BRATISLAVA - Európa žije utečencami. V posledných dňoch sa rozprúdila veľká debata, čo s desiatkami tisíc zbedačených ľudí, ktorí utekajú pred hladom a vojnami. Americkým novinárom sa podarilo odhaliť tvrdú realitu, ktorá sa skrýva za touto humanitárnou katastrofou. Biznis, korupcia a mnohomiliónové zisky načierno. Toto je naozajstný svet, ktorý sa odohráva za utečeneckými kulisami.
Calogero Ferrara, policajný vyšetrovateľ, vytiahne 526 stranový záznam namierený proti 24 africkým pašerákom. Jeho tímu sa podaril parádny úlovok. Rozložili 14 člennú skupinu pašerákov a prevádzačov. Väčšina z nich pochádza z Eritrey. Podľa vlastných slov ďalší darebáci budú zaistení v priebehu niekoľkých dní. Sám Ferrara býva s rodinou pod ozbrojenou ochranou pred mafiou. Sicília je nesmierne dôležitá križovatka spájajúca Európu s Afrikou.
Ferrara a jeho muži idú po krku pašerákom utečencov. Má k dispozícii elitný tím vyšetrovateľov. Svojich mužov posiela, aby pýtali od utečencov telefónne čísla od mužov, ktorí cestu vybavujú. Takto postupne skladajú mozaiku čísiel, ktorá siaha na viacero kontinentov. Údaje, ktoré poskytol americkému časopisu Newsweek hovoria o tom, že táto multinárodná organizovaná sieť má ročný obrat vo výške až 6 miliárd eur.
„Tisícky zomierajú,“ povedala Newsweeku Gemma Parkinová z britskej organizácie Zachráňte deti. „Čokoľvek si myslíte o imigrantoch, musíte uznať, že deti si nezaslúžia smrť.“ Veľa z utečencov je z Eritrey či Somálska. Veľa detí zomiera počas púte cez Saharu, pretože nemajú čo piť. Stalo sa aj to, že dieťa vypadlo z idúceho vozidla a bolo nechané napospas osudu. Od roku 2000 sa až vyše 22 tisíc utečencov utopilo v mori.
Deti jedli svoje fekálie
Zaujímavosťou je situácia pri naloďovaní sa pri pokuse preplávať Stredozemné more. Pri výbere ľudí na loď vládne rasizmus. Sýrčania platia viac, a tak sa dostanú na palubu. Afričania nemajú toľko peňazí, preto sa krčia dole v podpalubí bez jedla a vody. Pašeráci tých, ktorí nemajú peniaze, držia v táboroch v Líbyi, pokiaľ nezaplatia. „Rovnako ako tieto štyri deti. Držali ich deväť mesiacov. Pili svoj vlastný moč a jedli vlastné fekálie. Jeden chlapček ani nevie, koľko presne jeho kamarátov zomrelo,“ hovorí Parkinová a listuje vo svojich zoznamoch. Takmer všetky ženy sú znásilňované. „Jedna žena bola tehotná sedem mesiacov, pokúsila sa zabiť.“
Obchod s ľudským tovarom
Talianski vyšetrovatelia identifikovali najmä jedného Etiópčana. „Je neľútostný kriminálnik, ktorý za peniaze vytvoril biznis s „ľudským tovarom“.“ Ich sieť je dokonale premyslená. Je to vynikajúci biznis. Keď obchodujete s drogami a na tie vám prídu, stratíte peniaze. Ale pri utečencoch sa platí dopredu. Keď sa utopia v mori, už máte dávno zarobené, píše americký časopis. Etiópčan sa volá Ermias Ghermay. „Je to profík,“ hovoria o ňom talianski vyšetrovatelia. Dokáže sprostredkovať kontakty, vybaviť prepravu a všetko okolo toho. Sídli v líbyjskom meste Tripolis, odkiaľ úraduje.
Hlavnou úlohou je organizovať pohyb ľudí a peňazí. Sieť pašerákov je perfektne prepracovaná. Mnohí z pašerákov nachádzajú v sebe podnikateľského ducha a ponúkajú svoje služby na predaj na Facebooku či iných sociálnych sieťach. Ermiasovi sa dokonca mu podarilo skorumpovať vysokého úradníka EÚ. Pre tých, čo dokážu platiť, vybavil aj leteckú prepravu z Afriky. „Jeho sieť spoločníkov na celom svete ponúka prepravu od hocikiaľ hocikam, akokoľvek, za jednu platbu. Je to impérium bez sídla riadené stále sa meniacim personálom, prispôsobujúce sa novým podmienkam a nástrahám. Taliansky sudca Licata ich nazýva chobotnica.“
Potrava pre ryby
Kľúčom k úspechu Ermiasa je jeho šarm. Väčšinu dňa strávi na telefóne a vybavuje prevoz ľudí cez Stredozemné more. Tvári sa dôveryhodne a sľubuje rodinám, že ich deti dopraví do bezpečia. Za cestu na pobrežie Stredozemného mora sa platí 1 600 dolárov, za prepravu do Európy ďalších 1 600 dolárov. Raz sa stalo, že loď, ktorú vyslal, sa potopila. Na zachytenom prepise jeho telefonátu po tragédii sa vyjadruje šokujúco. „Veľa ľudí je teraz potravou pre ryby“. Volali mu aj známi obetí, ale tie telefonáty rušil.
Ermiasov prepis hovoru s ďalším pašerákom zachytáva, ako sa rozprávajú o biznise. Muž menom Mahray mu tvrdí do telefónu, že by mal urobiť všetko preto, aby klienti neboli vystrašení. Dokonca si vytvorili niečo podobné ako „Desatoro prikázaní pre pašerákov ľudí“. Medzi pravidlá patrí napríklad „nikdy neoperujte v búrke“ alebo nikdy nie viac ako 250 ľudí na jeden čln.
Bez emócií
Raz sa stalo, že Ermias chcel ľudí rozdeliť do dvoch člnov, ale sami utečenci nechceli. Ešte počas cesty s nimi udržuje kontakt a dáva im pokyny, aby sa správali na člne tak, aby sa neprevrátil. Po celý čas pôsobí Ermias veľmi priateľsky a ľudsky. Mahray ho v jednom telefonáte varoval, aby príliš nezmäkol pri kontakte s úbožiakmi. „Musíš sa sústrediť na vlastný biznis. Na ceste sa môže udiať čokoľvek. Je to osud. Nemôžeš plakať nad rozliatym mliekom. Nemôžeš robiť nič. Spravil si iba to, čo si musel,“ povedal mu v odpočutom telefonáte muž menom Mahray.
V ďalšom odpočutom telefonáte sa Ermias priznáva, že už má dosť nárekov od pozostalých a zarobil už dosť, aby mohol s tým prestať. Za rok vypraví 20 až 30 člnov, pričom za jeden má asi 70 tisíc.
Profituje aj talianska mafia
Ibaže utečenci sú výhodný biznis aj pre taliansku mafiu. Organizovaný zločin má v Taliansku hlboké korene a práve títo muži z biedy utečencov profitujú. Jednoducho, zarábajú na ich katastrofe. Zarábajú na utečeneckých centrách. Svedčí o tom výrok jedného z mafiánov. „Viete vôbec, koľko zarábam na imigrantoch? Ani drogy nie sú tak výnosné!“
Gang Lucu Odevaineho napríklad v centrách inkasoval 28 eur za imigranta. Takto sa jemu a jeho kumpánom podarilo zarobiť až 97 miliónov za tri roky pôsobenia imigrantského centra v Mineu. Organizoval celú sieť týchto centier a kontaktov. Takto posielal utečencov svojim ľudom. Preto sa americký časopis zamyslel nad tým, či sa vlastne Európa snaží riešiť utečeneckú krízu alebo či ju iba udržuje.
Keď tu zomriem, žiadny problém
Bernie, Bright a John sú z Nigérie. Kadir je z Etiópie. Štvorici utečencov z Afriky pašeráci sľúbili do 35 dní vybaviť papiere. Ibaže z mesiaca sa stali roky. Pomaly si uvedomili, o čo ide. „Toto je iba biznis,“ povedal 27-ročný John. „Sme súčasťou obchodu, komodita. Držia nás tu a zarábajú na nás.“ Jedným zo spôsobov zarábania môže byť trojdolárová kreditka, ktorú dostanú utečenci na pobreží. S ňou môžu platiť iba vo vybraných obchodoch, čo vyhovuje zase iba vybraným ľuďom. Iba na tomto sa dajú zarobiť ročne 3 milióny eur.
Talianske úrady sa zhodujú, že situácia utečencov je katastrofálna, dokonca humanitárna časovaná bomba. Utečencov v okolí Minea využívajú na pašeráctvo drog, prostitúciu či lacnú prácu. „Toto je systém, ktorý podporuje zločinnosť. Rastie čierna ekonomika. Mesto zarába. Sú tu prostitútky. Politici predtým kričali, aby sa neotvárali brány utečencom, teraz kričia, otvorte, lebo zarábajú na tom peniaze. Systém vyhovuje každému. Nič, opakujem nič sa nestane bez toho, aby o tom nevedela Cosa Nostra,“ povedala právnička Elvira Iovina zaoberajúca sa utečeneckými centrami.
Situácia utečencov sa preto stáva beznádejná a neriešiteľná. Utečenec Kadir si spomína na peklo, ktoré zažil na ceste do Európy. „Niektorí zomreli na Share, niektorí v Líbyi. Keď tu zomriem, tak tu zomriem. Žiadny problém.“
Vyťahoval deti z mora ako tuniakov
Kapitán rybárskej lode Giuseppe Margiotta chodí už viac ako 35 rokov na lov. Loviť chodí pri pobrežie Lýbie. Raz sa stalo, že mu zavolala hliadka s prosbou o pomoc. Bolo to v apríli, keď sa potopila loď s 800 utečencami. Tak sa vydal na pomoc. To, čo videl, bol horor. „Bolo to ako vo vojnovom filme,“ povedal Newsweeku.
Po tom, čo vyšlo slnko, uvidel tú spúšť. „Šaty boli všade. Odevy detí, žien, mužov, šľapky,“ spomína si rybár. Medzi nimi plávali mŕtve telá. Nikdy predtým neplakal, ale teraz to bolo iné. „Keď som uvidel tú hrôzu, deti vo veku od 10 do 15 rokov, vyťahovali sme ich z mora ako tuniaky...“
