BRATISLAVA - Hurbanovi i Štúrovi trvalo niekoľko dní, kým uverili, že generál Artúr Görgey sa v bitke pri Világoši s celou maďarskou armádou vzdal cisárskym a ruským vojskám. Nemohli uveriť, že tento pôvodom Slovák zo spišského Toporca, ktorý ešte pred niekoľkými týždňami nechal v Kremnici obesiť na drevenú stenu humna sučianskho učiteľa Ďurka Langsfelda, kapituloval.
No a že sa tu stratila posledná stopa po básnikovi Sándorovi Petöfim, čiže Alexandrovi Petrovičovi, to ich zatiaľ, no ani neskôr nezaujímalo. Nakoniec, meno Petrovič má nápadný ruský pôvod, a tak si ho Rusi asi zobrali so sebou. K básnikom boli odjakživa veľmi citliví. Ruský generál Rüdiger, pred vojskom ktorého Görgeyova armáda zložila zbrane, mal vraj rád Puškina.
Revolúcia sa teda skončila, bolo treba spočítať zisky a odrátať straty. Naši, vtedy už skúsení politickí vodcovia vedeli, že sa musia pretlačiť k stolu, kde sa budú rozdávať karty. No nepatrí sa ani teraz prísť s holými rukami. Preto Hurban i Štúr horúčkovito agitujú najmä v najbližšej Trenčianskej stolici, konkrétne na Brezovej, v Zemianskom Podhradí, v Uhrovci, v Bánovciach nad Bebravou a ich okolí.
Lenže aj naoko oceľový muž Hurban bol tiež len človek. Fyzické i psychické vypätie v posledných dvoch rokoch dalo poriadne zabrať jeho zdraviu. V Zemianskom Podhradí dostal horúčku a keď mu bolo lepšie, odviezli ho do Piešťan, kde si chcel zo dva-tri týždne oddýchnuť.
Tomáš Winkler v biografickej knihe Perom a mečom túto udalosť opísal takto: „Len čo mu prejde horúčka, vyberie sa do Piešťan, aby sa vyliečil z choroby, ktorá ho prenasleduje od minulého leta. Zoberie si so sebou aj jedného dobrovoľníka ako osobnú stráž. Iste to bol čudný obraz, keď sa po Piešťanoch prechádzal Hurban s fajočkou, ktorú si bol kedysi niekde zabudol a ktorú mu len nedávno poslal Zach, a za ním ako tieň chodil jeho strážca.“ Dodajme, že Hurban si zobral telesného strážcu ani nie tak z obavy o svoj život, ale z obavy, že sa mu nečakane zakrúti hlava a odpadne. A ako často tvrdieval Štúr – nepatrí sa, aby verejnosť videla mdloby junáka.
No Hurban ani na liečení celkom neoddychuje. Chýr o jeho prítomnosti sa rýchlo rozniesol po kúpeľnom mestečku i jeho okolí, a tak prakticky každý deň sa k nemu hrnuli ľudia a sťažovali sa, že vrchnosť sa vracia k starým poriadkom, vrátane maďarizácie v školstve i v sociálnej oblasti. A tak prosia o pomoc. V Piešťanoch sa Hurban dozvedel, že slovenský dobrovoľnícky zbor dostal rozkaz, aby sa vrátil z Prievidze, Kremnice, Banskej Štiavnice i z Gemera do Bratislavy. Zdá sa, že Bratislava bola už vtedy považovaná za hlavný stan slovenského vojska a budúcej slovenskej armády.
V Piešťanoch sa Hurban (troška konšpiratívne) dozvedá, že cisársky dvor rokuje s maďarskými politickými vyjednávačmi opatrne a obozretne, nie s razanciou, ktorá by sa očakávala od víťazov. Pravdepodobne vtedy si Hurban po prvý raz uvedomí, že tzv. panslavizmu sa bojí nielen mocichtivá Budapešť, ale aj cisárska Viedeň. V danej chvíli však bola zaviazaná najväčšiemu slovanskému štátu - Rusku a najväčšiemu slovanskému národu – Rusom. Keby nie Rusi, všetko mohlo byť ináč. A to aj s cisárskym trónom a habsburgovskou dynastiu. No a slovanské národy, ktoré tvorili podstatnú časť obyvateľstva uhorskej časti rakúsko-uhorského mocnárstva, to už vedia, už si to uvedomili.
Uvedomil si to aj Jozef Miloslav Hurban, a preto choroba musela ešte chvíľku počkať. Opäť bolo treba konať. Koncom septembra sa vrátil domov a už 6. októbra spolu s Ľ. Štúrom a J. Bórikom písomne požiadali osloboditeľa Viedne, vplyvného bána Jelačića „o zákrok u vlády, aby už prestalo panstvo maďarizmu na Slovensku a do úradov boli zaradení Slováci.“ Hurban a Štúr, ale aj ďalšie osobnosti Slovenského povstania 1848-49 mali na to aj osobné dôvody. Cisárska Viedeň im začala ponúkať a navrhovať miesta v štátnej službe rôznej úrovne. Dnes už nikto nezistí, podľa akého kľúča postupoval úradnícky šimeľ. Niektorí prijali, iní sa prispôsobili, no máloktorí boli spokojní. Hurban a Štúr už vtedy vedeli aj o svojej politickej cene.
A preto úradnícke miesta odmietli. Z malomeštiackeho pohľadu to boli celkom prijateľné ponuky, no ich ambíciám a najmä ideálom, ktoré sa stali programom ich života, nezodpovedali. Hurban mal miestami aj pocit podcenenia a pohŕdania, no neuvedomil si, že cisárska, triedne celkom inak zaradená Viedeň nemôže pripustiť, aby sa také politické kalibre a intelektuálske osobnosti s organizačnými a vodcovskými schopnosťami, ako boli a sú oni, dostali do politiky. No a navyše bolo sa treba dôstojne vysporiadať s dobrovoľníckym vojskom, ktoré sa vracalo do Bratislavy.
V októbri 1849 je Hurban znova vo Viedni a 10. októbra odovzdáva s deputáciou cisárovi prosbopis, v ktorom skoro stočlenná slovenská delegácia žiada utvoriť slovenskú korunnú krajinu. Povedané dnešným slovníkom, bola to požiadavka slovenskej štátnosti. Potom už prišiel 21. november 1849 a slávnostný akt rozpustenia slovenského dobrovoľníckeho vojska pred Grassalkovičovým palácom v Bratislave.
Tomáš Winkler to opísal takto: „21. novembra pred pol desiatou slovenskí dobrovoľníci nastúpili na Furstenalle (dnešné Hodžovo námestie). Celému zboru velil major Lewartowski, bataliónom zasa Francisci a Daxner. Ich sivé kone netrpezlivo erdžali pred vojskom. (...) Na slávnosť z obloka ktoréhosi domu pozerá aj Viliam Pauliny-Tóth, ktorý sem prišiel z Rače chorý, vyčerpaný a na kosť vychudnutý. Celý výjav neskôr i farbičkami vymaľoval. Podľa Francisciho nakreslil toto skladanie zbraní verne, len v tom sa pomýlil, že oba slovenské batalióny vymaľoval v bielych kepeňoch, ale on sa určite pamätá, že jeho batalión mal kepene sivé.“ V každom prípade, Paulinyho kresba má neoceniteľný historický význam.
Viedenské noviny na druhý deň ešte dodali: „Onedlho dojazdilo cis. kráľ. vysoké dôstojníctvo. (...) Nato sa začali obrady sv. omše s hudbou vojenskou c. kr. pluku Mazuccheli sprevádzané, po skončení ktorých velebný pán úradujúci kaplán pred vojsko vystúpil a horlivým slovom ozbrojencov pozdravil, ďakujúc im za služby vernosti, ktoré milovanému panovníkovi, mocnárstvu a národu svojmu preukázali...“ Všimnime si: úradujúci kaplán hovoril po slovensky a v reči nezvratne potvrdil, že „národu svojmu“ službu preukázali. Aj to bolo na tú chvíľu dosť. A čo Hurban? „Bokom od generality mlčky stáli Štúr a Hurban a so zmiešanými pocitmi pozerali na vojenskú prehliadku, dúfajúc v šťastnejšie dni svojho národa.“ (Winkler).
