„Áno, je to moja prvá kniha, v ktorej hlavné postavy skutočne existovali,“ prezrádza kráľovná slovenskej historickej romance Jana Pronská o svojej knihe Rebelka. Tá vychádza v novom vydaní s ešte krajšou obálkou. To prvé vydanie sa beznádejne vypredalo a mnohé čitateľky doslova zatlačili na vydavateľa.
„Úprimne si myslím, že v histórii stále máme čo nachádzať a obdivovať, a práve príbeh Cecílie za to stojí.“ Dodáva sympatická autorka, ktorej príbeh je prirodzene z veľkej časti vymysleným. Samotný ľúbostný vzťah, pár vedľajších postáv aj niektoré udalosti, ktoré samotnej legende predchádzali.
Rebelka je dvanásty príbeh Jany Pronskej, v ktorom nás zavedie na stredoveké Slovensko. Príbeh sa začína na panstve grófa zo Svätého Jura a Pezinka, ktorého dcéra sa postarala o poriadny škandál..
Kontesa Cecília zo Svätého Jura nie je ako iné ženy. Vyrastá medzi drsnými rytiermi svojho otca grófa Rudolfa a za každú cenu chce dokázať, že so zbraňami narába lepšie ako oni. Vynúti si účasť v turnaji pod Bielym Kameňom a tomu, kto ju porazí v súboji, prisľúbi svoju ruku. Riskuje tým nielen vlastnú povesť, ale aj slobodu a nezávislosť, na ktorých si tak veľmi zakladá.
Temešvárskeho župana Štefana z Rozhanoviec krásna a odvážna dievčina očarí natoľko, že sa ju podujme zachrániť pred manželstvom s mužom, ktorý nemá najlepšiu povesť. V čase blížiacej sa vojny s Osmanmi vôbec nepomýšľal na ženbu, no česť mu nedovolí, aby Cecíliu nechal napospas osudu.
Bude však prvotné očarenie stačiť, aby Štefan zvládol slobodomyseľnú a neústupčivú Cecíliu a ešte pred tým, ako uhorské hranice prekročia osmanské vojská, zabránil rozpadu ich manželstva?
Pochopí Cecília, že zväzok s milovaným mužom neznamená stratu slobody a láska nie je slabosť?
Koľko toho musí obetovať, aby si uvedomila, že iba so Štefanom môže mať všetko, po čom kedy túžila?
„Udalosť popísaná na konci príbehu Rebelka sa podľa historikov skutočne stala a je zaznamenaná v historických listinách a kronikách,“ tvrdí populárna autorka.
Zaujímavosťou je, že Cecília zo Svätého Jura, manželka veliteľa vojsk Štefana z Rozhanoviec, pri známej bitke s Turkami pri srbskej pevnosti Golubac v roku 1428, sa skutočne zúčastnila bojov a osobne velila lodiam, ktoré kryli ústup jeho armády, keď sultán Murad porušil prímerie a zaútočil na nepripravených hodujúcich vojakov s kráľom Žigmundom.
K tomu to sa viaže legenda aj o rytierovi, ktorý na svojom koni skočil z útesu do Dunaja a tak sa zachránil. Tento hrdinský čin pripisujú práve Štefanovi z Rozhanoviec.
Začítajte sa do historickej romance Rebelka:
„Chceš ma celkom ponížiť, Cecília? Chceš, aby sa mi smiali a ukazovali na mňa prstom? Hľa, to je ten starý blázon, čo si nevie poradiť s vlastnou dcérou?!“ Gróf si unavene pretrel spotené čelo a pohybom ruky vykázal komornú zo stanu. Díval sa na nazlostenú mladú ženu a premýšľal, kde urobil chybu. Kedy sa z nej stala taká rebelka? Čochvíľa bude stará na vydaj, žiaden zo šľachticov z okolia sa nevyslovil, nepožiadal o jej ruku, a keď sa našiel nejaký cezpoľný, Cecília ho odbila a zosmiešnila tak nemilosrdne, že sa viac neukázal. Mala dvadsať rokov a povesť hrdopýšky, nezvládnuteľnej fúrie, ženy nesúcej na vydaj, a nepomohlo ani štedré veno, ktoré s ňou gróf zo Svätého Jura núkal. Hoci sa mu to priečilo, inú možnosť ako zveriť ju kláštoru už nevidel.
„Sľúbili ste mi to, otče!“ odvrkla a pohodila hustou medenou hrivou, ani sa pritom nezačervenala. Mala na sebe kožené nohavice zapravené do vysokých čižiem, vypasovanú vestu zviazanú šnúrkami, na bokoch sa jej hompáľala prikrátka sukňa, odhaľujúca oveľa viac, než sa patrilo, a osí driek zvýrazňoval hrubý opasok. Sama si dala na mieru vyrobiť kožené chrániče na plecia a hruď, luk i ľahký krátky meč, ktorý si teraz bez váhania pripla k opasku, a luk prehodila cez plece.
„Počúvaš ma vôbec, Cecília?! Chceš, aby som sa od hanby prepadol pod čiernu zem?“ skríkol gróf a dievčina k nemu konečne zdvihla spýtavý pohľad. Bola pripravená. Čakala na túto chvíľu dva roky! Dva roky driny, potu, bolesti a odriekania. Nie... Necúvne!
Pamätala sa celkom presne, ako to pred dvoma rokmi bolo. Tak veľmi sa chcela zúčastniť na turnaji pod hradbami Bieleho Kameňa, očarená trubačmi, fanfárami a leskom rytierskych brnení! Už vtedy strieľala z luku presnejšie než ktorýkoľvek z otcových rytierov, no gróf sa jej vysmial a pobavene vyhlásil pred všetkými svojimi mužmi: „Až porazíš v boji mečom môjho najlepšieho rytiera, potom sa budeš môcť zúčastniť na turnaji!“
Stalo sa, a ona si teraz ide po svoju cenu!
Nepresvedčí ju nikto a nič! Ani posmech účastníkov, ani hrozby otca, ani reči vznešených matrón, ktoré predvádzajú svoje vydajachtivé dcérenky a prísne dozerajú na dodržiavanie zaužívaných mravov a tradícií.
„Vaše slovo, otče, bolo vždy zárukou cti, malo váhu zmluvy s pečaťou!“ rozohnila sa Cecília a pristúpila k nemu. „Hanbíte sa za mňa? Prečo? Pretože sa nezľaknem súboja s vycvičeným rytierom? Pretože strieľam z luku lepšie než váš najlepší strelec? Pretože mám dosť odvahy postaviť sa na čelo honcov a priniesť najväčšiu trofej? Som lepšia ako moji bratia! Priznajte to konečne!“
„Si žena, Cecília, a máš sa tak správať!“ namietal, neschopný vyvrátiť jej slová; bol to iba povzdych starca vedomého si svojich chýb. Ako otec zlyhal. Nezvládol jej výchovu. Dopustil, aby sa celkom zvlčila. Priveľká láska, ktorú k nej prechovával, spôsobila, že k nej bol príliš mäkký.
V stane sa rozhostilo napäté ticho, zatiaľ čo vonku vládol čulý ruch. Smiech, štrnganie ocele, erdžanie koní, pokriky rytierov, sluhov, fanfáry trubačov ohlasujúcich začiatok nového súboja. V tábore pod sídlom svätojurského grófa to vrelo, hostia sa bavili, sluhovia nestíhali narážať sudy s pivom a vínom ani nosiť jedlo na stoly. Každé dva roky sa v podhradí konal turnaj, ktorý bol skvelou príležitosťou pre mladých rytierov zarobiť si mešec zlatiek alebo prísť k dobrej službe, no najväčšmi zo všetkého lákala mládencov jedinečná možnosť získať rytierske ostrohy.
„Žena, otče? Ja viem, čo by ste chceli! Aby som si sadla k vám na tribúnu a milo sa usmievala, aby som bola tichá a pokorná... no ja taká nie som! Nikdy som nebola! Ja nie som ako Tereza!“ zvolala Cecília a napriek príkrym slovám načiahla k otcovi ruku. Pohladila ho po líci a uprela naňho zelenkavé oči. Milovala ho, ctila si ho, a práve jemu chcela dokázať, že na ňu môže byť pyšný. Že môže nosiť rytierske ostrohy rovnako hrdo ako jej bratia.
„Nikto z rytierov s tebou nechce bojovať, Cecília...“ vzdychol si gróf. Vedel, že tento spor nevyhrá. „Nechápeš to?!“
„Nechcú zažiť potupnú prehru?“ pohrdlivo odula ústa Cecília.
„Nie, dcérka, iba nechcú bojovať so ženou,“ vysvetlil v nádeji, že Cecília to konečne vezme do úvahy, a sadol si na stoličku. „Musíš to pochopiť, ak budeš trvať na svojej účasti na turnaji, utŕžime hanbu, a aj tak sa nikto neodváži skrížiť s tebou meč. Porozmýšľaj... Veľmi dobre zváž, čo sa chystáš urobiť,“ posledný raz sa otec pokúsil presvedčiť dcéru po dobrom, zatiaľ čo Cecília nesúhlasne krútila hlavou.
„Tak teda ponesieš následky!“ Rudolf zo Svätého Jura vstal a prísne stisol pery.
Cecília bola tvrdohlavá ako mulica, no rozhodne nie hlúpa. Uvedomovala si, že otec má sčasti pravdu, no na tomto turnaji sa chcela predviesť za každú cenu. Chcela dokázať sebe i ostatným, že vie byť mužom rovnocenným súperom, že je tej skúšky hodna, no zároveň nezabúdala, že otec je pevne rozhodnutý konečne ju vydať.
„Trvám na svojej účasti, otče, a neustúpim! Vydám sa a budem svojmu mužovi dobrou manželkou, a vy sa ma konečne zbavíte. Mám však podmienku: pôjdem iba za toho, kto ma porazí v streľbe z luku a v boji krátkym mečom!“ pripomenula mu.
Gróf zaťal zuby. Vystrel sa v celej svojej výške, upierajúc oči na neoblomnú dcéru.
„Vybrala si si! V poriadku, no neopováž sa potom sťažovať!“ skríkol nahnevane a pohrozil Cecílii prstom. „Neopováž!“
