ROTTERDAM – Napriek tomu, že sa verejnosť konečne dozvedela podrobnosti o zostrelenom boeingu malajzijských aeroliniek, nie každý si vydýchol. Silene Fredriksz v lietadle stratila syna aj potenciálnu nevestu. Jediné, v čo po tragédii dúfala, bola nádej, že synove pozostatky bude môcť pochovať v rodnom Holandsku. Dobrovoľníci na mieste nešťastia však objavili len jeho nohu.
Príručná batožina s niekoľkými osobnými vecami a časť synovho tela – to je všetko, čo dobrovoľníci prehľadávajúci priestor pri rusko-ukrajinských hraniciach, kde 17. júla 2014 zostrelili Boeing 777 smerujúci z Amsterdamu do Kuala Lumpur, našli. To však zrútenej matke muselo stačiť, aspoň môžu Brycea (†23) pochovať.
Silenin syn spolu s priateľkou Daisy (†20) cestovali na Bali, aby si užili trochu pokoja. Daisy totiž iba pár mesiacov predtým zomrela matka. Keď Silene videla, aká je jej zrejme budúca nevesta nešťastná, zaplatila dovolenku obom. „Je to vo vašej hlave 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Keď sa zobudíte, je to vaša prvá myšlienka... Sú mŕtvi. A potom to začne nanovo,“ vysvetľuje Silene reportérom CNN.
Všetko jej dokáže pripomenúť jediné dieťa s jeho životnou láskou: „Mali kopu plánov, chceli žiť spolu vo vlastnom dome.“ Ich životy však predčasne vyhasli. Jediné, čo nešťastná matka mohla urobiť, bola prosba priamo k ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi. Silene žiadala, aby jej vrátili aspoň telá, rovnako ako rodinám ostatných pasažierov.
„Pán prezident Putin sa musí postarať o môjho sny a moju dcéru. Priveďte ich domov,“ povedala rozrušená televíznym štábom na amsterdamskom letisku v krízovej zóne, v tom čase pripravenej pre príbuzných pasažierov letu MH17. Práve táto žiadosť v tom čase obletela svet, Silene po tom netúžila, no kvôli emocionálnemu šoku prekonala hanblivosť.
„Nepáčilo sa mi, keď som si uvedomila, že stojím pred kamerami, ale potom som si to rozmyslela. Povedala som si, dajme svetu vedieť, kto boli zabití ľudia a akú bolesť prežívame,“ priznáva Silene. Frustrovalo ju, že nemali žiadne informácie: „Jediné, čo sme v tom okamihu vedeli, bolo, že miesto havárie je asi 2700 kilometrov ďaleko, niekde na Ukrajine.“
„Vedeli sme, že sa našli aj celé telá, ale nevedeli sme koľko,“ opisuje najhoršie štyri dni svojho života. „Ležali tam na poli niekoľko dní, potom zase vo vlaku, kde boli tie telá zavreté ako rukojemníci. Bolo to hrozné, naozaj hrozné.“ V nádeji, že medzi telami dovezenými do Holandska nájde svojho syna, išla na letisko až desaťkrát.
„Prvá identifikácia Brycea sa udiala 10. septembra minulého roka. Bola to len jeho noha. Vedeli sme, že kompletné ostatky nedostaneme,“ hovorí takmer vecne Silene a opakuje: „Jeho noha. Úplne spálená. Keď to počujete, nedá sa opísať, ako sa cítite.“ Šokovalo ju najmä to, že Daisyna kabelka bola, naopak, ako nová, bolo v nej všetko čisté a neporušené.
Silene však zistila, že chýbajú pasy: „Viem, že boli v taške, sú preč. Myslím, že boli ukraduté. Neviem, čo s nimi robia, trestnú činnosť, pravdepodobne.“ Stále dúfa, rovnako ako ostatní, že ju raz pustia na miesto nešťastia. Chcela by vidieť to miesto: „Chcela som ísť už tento rok, ale všetci hovoria, že je to tam stále ešte veľmi nebezpečné.“
Silene spolu s rodinami 283 pasažierov a 15 členov posádky čaká na záverečnú správu holandských vyšetrovateľov. „Dúfam, že povedia pravdu, pretože to chceme vedieť. Čo sa stalo? Kto to spravil? Kto je zodpovedný? Prečo lietadlo Malajzijských aeroliniek letelo nad konfliktnou zónou? Viem, že mi ich to naspäť neprinesie, ale potrebujeme vedieť pravdu pre seba a pre ďalšie generácie,“ uzatvára Silene svoju spoveď. „Myslím, že všetci sa boja pravdy.“
