BRATISLAVA - Usmievavá Laurinka (3), o ktorej sme v minulosti písali, je už o pár mesiacov staršia a jej čas, ktorý môže využiť pre prospievanie, neúprosne beží. Potrebuje cvičiť, rehabilitovať a učiť sa, čo všetko dokazuje aj vďaka vašej pomoci. Krok po kroku si ide za svojím cieľom, nevzdáva sa, no bez pomoci druhých to ide len veľmi ťažko.
(Píše Lalkina mamička)
Volám sa Soňa a mám dcérku Lauru, ktorá má tri rôčky. Keď som otehotnela, bola som tá najšťastnejšia žena na svete, tak ako mnohé ženy. Moje tehotenstvo prebiehalo ukážkovo, nemala som absolútne žiadny problém, malinká priberala a rástla v mojom brušku. Ako čas plynul, bola som v siedmom mesiaci na pravidelnej prehliadke, urobili mi sono a všetko bolo v poriadku až na jednu vec: malá už v siedmom mesiaci vážila 3800g a to ma zaskočilo, veď s takou váhou deti už prichádzajú na svet, tak som sa na to spýtala môjho doktora, či je všetko v poriadku, keď je taká ťažká.
On mi na to povedal, že sa nemám báť a že je malá v poriadku. Vraj keby sa aj hneď vypýta na svet, nič nehrozí. Ja som mu dôverovala, povedala som si, veď on vie najlepšie čo robí, tak sme mu s manželom verili. Keď nastal čas a Laurinka sa vypýtala na svet, išli sme s manželom do pôrodnice. Tam ma vyšetrili, skontrolovali a skonštatovali, že ešte to bude dosť dlhú chvíľu trvať. Tak aj bolo. Pôrod trval 19 hodín. Nešiel tak, ako by mal, lebo Laurinka bola priťažká a priveľká a svoje zohral aj zlý prístup lekárov ku mne, napriek tomu že bol pri mne aj manžel.
Lekári mali asi zlý deň
Ako sa hovorí "asi mali zlý deň". Začalo to tým, že som ich prosila, aby mi ešte pred tým ako začnem rodiť, spravili sono, či je všetko v poriadku, lebo som nemala dobrý pocit, keďže už pred dvoma mesiacmi bola priveľká, a či by nebolo vhodné urobiť sekciu, ale oni ma absolútne ignorovali a tak aj bolo: ako prvé ma sám pán primár v tých bolestiach a bezmocnosti osočil, že to ide priťažko a že neviem rodiť. Laurinka sa zasekla v pôrodných cestách, a keď zbadali, že je zle a že má obtočenú pupočnú šnúru okolo krku a že sa dusí, tak ju zo mňa doslova vytrhli.
Bola celá fialová a neplakala, nevedela som čo sa deje, no keď som po chvíľke začula jej krik odľahlo mi. Výsledok pôrodu? Popôrodná paréza plexus brachialis – ochrnutie pravej hornej a dolnej končatiny. Aj to som sa dozvedela až po piatich hodinách od pôrodu a prišli mi to povedať takým spôsobom, že malá má ochrnutú ruku a odôvodnili to tým, že bola stlačená v bruchu, čo je samozrejme absurdné. Ja som absolútne nevedela o čo ide, nevedela som čo to znamená, čo to obnáša. To som sa dozvedela až na šiesty deň, keď prišla neurologička a všetko mi vysvetlila. Nadšená z toho veru nebola, povedala mi že sa dá malej pomôcť, ale bude to beh na dlhé trate.
Tak aj je: od jej narodenia chodíme trikrát týždenne na cvičenia, boli sme 11-krát na rehabilitačných pobytoch ( D. Lužná – Tettis, Dúbravka – Harmony,), sú to liečenia hradené poisťovňou, to je pravda, ale ostatné veci čo sa týka dopravy, ubytovania a stravy som si vždy hradila a o pomôckach, čo sme nakupovali, už ani nehovorím. Aj vďaka tomu sme sa dostali do finančných ťažkostí. Je to smutné, že to musím takto povedať, ale je to bohužiaľ tak. Laurinka od narodenia nič iné nepozná len cvičenie, chodenie po rôznych doktoroch a to len pre jednu chybu doktorov, ktorú im samozrejme nemôžem dokázať.
Prospieva aj vďaka vašej pomoci
Aj napriek tomu že sme sa snažili o prešetrenie priebehu môjho pôrodu, ich vyjadrenie bolo že nemocnica v žiadnom prípade nepochybila, že lekári nemali dôvod pri 5,020g a 56 cm veľkom dieťati mi spraviť cisársky rez. Takže sme si nepomohli, ale ja sa toho pocitu, že nespravili všetko čo mali, nikdy nezbavím. Zničili do poslednej minúty zdravému dievčatku celý život a oni si pracujú ďalej. A to je hrozné. Ako každá matka, ktorá chce pomôcť svojmu dieťaťu ktoré má takéto zdravotné problémy som aj ja hľadala niečo nové, kde majú väčšie možnosti a prostriedky na to, aby Laurinke pomohli a našla som rehabilitačné centrum Renona, kde sme boli najmä vďaka Vám na Rehabilitačnom pobyte a neskutočne tam Lalke pomohli a spravili taký progres, v aký som už ani nedúfala.
Je možná iba terapia, cvičenie a neskutočný servis rehabilitácii, ktorý je najúčinnejší kým Lalka rastie. Hovorí sa, že dieťa do tých 6 rokov je ako nepopísaný list a čo na neho rodičia a okolie napíše, neskôr si samo prečíta a bude z neho čerpať to čo potrebuje. Lalka bude musieť cvičiť celý život ale teraz má ešte pár rôčkov, ktoré môžeme zefektívniť a poskytnúť jej aspoň nejakú pomoc. Finančne nestačíme už pokryť liečenia, terapie a pomôcky, bývame v prenajatom byte spolu s mojimi rodičmi a ledva stíhame splácať pôžičky. Preto sme sa obrátili na vás s prosbou o pomoc a veríme, že aj s vašou pomocou budeme môcť efektívnejšie liečiť našu dcérku.
Ak by ste sa rozhodli malej Laurinke pomôcť, kontaktujte jej mamičku, za každú pomoc vám bude veľmi vďačná.
Kontakt na Lalkinu mamu:
Soňa Lukáčová
tel. č.: 0944 616 256 ,
mail: lukacova.sona@zoznam.sk
Ste v ťažkej životnej situácii a svojmu chorému dieťatku nedokážete poskytnúť pomoc, akú potrebuje? Poznáte rodičov, ktorí majú podobné problémy? Zašlite nám vaše, či príbehy vašich známych aj s fotografiami na potrebujupomoc@topky.sk.
