ Bradžeša Singha do Gangy v jeho rodnej dedine Kalankar v štáte Uttarpradéš – ako káže hinduistická tradícia. Ako s trpkosťou dodala, keďže bol Singh cudzinec, odmietol predseda Rady ministrov ZSSR Alexej Kosygin jej žiadosť, aby sa za neho mohla vydať, ale po Singhovej smrti jej dovolili odviezť jeho popol do Indie. Za tie tri mesiace, ktoré v Indii prežila, sa do nej zaľúbila a požiadala o povolenie ostať v nej. Jej žiadosť však odmietli. „Kremeľ ma vníma ako majetok štátu,“ povedala znechutene. „Som Stalinova dcéra!“ Informovala Rayla aj o tom, že na sovietsky nátlak jej indická vláda odmietla predĺžiť aj vízum. A ona má už zaobchádzania so sebou ako s „národnou pamiatkou“ po krk. Nechce sa vrátiť do ZSSR. Nástojčivo sa zadívala na Rayla a vyhlásila, že na americké veľvyslanectvo sa dostavila s úmyslom požiadať vládu USA o politický azyl.
Jediné, čo bol Rayle dovtedy schopný skonštatovať bolo, že táto navidomoči skromná žena hovorí úprimne. Zároveň si však okamžite uvedomil politické dôsledky, ak je jej príbeh pravdivý. Ak je naozaj Stalinovou dcérou, je príslušníčkou sovietskej verchušky. Jej zbehnutie by predstavovalo tvrdú psychologickú ranu sovietskej vláde, ktorá urobí všetko možné, aby ju dostala späť. A americké veľvyslanectvo sa ocitne vo víre nebývalej politickej búrky.
V Raylovi stále vŕtalo podozrenie. Spýtal sa, prečo sa jeho návštevníčka nevolá Stalinová alebo Džugašviliová, ako by zodpovedalo priezvisku jej otca. Vysvetlila, že v roku 1957 si zmenila priezvisko zo Stalinová na rodné priezvisko svojej matky Nadeždy Allilujevovej, na čo má každý sovietsky občan právo.
Potom sa jej spýtal, kde je ubytovaná. „V penzióne sovietskeho veľvyslanectva,“ odpovedala. To bolo len niekoľko stoviek metrov od miesta, kde práve sedeli. A ako sa jej z veľvyslanectva podarilo nepozorovane vytratiť? „Práve je tam obrovská recepcia na počesť sovietskej vojenskej delegácie a všetci ostatní oslavujú Medzinárodný deň žien,“ vysvetlila. Koľko času jej teda zostáva, kým v penzióne zistia jej neprítomnosť? Odhadla to na štyri hodiny, keďže momentálne sú všetci opití. Práve teraz ju očakávajú v byte bývalého indického veľvyslanca v ZSSR T. N. Kaula, kde je ohlásená. A v náhlom poryve paniky dodala: „Preboha, musím zavolať jeho dcére Príti a oznámiť jej, že neprídem.“
Raylovi sa naskytla možnosť malého testu. „Dobre, vytočím vám jej číslo.“ Vyhľadal ho, vytočil a podal jej slúchadlo. Počúval, ako vysvetľuje T. N. Kaulovi a jeho dcére, že ju rozbolela hlava a na večeru k nim nepríde. S oboma sa srdečne rozlúčila.
Nato posunula Raylovi ošúchaný zväzok papiera. Bol to rukopis v ruštine s titulom Dvadcať pisem k drugu (Dvadsať listov priateľovi) a s jej menom ako s menom autorky. Vysvetlila, že sú to jej osobné pamäti o tom, ako vyrastala v Kremli. Veľvyslanec Kaul, s ktorým sa ona aj Bradžeš Singh spriatelili v Moskve, vyviezol vlani v januári tento rukopis bezpečne zo ZSSR. Po jej príchode do Naí Dillí jej ho vrátil.
Bolo to úžasné: Stalinova dcéra napísala knihu. Čo asi mohla odhaliť o svojom otcovi? Rayle sa spýtal, či si môže rukopis odkopírovať a ona prikývla.
Potom s jeho pomocou napísala a podpísala formálnu žiadosť o azyl v Spojených štátoch amerických. Keď ju Rayle upozornil, že zatiaľ jej nemôže definitívne prisľúbiť kladné vybavenie, ukázalo sa, že Svetlana vie, ako sa pohybovať v politike. Odpovedala, že „ak jej Spojené štáty nebudú môcť alebo chcieť pomôcť, neverí že by to bola ochotná urobiť akákoľvek iná krajina so zastupiteľstvom v Indii“. Keďže je rozhodnutá nevrátiť sa do ZSSR, jej jedinou alternatívou je „v plnom rozsahu a úprimne“ vyrozprávať svoj príbeh médiám v nádeji, že si tým získa verejnú podporu v Indii a Spojených štátoch. Odmietnutie ochrániť Stalinovu dcéru by sa v USA sotva stretlo s pochopením. Mala zrejme v takýchto veciach celoživotnú školu.
Rayle odviedol Svetlanu do miestnosti na prvom poschodí, podal jej šálku čaju a niekoľko tabletiek aspirínu proti prudkej bolesti hlavy, ktorá ju medzičasom zachvátila, a navrhol jej, aby napísala vyhlásenie – krátky životopis plus vysvetlenie, prečo chce emigrovať. Potom sa opäť ospravedlnil a odišiel: musí sa poradiť so svojimi nadriadenými.
Americký veľvyslanec Chester Bowles ležal v ten večer chorý v posteli a tak musel Rayle ísť do jeho bytu, vzdialeného asi desať minút cesty pešo. Sprevádzal ho šéf pobočky CIA v Indii. Veľvyslanec Bowles neskôr priznal, že sa so Svetlanou nechcel stretnúť osobne – čo keby išlo o nejaký bláznivý prípad? Situáciu spolu s Raylom zhodnotil v prítomnosti svojho špeciálneho pomocníka Richarda Celesta. Rayle a jeho nadriadení skonštatovali, že v Naí Dillí nestihnú Svetlanine úmysly dôkladne overiť, skôr než Sovieti prídu na to, že je preč. Bowles bol presvedčený, že Sovietsky zväz má dosť veľký vplyv na indickú vládu (ktorej dodáva vojenský materiál), aby po zistení, že Svetlana sa nachádza na veľvyslanectve USA, donútil žiadať o jej vypovedanie. Veľvyslanectvo ju nejako musí dostať za hranice Indie.
O 9:40 h odišiel do washingtonskej centrály ďalší bleskový telegram, tentoraz s podrobnejšou správou, kde sa hovorilo, že kým si sovietske veľvyslanectvo všimne jej neprítomnosť, ostávajú Svetlane štyri hodiny. Jeho záver znel: „Ak nepríde opačný pokyn, pokúsime sa dostať Svetlanu na let Qantas 751 do Ríma s odletom z Dillí o 1945Zulu (1:15 h miestneho času).“ O jedenásť minút Washington potvrdil príjem.
Prítomní prebrali existujúce možnosti. Mohli Svetlane pomoc odmietnuť a odporúčať jej, aby sa vrátila na veľvyslanectvo ZSSR, kde pravdepodobne zatiaľ nepostrehli jej neprítomnosť. Ona však hrozí, že rozpovie svoj príbeh svetovej tlači. Mohli ju nechať v Rooseveltovom dome alebo v sídle veľvyslanectva USA, informovať Indov, že požiadala o azyl v Spojených štátoch a vyčkať na rozhodnutie súdu. Nevýhodou tohto variantu však bolo, že indická vláda by ju stadiaľ mohla vziať násilím. Veľvyslanectvo USA by sa tiež mohlo pokúsiť dostať ju potajomky von z Indie. Všetko to však boli zlé možnosti; ani jedna dobrá.
Napokon sa ako rozhodujúci ukázal fakt, že Svetlana mala pri sebe svoj pas. Bolo to niečo bezprecedentné. Sovietskym občanom vždy po príchode do zahraničia pasy odoberali a vracali im ich až pri nástupe na spiatočný let. V to popoludnie usporiadal sovietsky veľvyslanec v Indii I. A. Benediktov pre Svetlanu rozlúčkový obed. Bola to nepríjemná záležitosť. Mal jej po krk, lebo ohrozovala jeho diplomatickú kariéru – mesiac pobytu v Indii, na ktorý znelo jej ruské vycestovacie vízom výrazne pretiahla, a Moskva tlačila na jej návrat. Jej odlet do Moskvy stanovili na 8. marca.
„Dobre, ak teda musím odletieť, kde je môj pas?“ spýtala sa. „Vydajte jej ho,“ zavrčal Benediktov na svojho pomocníka. V tomto prípade sa Svetlana prejavila ako naozajstná Stalinova dcéra. Keď o niečo žiadala, odmietnutie neprichádzalo do úvahy. Tým, že jej vyhovel, urobil Benediktov hrubú chybu, za ktorú neskôr zaplatil. Pre Sovietov bola Svetlana najvýznamnejším prebehlíkom, aký kedy ušiel zo ZSSR.
Chester Bowles sa, sediac na posteli, rozhodol. Keďže mala Svetlana svoje indické dokumenty v poriadku a v rukách mala svoj sovietsky pas, nič nebránilo tomu, aby z Indie odcestovala otvorene a legálne. Prikázal, aby jej pas opečiatkovali americkým turistickým vízom B-2, ktoré bolo potrebné po šiestich mesiacoch obnoviť a spýtal sa Boba Rayla, či by jej pri ceste z Indie robil sprievod. Rayle súhlasil a všetci sa vrátili na veľvyslanectvo.
Bolo 23:15 h miestneho času. Keď sa pripravovali na odchod na letisko, obrátil sa Rayle na Svetlanu s otázkou: „Chápete, čo robíte a že za sebou pálite všetky mosty?“ Požiadal ju, aby si to všetko ešte dôkladne premyslela. Odpovedala, že na rozmýšľanie mala dosť času. Z veľvyslaneckého dispozičného fondu jej vyplatil 1 500 dolárov ako výpomoc po príchode do USA.
Dlhou chodbou ju priviedli k výťahu, ktorým sa spustili dolu do garáže veľvyslanectva. Zvierajúc malý kufrík, v ktorom mala rukopis svojej knihy a zopár kúskov šatstva, nastúpila Svetlana do auta. K nej si prisadli dvaja muži, mladý seržant námornej pechoty a odborník veľvyslanectva na sovietske záležitosti Robert Kirk, ktorý sa nedávno vrátil z Moskvy. Usmiali sa na ňu. Sedieť vedľa Stalinovej dcéry bol pre nich úžasný pocit. Ona sa v duchu pýtala, prečo sa Američania tak často smejú. Zo zdvorilosti, alebo sú tak veselo naladení? Nech boli dôvody akékoľvek, jej, ktorú nikdy „nerozmaznávali úsmevmi“, sa to zdalo príjemné.
Rayle zatelefonoval svojej manželke Ramone, aby mu zabalila kufor na niekoľkodennú cestu a o hodinu ho priniesla na letisko Palam. Kam ide jej však nepovedal. Potom zašiel do kancelárie austrálskej leteckej spoločnosti Qantas a kúpil dve otvorené letenky prvej triedy do Spojených štátov s medzipristátím v Ríme. Čoskoro potom sa pripojil k ďalším Američanom na letisku – v tom čase sa po takmer prázdnom termináli motalo najmenej desať pracovníkov veľvyslanectva, no iba dvaja z nich sedeli pri Svetlane.
Svetlana hladko prešla indickou colnou a pasovou kontrolou a o päť minút sa s platným indickým vycestovacím vízom a turistickým vstupným vízom do USA v ruke stretla v salóniku medzinárodných odletov s Raylom. Keď sa jej Rayle spýtal, či je nervózna, odpovedala: „Ani trochu,“ a uškrnula sa. Táto reakcia bola pre ňu charakteristická. Svetlana bola v hĺbke duše hazardérka. Celý život sa rozhodovala doslova impulzívne a dôsledky potom znášala takmer bez mihnutia oka. Vždy hovorievala, že jej najobľúbenejšou Dostojevského novelou bol Hráč.
Rayle sa síce navonok tváril chladne, no zmietali ním obavy. Bol presvedčený, že v momente, keď Sovieti zistia Svetlaninu neprítomnosť, budú tvrdo žiadať jej vydanie. Ak ju objavia na letisku, zatkne ju indická polícia a on bude proti tomu bezmocný. Bolo mu jasné, že v takom prípade to s ňou dopadne veľmi zle. Za Stalina bývala za niečo také poprava; jej otec však bol už štrnásť rokov mŕtvy. Lenže ani súčasná sovietska moc sa s prebehlíkmi nemazná a veľmi pravdepodobnou alternatívou pre ňu by bolo väzenie. Keď v roku 1961 emigroval klasický tanečník Rudolf Nurejev, odsúdili ho v neprítomnosti na sedem rokov ťažkých prác. Rayle určite vedel aj o nedávnych procesoch so spisovateľmi Andrejom Siňavským a Julijom Danielom, ktorých v roku 1966 za ich „antisovietske“ spisy odsúdili do gulagu a oni v ňom ešte stále hnili. Verejný proces so Svetlanou by Kremeľ zrejme neriskoval, no ľahko by sa jej mohlo stať, že zmizne v temnotách nejakého psychiatrického ústavu. Podobné úvahy nepochybne zamestnávali aj Svetlaninu myseľ, veď napríklad Siňavský bol jej blízky priateľ. To najmenšie, čo sa jej v prípade zadržania mohlo stať bolo, že ju už nikdy viac nepustia za hranice Sovietskeho zväzu.
Lietadlo Qantasu smerujúce do Ríma pristálo načas, no Raylova úľava sa čoskoro zmenila na horor: zaznelo oznámenie, že odlet sa oneskorí. Lietadlo malo nejaký technický problém. Obidvaja ostali sedieť v odletovom salóniku a minúty sa menili na hodiny. Rayle Svetlanu po očku pozoroval. Nervozita sa už začala prejavovať aj na nej. Aby zmiernil čoraz väčšie napätie, Rayle chodil často zisťovať informácie o príletoch. Vedel, že pravidelná linka Aeroflotu z Moskvy prilieta o 5:00 h a na letisko vtedy zakaždým prichádza početná delegácia sovietskeho veľvyslanectva pozdraviť diplomatických kuriérov či prilietajúcich alebo odlietajúcich hodnostárov. Pracovníci Aeroflotu už začínali pripravovať svoj stánok na otvorenie. Napokon však zaznel oznam o odlete lietadla Qantasu do Ríma. Odštartovalo o 2:45 h.
Keď už boli vo vzduchu, dostalo americké veľvyslanectvo v Naí Dillí depešu z Washingtonu o prebehlíčke. Donald Jameson, ktorý pôsobil ako styčný dôstojník CIA na ministerstve zahraničia, informoval o vzniknutej situácii zástupcu námestníka ministra zahraničných vecí USA Foya Kohlera a Kohlerova reakcia bola šokujúca: „Odkážte im, nech tú ženskú z ambasády vykopnú. Neposkytujte jej nijakú pomoc,“ vybuchol. Kohler ešte pomerne nedávno (do novembra 1966) pôsobil ako americký veľvyslanec v ZSSR a bol presvedčený, že odmäk vo vzťahoch so Sovietmi inicioval osobne on a neželal si, aby emigrácia Stalinovej dcéry – špeciálne v roku päťdesiateho výročia začiatku ruskej októbrovej revolúcie – opätovne skalila upokojujúce sa vody. Keď si na veľvyslanectve prečítali tento blesk, odpovedali: „Oneskorili ste sa. Už odleteli. Sú na ceste do Ríma.“
Veľvyslaneckí pracovníci si stav letu spoločnosti Qantas neskontrolovali. Ak by to boli urobili a zistili, že Svetlana a Rayle už takmer dve hodiny sedia v letiskovom salóniku, a že je možné ich odtiaľ odvolať, boli by Svetlanu priviezli späť na veľvyslanectvo, vzápätí ju z neho „vykopli“ a celý jej život by sa bol vyvinul úplne inak. Svetlanin život sa však vždy akoby chvel na vlásku a rozhodujúce slovo povedala náhoda alebo osud. Svetlana sama sa po čase označila za Cigánku: ako Stalinova dcéra žila až do konca života v tieni otcovho mena a nikdy si nenašla bezpečný prístav.

Kniha Stalinova dcéra je už v predaji v internetovom obchode iPark.sk.