Debutový román slovenskej autorky Kataríny Pivarčiovej. Šialene romantický príbeh, ako sama vraví. Zábavný príbeh o láske z puberty. S mužom z okraja spoločnosti... Láska jednoducho občas zazvoní aj dvakrát.
Nezamestnaná, nezadaná a nespokojná.
Taká je Adriana, keď sa po skrachovanom dlhoročnom vzťahu vracia do rodnej dediny. Má to byť len prestupná stanica. Nádych predtým, než začne cestovať a užívať si slobodu. Vo vrecku má letenku do Santiaga a v srdci túžbu spoznať svet. Plány jej však skríži tmavovlasé dievčatko a jeho otec, ktorý v nej oživí horkosladké spomienky na mladosť.
Kedysi bol jej najlepším priateľom, prvým milencom a spriaznenou dušou. Ona však odišla do veľkého sveta, lebo chcela od života viac. Na jej prekvapenie spomienky nevybledli, a tak sa napriek nevôli okolia vrhne do románika s mužom, ktorý ju šialene priťahuje. Ich čas sa však nemilosrdne kráti a Adriana začína tušiť, že jej odchod im obom zlomí srdce…
Katarína Pivarčiová začal písať...lebo milovala knihy a filmy. Lásku k literatúre naštartoval jej otec, ktorý ju donútil prečítať všetky romány, ktoré on sám miloval ako malý chlapec. Z tohto obdobia pochádza aj Katkin prvý nedokončený román Traja mušketieri na planéte Mez. Veľkým vzorom sa stal jej strýko Juraj Červenák, vtedy začínajúci autor fantasy románov, dnes uznávaný slovenský prozaik.
„Snažím sa vytvárať inteligentné a vtipné postavy, ľudí z mäsa a kostí, s ktorými by som sa sama rada poznala a priatelila. Píšem, ako mi huba narástla. Myslím si, že úlohou literatúry je baviť a nie poúčať,“ dodáva katka.
Začítajte sa do novinky Láska zvoní vždy dvakrát:
Kolóna sa zúfalo pomaly vliekla popod Strečno. Adriana sedela za volantom a chlipkala presladenú kávu z plastového pohára. Snažila sa udržať smutné myšlienky na uzde, nechať ich ukryté niekde v temných zákutiach ľavej hemisféry. Bohužiaľ, myšlienky sú ako tie najotravnejšie letné odrhovačky. Čím viac sa ich snažíte umlčať, tým hlasnejšie vám znejú v hlave.
Dorotka, jej bledomodrá korzička, bola naprataná na prasknutie. Viezla si v nej celý svoj život. Nevidela cez spätné zrkadlo. Zavadzal jej obraz akýchsi hôr, pravdepodobne Álp, ktorý splašila kedysi na dávno blšáku. Okrem neho sa na ňu zo zrkadla usmievala drevená mačka a napoly uschnutá palma. Uvažovala, že tie hlúposti povyhadzuje. Načo jej budú všetky tie tričká, ktoré jej boli dobré pred desiatimi rokmi a hlavne pred desiatimi kilami? Ale potom si vynadala. Ako nezadaná žena bude musieť zapracovať na svojej figúre a do pol roka sa do tých starých vecí určite nasúka. A potom ich vyhodí, aby si mohla kúpiť niečo modernejšie, nové telo hádam nebude obliekať do starých handier.
„… medzi Žilinou a Martinom nám hlásite kolónu. Zrazili sa tam dve autá. Zdržíte sa pol hodiny.”
„Ja ti dám pol hodiny. Už tu trčím minimálne hodinu!”
Doriti. Háda sa s autorádiom. Čo príde ďalej? Je čas objednať sa u psychiatra? Možno by jej to nakoniec pomohlo. Aspoň by sa vyrozprávala.
Preladila stanicu. Začula klavírny úvod známej pesničky. Nevedela si ju hneď zaradiť, ale okamžite jej navodila tu správnu nostalgickú náladu. Potom začula nezameniteľný Adelin chrapot. Vedela, že by to mala hneď prepnúť, ináč skončí v slzách.
Neprepla.
Bolo to desať rokov. Desať rokov žila s jedným mužom, v jednom meste, v jednom byte. Prekonali spolu fakt hrozné veci, zmierili sa, že ich život nebude dokonalý. A keď konečne uverila, že to môže fungovať, bublina praskla. Chcela mu to vyčítať, chcela vinu hodiť naňho. Bohužiaľ, vždy znovu a znovu dochádzala k tomu istému záveru. Mohla za to ona.
Vracala sa domov ako zmoknuté kura. Netešila sa, nebolo načo. Doma ju čakal otec, pár kamošov z detstva. Nebolo ich veľa. Väčšina sa roztratila s vidinou šťastných zajtrajškov po svete. Len ona sa vracala. Opúšťala Bratislavu so všetkými divadlami, kaviarňami, nákupnými centrami, nočným životom.
Spišský Spáčov. Miesto, kde prežila väčšinu svojho života. Končili sa tu všetky cesty a jediné, čo fungovalo, bola krčma a kostol. Pravdepodobne umrie od nudy. Bohužiaľ, nemala na výber.
Adele vo svojej piesni priala svojmu bývalému len to najlepšie. Ona sa do tejto fázy ešte nedostala. Zatiaľ cítila len oslepujúcu zúrivosť. Tá malá štetka jej ukradla všetko, čo desať rokov usilovne budovala. Musela začať odznova, kameň po kameni. Mala strach, že už na to jednoducho nebude mať silu. Mala tridsaťdva rokov a nemala nič.
Keď Adele dospievala tú svoju melancholickú pesničku, Adriana neplakala, naopak, kypela v nej žlč. Z úst jej vykĺzla nadávka. Naštvane udrela do volanta. Klaksón zatrúbil. Z kamióna, ktorý sa vliekol pred ňou, sa vynorila chlpatá chlapská ruka. Ukázala jej prostredník.
V malebnej dedinke pri Poprade stál domček. Učupený na kraji lesa, s veľkou záhradou plnou malinčia. Adrianina Dorotka sa k nemu predierala nespevnenou blatistou cestou. Jej rodičia tento domček postavili pôvodne ako chatku, krátko po jej narodení. Pamätala sa, ako sem chodievali každý víkend, polievali záhradku, opekali špekáčiky. Otec aj mama vyrastali na dedine, život ich akýmsi nedopatrením zavial na sídlisko. Mesto ich dusilo, návraty doň začínali byť čoraz ťažšie. Až jedného dňa sa sem presťahovali nastálo. Bola vtedy druháčka.
Na jej parkovacom mieste stál fúrik. Nedobrovoľne zastala uprostred strmého kopca. Zatiahla ručnú brzdu. Naštvane vystúpila z auta. Otec sa neunúval ani urobiť jej miesto na parkovanie. Chytila fúrik, odtlačila ho nabok. Na nohe obutej v elegantných kráľovsky modrých lodičkách ucítila bolesť. Zanadávala. Popŕhlila sa na žihľave. Sadla si naspäť do auta, tresla dverami.
Lepšie privítanie si fakt nemohla želať.
Páku posunula dole. Šliapla na plyn, auto však v strmom kopci zaberalo naprázdno. Pustila plyn, Dorotka nadskočila a začala nekontrolovane cúvať. Aďa začula krik. Šliapla na brzdu a hodila okom do spätného zrkadla. Nič nevidela. Opäť zatiahla ručnú brzdu a vyskočila z auta.
Na zemi sedelo dievčatko. Adi stuhla krv v žilách. Dievča si držalo koleno, pomedzi prsty mu pretekala krv. Po tvári sa mu kotúľali slzy. Aďa si k nemu čupla.
„Si v poriadku? Ukáž!”
Aďa dievčatku jemne odtiahla ruku. Kolena malo zašpinené od krvi a blata. Vydýchla si. Zdalo sa, že je to len škrabanec.
„Ako sa voláš?”
„Izabela Čonková,” riekla dievčinka.
„Máš krásne meno, Izabelka. Bolí ťa ešte niečo?”
Izabela pokrútila hlavou.
Vtom do nej ktosi narazil a ona spadla na zadok ako vrece zemiakov. Opätok na lodičke sa jej s hlasným puknutím odlomil. Chcela sa ohradiť, ale dotyčný ju predbehol.
„Kde si nechala oči, mohla si ju zabiť! Si v poriadku, Bela?”
Aďa sa už-už nadychovala, aby ho poslala tam, kam slnko nesvieti. V poslednej chvíli si zahryzla do jazyka. Mal právo by vydesený. Ona sama sa stále triasla ako osika.
„Trošku to bolí, ocko.”
Muž začal dcéru chlácholiť, ubezpečoval ju, že rana sa zahojí. Aďa sa na nich so záujmom dívala. Bela mala husté čierne vlasy stiahnuté v pevnom cope, tmavé bystré oči. Oblečená v modrej bunde a zelených teplákoch, žiadna princeznovská ružová. Bola to Rómka. Muž k nej bol otočený chrbtom. Napriek bunde, ktorú mal oblečenú, videla, že má široké ramená a svalnaté ruky. Bolo jej jasné, že sa živí manuálnou prácou. Mohutný chrbát prechádzal do úzkeho pásu. Páčilo sa jej, čo vidí, aj keď len zozadu. Vzápätí si vynadala, že v tejto situácii myslí na hlúposti. Z nedostatku sexu jej už evidentne začína hrabať. Zhlboka sa nadýchla.
„Veľmi ma to mrzí. Nevidela som ju. Mám tu autolekárničku, môžeme jej to ošetriť. Alebo ešte lepšie, poďte dovnútra, umyjeme jej to. Môj otec má určite nejakú dezinfekciu…”
Videla, ako muž stuhol, zmĺkol. Pomaly sa postavil. Aďa, netušiac prečo, zadržala dych. Potom sa k nej otočil a ona okamžite spoznala jeho tvár. Jej telo sa proti jej vôli pohlo smerom k nemu. Bolo by také prirodzené padnúť mu do náručia, akoby neexistovali roky, ktoré ich od seba delili. Potom sa však ozvalo jej racionálne ja a ona si uvedomila, že toto už dávno nie je chlapec, ktorého poznala pred desiatimi rokmi. Zastavila sa dva kroky od neho.
- reklamný článok -
