Spomínate si na detektívne príbehy zo starej Číny z pera Roberta van Gulika? Prípad čínskeho zlata, Opica a tiger, Záhada čínskeho klinca, či Slávne prípady sudcu Ti.
Dodnes ste ich mohli nájsť jedine v knižniciach, lebo sa vypredali, no teraz sa to mení.
Slovenský spisovateľ opäť začína vydávať van Gulikove detektívky v novej úprave. Začína prvou knihou s názvom Červený pavilón.
Slávny vyšetrovateľ sudca Ti tak opäť ožíva v napínavých fascinujúcich príbehoch, kde je zločin dômyselne skĺbený s hlbokou múdrosťou a malebným koloritom starej Číny.
V Červenom pavilóne sa sudca Ti ešte v začiatkoch svojej kariéry ocitá na Rajskom ostrove, akejsi čínskej obdobe Las Vegas. Pri vyšetrovaní smrti krásnej kurtizány, údajnej samovraždy známeho akademika a tajomstva pavilónu, v ktorom je ubytovaný, odhaľuje súvislosti siahajúce do dávnej minulosti, v ktorých hrajú úlohu najmä ľudské city a osudová vášeň.
Červený pavilón vyšiel po prvý raz v češtine v roku 1961. Sudcu Ti si obľúbili čitatelia najmä pre jeho poctivosť, neúplatnosť, múdrosť a charizmu. Záhadné prípady, tajomné zločiny, farbisté rozprávanie, ktoré vás zavedie do starej Číny, ktorá je pre nás stále exotická a nesmierne atraktívna. Štýl van Gulika vás dokonale pohltí a nedá vám vydýchnuť do poslednej strany. Celkovo napísal van Gulik 16 kníh so sudcom Ti, takže sa máme postupne na čo tešiť.
Robert van Gulik bol veľmi vzdelaný holandský orientalista a diplomat, ktorý stvoril mimoriadne obľúbenú sériu príbehov o sudcovi Ti. Túto postavu si vypožičal z čínskeho detektívneho románu z 18.storočia Slávne prípady sudcu Ti – tento sudca je založený na historickej postave sudcu a štátnika, ktorý žil koncom 7.storočia v období dynastie Tchang.
Začítajte sa do detektívky Červený pavilón:
„Sviatky mŕtvych sa ešte neskončili, pane, a to je náš najrušnejší letný mesiac,“ povedal zavalitý hostinský. Nato zopakoval: „Je mi ľúto, pane.“
S úprimnou ľútosťou pozrel na vysokého bradatého pána, ktorý stál pred jeho stolom. Hoci mal cestujúci na sebe jednoduchý hnedý odev a na čiernej čiapke nebolo nijakého označenia hodnosti, jeho autoritatívny výzor prezrádzal vysokého úradníka. Od takého hosťa už možno žiadať za prenocovanie peknú sumu.
Bradáčovi preletel po ospanlivej tvári zlostný záblesk. Utierajúc si pot z čela, povedal valibukovi, ktorý ho sprevádzal:
„Na Sviatky mŕtvych som zabudol! Tie oltáre pri ceste mi to mohli pripomenúť. Nuž, toto je už tretí hostinec, v ktorom hľadáme nocľah; lepšie bude, keď sa vzdáme a ešte dnes večer pôjdeme do Čchin-chua. Kedy ta asi dorazíme?“
Jeho spoločník pokrčil širokými plecami:
„Ťažko povedať, pane. Túto severnú časť okresu dobre nepoznám a tma nám cestu neuľahčí. Navyše sa budeme musieť preplaviť cez dve či tri rieky. Možno sa ta dostaneme okolo polnoci – totiž, ak budeme mať pri prievozoch šťastie.“
Starý úradník, ktorý naprával sviečku na stole, zachytil hostinského pohľad a ozval sa vysokým, piskľavým hlasom:
„A nemohli by ste tomu pánovi prenajať Červený pavilón?“
Hostinský si pošúchal okrúhlu bradu a pochybovačne povedal:
„Samozrejme, sú to krásne izby. Obrátené na západ, po celé leto chladné. Lenže tam nevetrali, ako sa patrí, a…“
„Ak sú voľné, beriem ich!“ prerušil ho náhlivo bradáč. „Už od skorého rána sme na nohách.“ Obrátil sa k svojmu spoločníkovi: „Choď po sedlové vaky a odovzdaj kone koniarovi!“
„Ste u nás vítaný, pane,“ poznamenal hostinský, „ale pokladám si za povinnosť informovať vás, že…“
„Rád čosi priplatím!“ prerušil ho znova ten druhý. „Dajte mi knihu hostí!“
Hostinský otvoril hrubú knihu na strane označenej „28. deň 7. mesiaca“ a potisol ju k nemu. Hosť namočil štetec do kalamára a smelými ťahmi napísal: „Ti Žen-ťie, sudca okresu Pu-jang, na ceste zo sídelného mesta do svojho pôsobiska. Sprevádza ho pobočník menom Ma Žung.“ Keď sudca odkladal registračnú knihu, padol mu do oka názov hostinca: U večnej blaženosti.
„Aká česť, hostiť sudcu z nášho susedného okresu!“ zvolal hostinský líškavo. Ale keď hľadel za ich vzďaľujúcimi sa chrbtami, zamrmlal: „Aké hlúpe! Ten chlap je známy všadenos. Dúfam, že nezistí…“ Znepokojene potriasol hlavou.
Starý úradník odviedol sudcu Tiho cez vstupnú sieň na ústredné nádvorie lemované dvoma rozľahlými poschodovými budovami. Spoza osvetlených papierových oblokov sa ozýval hlasný hovor a výbuchy smiechu. „Všetko je obsadené do poslednej izbičky!“ zamrmlal sivobradý, keď viedol sudcu veľkou zdobenou bránou na konci nádvoria.
Ocitli sa v čarovnej záhrade ohradenej múrom. Mesačný svit dopadal na umne usporiadané kvitnúce kríčky a tichú hladinu nádrže so zlatými rybkami. Sudca Ti si dlhým rukávom zotrel pot z tváre; ešte aj tu vonku bolo dusno a horúco. Z domu napravo sa ozýval hurhaj: spev, smiech a brnkanie na strunové nástroje.
„Začínajú tu skoro,“ poznamenal.
„Na Rajskom ostrove nepočuť hudbu iba ráno, pane!“ vyhlásil starec pyšne. „Všetky reštaurácie sa otvárajú krátko pred poludním. Preto sa neskoré desiate miešajú so včasnými obedmi a neskoré obedy so včasnými večerami a nasledujúce ráno sa všade podávajú raňajky. Uvidíte, že na Rajskom ostrove sa žije rušne, pane. Veľmi rušne!“
„Dúfam, že v mojich izbách to nespozorujem. Mám za sebou namáhavú celodennú cestu v sedle a zajtra ráno v nej musím pokračovať. Chcem si ísť zavčasu ľahnúť. Je pavilón tichý?“
„Celkom iste, pane, je naozaj veľmi tichý!“ zamrmlal sivobradý. Vykročil rýchlejšie a viedol sudcu do dlhej šerej chodby. Na konci boli vysoké dvere.
Starý úradník nadvihol lampión. Svetlo dopadlo na krídla dverí so zložitou drevorezbou, márnotratne zdobené zlatým lakom.
Zaprel sa do ťažkých verají a otvoril ich:
„Pavilón stojí hneď za hostincom, pane. Je z neho krásny výhľad do parku. A je tu veľmi ticho.“
Ukázal sudcovi malú predizbu, z ktorej viedli na obe strany dvere. Odtiahol záves na tých napravo a vošiel pred sudcom do priestrannej izby. Kráčal rovno k stolu naprostriedku a zažal sviece v dvoch strieborných svietnikoch, ktoré na ňom stáli, nato otvoril dvere a oblok na zadnej stene.
Sudca Ti si všimol, že vzduch je tam dosť potuchnutý, ale izba vyzerala celkom pohodlne. Stôl a štyri stoličky s vysokými operadlami boli z vyrezávaného, hladko vylešteného santalového dreva A prírodnej farby. Ležadlo pri stene napravo bolo takisto zo santalu, rovnako ako elegantný toaletný stolík oproti – všetko cenné starožitnosti. Steny zdobili skvelé maľby na zvitkoch s motívmi vtákov a kvetov. Sudca videl, že zadné dvere sa otvárajú na širokú verandu, chránenú zo všetkých troch strán hustými strapcami vistérií, splývajúcich z bambusovej mriežky nad ňou. Pred pavilónom sa ťahali v rade husté vysoké kríky a za nimi sa rozprestieral rozľahlý park osvetlený lampiónmi, rozvešanými pomedzi stromy, ktoré zdobili girlandy z farbistého hodvábu. Obďaleč stála jednoposchodová budova napoly ukrytá za zeleným lístím. Okrem tlmenej hudby, ktorá odtiaľ doliehala, bolo v pavilóne naozaj ticho.
„Toto je salón, pane,“ povedal sivobradý úslužne. „Spálňa je na druhej strane.“
Odviedol sudcu späť do predizby a špeciálnym kľúčom odomkol pevné dvere vľavo.
„Prečo je tu taká zložitá zámka?“ spýtal sa sudca Ti. „Vnútri domu človek zriedka vidí zámky. Bojíte sa zlodejov?“
Starec sa potmehúdsky usmial.
„Tunajší hostia majú radi, ehm… súkromie, pane.“ Zachichotal sa a rýchlo pokračoval: „Tú zámku nedávno vylomili, ale nahradili ju inou, toho istého typu, ktorá sa dá zamykať znútra i zvonku.“
Vysvitlo, že aj spálňa je prepychovo zariadená. Vľavo stála obrovská posteľ s baldachýnom, pred ňou stolík a stoličky a v kúte oproti stojan s umývadlom a toaletným stolíkom, všetko z vyrezávaného dreva nalakované na jasnočerveno. Závesy na posteli boli z ťažkého červeného brokátu a dlážku pokrýval hrubý červený koberec. Keď recepčný úradník otvoril okenice jediného obloka v zadnej stene, sudca znovu uvidel cez ťažké železné mreže park za hostincom.
„Tento pavilón sa iste volá Červený preto, lebo spálňa je zariadená v tejto farbe, však?“
„Isteže, pane. Stojí už osemdesiat rokov. Vlastne odvtedy, ako postavili hostinec. Pošlem sem slúžku s čajom. Bude vaša ctihodnosť večerať vonku?“
„Nie. Dám si priniesť večernú ryžu sem.“
Keď sa vrátili do salóna, vošiel ta Ma Žung s dvoma veľkými sedlovými vakmi. Sivobradý sa nečujne vytratil vďaka plsteným papučiam. Ma Žung otvoril vaky a začal vykladať odevy sudcu Tiho na ležadlo. Mal širokú, hladko vyholenú tvár s výraznými čeľusťami a krátke fúziky. Kedysi bol zbojníkom, ale pred niekoľkými rokmi sa polepšil a vstúpil do služieb sudcu Tiho. Ako vynikajúci boxer a zápasník bol sudcovi veľmi užitočný pri zatýkaní nebezpečných zločincov a vykonávaní iných riskantných úloh.
„Môžeš spať tu na ležadle,“ povedal mu sudca. „Bude to iba na jednu noc a nebudeš si musieť zháňať nocľah vonku.“
„Och, ja si už len nejaké miestečko nájdem!“ ľahkomyseľne odvetil pobočník.
„Len aby si neminul všetky peniaze na víno a ženy!“ poznamenal sudca Ti sucho. „Rajský ostrov zvádza na hazardné hry a pletky so ženskými. Vedia tu ľudí ošklbať dohola!“
„Mňa veru neošklbú!“ vyhlásil Ma Žung s úškrnom. „A prečo to tu vlastne nazývajú ostrovom?“
„Pravdaže preto, lebo sme obkolesení vodou. Ale neodbočujme! Spomeň si, ako sa volá tunajší hlavný most, Ma Žung, ten kamenný oblúk, ktorý sme videli, keď sme sem prichádzali. Volá sa Most premeny duší, lebo horúčkovité ovzdušie Rajského ostrova premení každého, kto sem príde, na bezstarostného márnotratníka! A ty máš čo míňať! Či si nezdedil po strýkovi v sídelnom meste celé dva zlaté prúty?“
„Áno! Ale toho zlata sa nedotknem, pane. Na starosť si kúpim v rodnej dedine malý domček a čln. No mám aj dva strieborniaky a s tými skúsim šťastie!“
„Tak hľaď, aby si tu ráno pred raňajkami bol. Ak vyrazíme zavčasu, severnú časť okresu Čchin-chua zvládneme zhruba za štyri hodiny a do mesta prídeme napoludnie. Tam musím zájsť na zdvorilostnú návštevu k svojmu starému priateľovi sudcovi Luovi. „Nemôžem prejsť cez tento okres a nenavštíviť ho. Potom pôjdeme domov, do Pu-jangu.“
Verný pobočník sa uklonil a zaželal sudcovi dobrú noc. Keď prechádzal popri mladej pôvabnej slúžke, ktorá prinášala tácňu s čajom, významne na ňu žmurkol.
„Vypijem si čaj vonku na verande,“ povedal slúžke sudca Ti. „Môžeš mi podať aj večernú ryžu, len čo bude hotová.“
Keď slúžka zmizla, vyšiel na verandu. Uvelebil sa, aký bol dlhý, v bambusovom kresle, ktoré stálo pri okrúhlom stolíku. Vystrel si zmeravené nohy a uchlipkával horúci čaj. S uspokojením konštatoval, že jeho dvojtýždenný pobyt v sídelnom meste prebehol hladko. Pozvali ho pred Najvyšší súd, aby ich bližšie informoval o prípade súvisiacom s budhistickým chrámom v okrese Pu-jang, ktorý vyriešil minulý rok. Teraz už dychtil po návrate na svoj post. Škoda, že ho záplavy prinútili odbočiť a cestovať cez okres Čchin-chua, ale koniec koncov zdrží sa iba o jeden deň. Hoci ho frivolná atmosféra Rajského ostrova odpudzovala, mal šťastie, že dostal tiché izby v takom prvotriednom hostinci. Teraz sa rýchlo okúpe, zje ryžu a v noci si dobre oddýchne.
Keď sa chcel oprieť v kresle, zrazu zmeravel. Zreteľne pocítil, že ho ktosi pozoruje. Obrátil sa v kresle a rýchlo preletel pohľadom salón za sebou. Nebolo tam nikoho. Vstal a prešiel k zamrežovanému obloku Červenej komnaty. Pozrel dnu, ale spálňa bola prázdna. Prikročil k zábradliu a preskúmal husté krovie, čo rástlo pozdĺž vyvýšenej verandy. Medzi temnými tieňmi nezbadal nijaký pohyb. Uvedomil si však nepríjemný pach, akoby hnijúceho lístia. Znovu si sadol. Iste mu iba zapracovala predstavivosť.
Pritiahol si kreslo bližšie k zábradliu a zahľadel sa do parku, kde veľmi príjemne pôsobili farebné svetlá medzi lístím. Predchádzajúci pocit pohody a uvoľnenosti sa však už nevrátil. Nehybné horúce ovzdušie pôsobilo stiesňujúco, prázdny park akoby teraz vydychoval hrozivú, nepriateľskú atmosféru. Šuchot medzi lístím vistérie po jeho pravici spôsobil, že sa prudko obzrel. Na konci verandy nejasne zbadal stáť akési dievča, napoly ukryté za nízko visiacimi strapcami belasých kvetov. Vydýchol si, obrátil zrak do parku a povedal:
„Polož tácňu s večerou na stolík, dobre?“
Ako odpoveď mu zaznel tichý smiech. Prekvapene sa znovu obzrel. Nebola to slúžka, ktorú očakával, ale vysoká mladá žena oblečená v dlhom šate z bieleho tylu. Ligotavé vlasy mala voľne rozpustené. Ospravedlnil sa:
„Prepáčte, myslel som si, že je to slúžka.“
„Ten omyl pre mňa nie je veľmi lichotivý,“ povedala neznáma príjemným pestovaným hlasom. Zohla sa a vyšla spod vistérie. Až teraz si všimol bránku v zábradlí za ňou; pravdepodobne uzatvárala schodište, vedúce dolu k chodníku, čo sa ťahal popri hostinci. Keď žena podišla bližšie, sudcu ohromila jej pozoruhodná krása. Mala veľmi príťažlivú oválnu tvár s jemne formovaným nosom a velikánskymi výraznými očami. Vlhký tyl jej lipol k nahému telu a odhaľoval jeho zamatovú belosť a zmyselné krivky so zreteľnosťou, ktorá privádzala do rozpakov. Oprela sa chrbtom o zábradlie a, pohojdávajúc kazetou na toaletné potreby, premerala si sudcu bezočivým pohľadom od hlavy po päty.
„Aj vy ste sa dopustili omylu,“ zamrmlal sudca Ti namrzene. „Toto sú zhodou okolností súkromné izby, viete?“
„Súkromné izby? Pre mňa nič také na ostrove nejestvuje, vážený pane!“
„Kto ste?“
„Som Kráľovná kvetov Rajského ostrova.“
„Rozumiem,“ povedal sudca pomaly, prihládzajúc si bradu. Aká trápna situácia, pomyslel si. Vedel, že v známych strediskách rozkoší výbor zložený z najvýznamnejších osobností každoročne volí najkrajšiu a najvzdelanejšiu kurtizánu za Kráľovnú kvetov. Takáto žena zaujíma vysoké postavenie v elegantnej spoločnosti, je uznávanou vládkyňou módy a diktuje tón vo frivolnom svete „kvetov a vŕb“. Pousiluje sa zbaviť tejto nedostatočne oblečenej ženy tak, aby ju pritom neurazil. Zdvorile sa spýtal:
„Akej šťastnej okolnosti vďačím za túto neočakávanú česť?“
„Iba náhode. Vracala som sa z veľkého kúpeľného domu na druhej strane parku. Vystúpila som sem, lebo si cez verandu popri hostinci krátim cestu k svojmu pavilónu za tými borovicami vľavo. Myslela som, že pavilón je prázdny.“
Sudca na ňu ostro pozrel. „Mal som dojem, že ma už nejaký čas pozorujete,“ povedal.
- reklamná správa -
