Je ľahké si predstaviť život detí na ulici. Túlajú sa, hľadajú si niečo pod zub, v noci sa uchýlia do nejakého aspoň trochu chráneného kúta, niečo ukradnú... Takéto predstavy som v sebe nosil pred tým, ako som prišiel do Luandy, hlavného mesta Angoly. Až tu som mal možnosť zažiť s tímom dobrovoľníkov realitu života detí na ulici.
V týchto zemepisných šírkach sa stmieva okolo šiestej hodine večer. O hodinu neskôr sadáme do auta a ideme na miesta, kde saleziáni a dobrovoľníci chodievajú dvakrát do týždňa. Zaparkujeme auto na jednej širokej ulici hneď vedľa veľkého parku. V tej chvíli v celej štvrti mesta vypadáva elektrina. Domáci sú dosť nervózni. Tvrdia, že deti neprídu, lebo sa boja tmy. Paradox, ale asi na tom niečo bude. Vstupujeme do parku. Saleziáni a dobrovoľníci v jednom kúte na lavičke nachádzajú dvoch asi deväťročných chlapcov. Zvítajú sa. Je jasné, že sa poznajú. Mne len ticho podávajú ruku. Vychádzame s chlapcami von z parku, späť k nášmu autu. Sedíme na múriku a čakáme, či ešte niekto príde. Dlho sa nič nedeje. Len tí dvaja. Sú na tom zrejme dosť zle, ledva držia otvorené oči. Všímam si, že niečo majú v ústach. Je to droga ... doteraz neviem aká, keďže ide o nejakú miestnú rastlinu, halucinogén, ktorý žuvajú v ústach, ako mi vysvetľuje jeden dobrovoľník.
Po chvíli naskočí pouličné osvetlenie a nálada je hneď lepšia. Prichádzajú aj ďalšie deti. Dobrovoľníci začinajú organizovať jednoduché hry. Do jednej takej ukazovačky sa zapájam aj ja. Aj keď je to jednoduché, chlapcom z ulice to ide len veľmi ťažko. Každý z nich drží v ruke plastovú fľašu a často si ju prikladá k ústam. Benzín, alebo iná chemikália, niekedy medzi nimi koluje aj počas hry, aby sa udržiavali pod vplyvom omamnej látky. V takom stave majú problém aj s jednoduchou motorikou. Podávame si ruky s novými. Sem tam sa vymení nejaké to slovo. Voči tým, čo poznajú, majú dôveru, voči mne je to ťažšie... aj kvôli jazyku.
Po nejakom čase zažívam malé prekvapenie. Časť dobrovoľníkov zatiaľ pripravila premietanie rozprávky Pinocchio. Z auta vytiahli agregát, napojili počítač a dataprojektor, na auto natiahli posteľnú plachtu a máme pripravené kino pod holým nebom. Keď to jeden z dobrovoľníkov ohlási, všetci sa rozbehnú k autu. O chvíľu už spoločne pozeráme peknú rozprávku. Počas toho jeden z dobrovoľníkov – zdravotník – neustále ošetruje tých, ktorí majú nejaké rany. Vyčistiť, vydezinfikovať, zalepiť. Život na ulici, v horúčavách, v špine nenapomáha hojeniu ani tých najmenších rán. Film sa asi v polovici stopne za hlasne vyjadreného nesúhlasu asi 30 chlapcov, ktorí sa tu zhromaždili. Ale nemajú na výber. To ich už dobrovoľníci organizujú do viacerých skupín na debatu o filme, ktorú aj sami vedú. Témou debaty je pravda a klamstvo. S tým nosom Pinocchia si to asi pamätáte. Je zvláštne počúvať (aj keď rozumiem len útržkom) debatu chlapcov z ulice o pravde a klamstve. Sami vedia, že aby prežili, musia klamať. Ale hodnotu pravdy poznajú. Aj ja sa musím zapojiť do debaty ... a tak sa na tom trochu aj nasmejeme.
Na konci každý dostane chlieb a vodu. Aspoň tento večer bude niečo do úst ... okrem výparov z benzínu. Z úst zodpovedného saleziána zaznieva aj veľmi silné a osobné pozvanie prísť do jedného zo saleziánskych centier prijatia detí z ulice. Odchádzame k autám. Jeden z nich leží na zemi. Snažím sa ho zdvihnuť, na čo ma jeden dobrovoľník upozorní, aby som to nerobil. Je tak sfetovaný, že ho treba nechať si pospať. Ťažko mi je, ale poslúchnem. Prichádzajú dvaja už starší, že chcú ísť do nášho centra. Veľmi prosia, veľmi naliehajú ... ale darmo. Sú pod vplyvom drog. Dostávajú odpoveď, že na druhý deň, keď budú „čistí“, sú vítaní v centre.
Auto štartuje. Krátke pozdravy, pohľady do očí, zakývame si. Odchádzame. Oni ostávajú. Mne zostávaju v mysli ich smutné a spuchnuté oči z drog. Ešte viac si uvedomujem význam centra Kala-Kala pre deti ulice. Pomôcť môžete aj vy.
Z cesty Petra Jacka SDB (predseda SAVIO o. z.) do Angoly, marec-apríl 2014.
-Reklamná správa-
