BRATISLAVA - Prípad záhadného Aljošenka zasiahol pred rokmi celé Rusko. Je aktuálny prakticky do dnes, pretože relevantné vysvetlenie jeho existencie stále neexistuje. Prinášame vám neuveriteľný príbeh, ktorý rozpovedali očití svedkovia. Tajomného tvora videli a jeho existencia je veľkou záhadou.
Písal sa rok 1996, keď sa v ruských novinách objavila prvá písomná zmienka o záhadnej bytôstke. Istý policajt vyšetroval krádež kovov. Navštívil podozrivého, ktorý tvrdil, že má doma mimozemšťana. Policajt to povedal svojmu kamarátovi Vladimírovi, ktorý sa zaoberal nadprirodzenými javmi. Kamarát nabehol k podozrivému a záhadnú bytôstku mu zobral na preskúmanie. Po prvotnom zhliadnutí Vladimíra napadlo, že ide o poškodený ľudský plod vo veľkosti dvadsať centimetrov. Postavička mala lebku, končatiny a rebrá. Pri hlbšej obhliadke na lebke nespozoroval žiadne ušné dutiny, ani stopy po popučníkovej šnúre.
Vyjadrenia odborníkov
Policajt sa začal záhadou zaoberať a chcel ju vyšetriť. Gynekologyčka trvala na tom, že ide o poškodený následok potratu. Patológ mal na vec úplne iný názor. Podľa neho to nebol človek. Aljošenka označil za mutanta. V pitevnej správe patológ Samoškin uviedol, že lebka bytôstky sa skladá zo štyroch lebečných kostí. Kosti nie sú kompaktné ako u dieťaťa, ale duté, čo nie je možné. Na tele našiel pozostatky srsti. Pripustil, že môže ísť o zviera, ale v škole ani vo svojej praxi sa s ničím podobným nikdy nestretol.
Policajt chcel zistiť, odkiaľ podozrivý z krádeže k postavičke prišiel, a preto nasledoval rad otázok a odpovedí. Muž prezradil, že bytôstku má od babičky Tamary Vasilievny Prosvirinovej, obyvateľky dedinky Kaolinora. Bola to psychicky chorá žena, často bola v liečebni, čomu nasvedčoval aj stav jej domu, o ktorý sa príliš nestarala.
Tamarino dieťatko
Policajt získané informácie posunul nadriadeným, no tí ho nebrali vážne. Písal sa rok 1969. Záhadná humanoidná postavička mu nedala spávať, a tak vo vyšetrovaní prípadu pokračoval. Navštívil príbuznú pomätenej ženy, kde sa bytôstka našla. Žena zaspomínala. "U mňa je dieťatko," mala povedať Tamara príbuznej a zaviedla ju k postieľke, kde ležala zavinutá maličká ohavka. Nakŕmila ju. "Postavička nemala bradu, pozerala sa bez mrkania. Zrazu som zbadala, že spomedzi nožičiek jej vytekala tekutina. Zároveň som si všimla, že nemala žiadne pohlavné orgány," opísala Tamarina príbuzná. Na otázky, kto to je, Tamara príbuznej povedala, že to je jej dieťatko. Na otázku odkiaľ sa zobralo, povedala, že ho našla na cintoríne. Tamaru o niekoľko dní na to odviedli do nemocnie. V postielke bytôstka ostala. Nikto jej nevenoval pozornosť, mysleli si, že je to mačka. Postavičku tam nechali a ona zomrela.
Tamara údajne našla Aljošenka zahrabaného po krk na cintoríne. Zobrala ho domov, zahriala ho, dala mu vypiť vodu s cukrom a následne mu dala karamelku. Keď Aljošenko zomrel, Tamara veľmi plakala a smútila.
Okolie o Aljošenkovi vedelo, no nikto to nebral vážne. Kolegovia neskôr policajtovi poradili, aby sa obrátil na ufológov. O záhadnej bytôstke sa tak dozvedela najväčšia ruská ufologická organizácia Kosmopoisk. Do dvoch hodín za policajtom prišli dve autá s neznámymi ľudmi. Vedúca skupiny sa predstavila ako Galina Semenkova. Policajt im dal malú múmiu a skupina odišla. Od tej chvíle sa po Aljošenkovi zľahla zem. Po Galine tiež. Informácia ale rýchlo presiahla hranice Ruska a Aljošenka začali opäť hľadať.
Opätovné hľadanie humanoida
Novinári bytôstku hľadali osem rokov. Dokonca dorazil tím z Japonska a natočil film. Istý japoský profesor dokonca prehlásil, že za múmijku je ochotný zaplatiť 200 tisíc dolárov (192 tisíc eur).
Z handričiek, v ktorých bolo telíčko zabalené, chcel Kosmopoisk získať DNA, v správe z laboratória sa uvádza, že ide o DNA "neznáme vede". Prípad išiel do stratena. Podivne ochoreli dve novinárky, ktoré sa aktívne snažili postavičku nájsť. Od vtedy sprevádzali rodinu Tamary rôzne prekliatia.
Telíčko chceli spáliť
Galina na čele vyšetrovacieho tímu telíčko po rokoch opäť ukázala. V roku 2005 sa vedenie hviezdnej akadémie rozhodlo spáliť ho. Údajne sa ho ale spáliť nepodarilo. Vraj ho pochovali na brehoch Jalty. Iná verzia hovorí, že si pre neho prišli mimozemšťania druhu, do ktorého Aljošenko patril. "Nikto z nás nemá metodiku, ako riešiť podobné prípady. Nevieme, ako postupovať. Do toho prídu blbci, ktorí zničia dôkazy, otrávia každého, kto má k prípadu čo povedať. Jeden dvaja ľudia problematike rozumejú a ostatní ho nafúknu a urobia z toho blábol. Vedci preto musia najmenej rok počkať, kým sa situáciu upokojí. Ak k tomu dôjde, častokrát sú dôkazy zničené," uzavrel bádateľ Šafařík, ktorý sa prípadu Aljošenka intenzívne venuje.
