Inšpiratívne myšlienky, miniúvahy, krátke príbehy, čriepky z poézia, dialógy, životné pravdy aj morality. A to všetko doplnené kresbami Ivana a Dávida Popovičovcov.
Taká je nová knižka Jozefa Banáša s nezvyčajným názvom Somár je Švajčiar. Prečo práve taký názov, to sa však dozvedáme už na prvých stranách z príbehu, ktorý sa odohral v pätnástom storočí, keď prebiehali prudké boje medzi Švajčiarmi z Leventínskeho údolia a Milánom.
Takmer 300 stranová kniha Somár je Švajčiar sa číta po dúškoch, pretože obsahuje mnohé pravdy a zaujímavé historky, ktoré vedia inšpirovať i pobaviť.
Je to návod, ako prežiť medzi ľuďmi.
„Sú to moje skúsenosti, úvahy, prehry, výhry, pády i vzlety, aj keď viem, že skúsenosť je neprenosná,“ tvrdí Jozef Banáš. „Niektoré z nich ste už možno čítali, viem, i ja som čítal Senecu, Tolstého či Peteraja a čítam ich stále znova. Pravdu si treba pripomínať, vracať sa k nej, žiť ju. Aby nám nezovšednela ako reklama. Ak máte pocit, že píšem pravdu, mám dôvod na radosť.“
Jozef Banáš tie texty zbieral počas mnohých rokov, odkladal si ich a ilustrácie im dodávajú pridanú hodnotu.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta herec Vlado Kobielsky:
„Je pre mňa cťou, že vytvoriť túto knihu sa so mnou podujal spisovateľ, výtvarník, filmár, animátor, ilustrátor a skvelý chlapík Ivan Popovič. A pridal sa k nemu i jeho nemenej skvelý syn Dávid,“ dodáva Jozef Banáš.
Prečítajte si úryvok z novinky Somár je Švajčiar:
Časy sa menia, potkany nie
Jeseň je časom zberu úrody. Tak ako sa roľník teší z pšenice, ovocia, zeleniny, ja sa teším z knihy, ktorú som na jar zasial. Je výsledkom mojej celoročnej práce začínajúcej sa hneď po zozbieraní minuloročnej úrody. Zbieram materiály, prehliadam archívy, internet, cestujem, zhováram sa so zaujímavými ľuďmi a najmä píšem. Tak, aby môj spisovateľský rok priniesol úrodu v podobe novej knihy. Aby som ňou naplnil základný zákon jestvovania – zákon rovnováhy.
Čo dáš, to sa ti vráti, čo vezmeš, bude ti vzaté. Nemôžeš zožať iné, len to, čo si zasial. A predsa sú takí, čo nesiali, nepracovali, neverili, že Všemohúci nezošle na ich pole krúpy a chcú žať. Bez zásluh. O nich som napísal knihu. Nazývam ich potkanmi. Pôvod ich a im podobných potkanov je v bahne. Tam hliveli a požierali žaby, hady a inú háveď. Keď všetko vyžrali, skončila sa im sezóna a vydali sa hľadať žranicu inde. Zásadne v noci a potichu. Potkan obľubuje tmavé kúty, prvý uteká z potápajúcej sa lode. Nežerie na verejných priestranstvách, ale s korisťou zmizne k svojmu stádu, tam, kde ho nikto nevidí. Vodcovia stáda bývajú najagresívnejší. Poznať ich podľa toho, že majú najdlhší chvost. Kradnú zrno v sýpkach, syr, chlieb v komorách, a keď niet čo žrať, zaútočia na slabšie zvieratá. Neútočia však samy, ale s celým prepadovým komandom. Čím je ich viac, tým sú odvážnejší. Keď je potkan sám, zbabelo uteká.
Drzosť potkanov je taká veľká, že napadnú dojčence v kolískach, chorých na lôžkach, ba dokonca obžierajú mŕtvoly. Kým krysy len kradnú, potkany aj zabíjajú. Žijú vo veľkých skupinách, väčšinou pokrvne spriaznených. Majú pevný vnútorný poriadok, medzi samcami existuje prísna hierarchia. Sú rozdelení do troch skupín. Prví sú silní, agresívni jedinci, pred ktorými sa celá kolónia trasie od strachu a podriaďuje sa im. Druhí sú síce silní samci, zato zbabelí. Bojazlivosť ich vedie až tak ďaleko, že sa plazia po bruchu k samcom vládcom a olizujú im na dôkaz svojej podriadenosti srsť. Ak sa taký samec nejako znepáči vodcovi, zahubí ho. Ostatní samci sú chudáci, ktorí rozhodne nezomrú na starobu. Skôr či neskôr ich niektorý samec z prvej alebo druhej skupiny natoľko vystresuje, že zahynú. Takáto hierarchia a zákony dovoľujú potkanom zbavovať sa slabých jedincov. Prežívajú len tí najsilnejší, ktorí splodia nové, odolnejšie pokolenie.
Potkany nikdy nezožerú otrávenú návnadu a nedajú sa lapiť do pasce. Keď zbadajú čokoľvek podozrivé, zďaleka sa tomu vyhnú, a tak ich nie je ľahké zlikvidovať. Majú medzi sebou ochutnávača, jeho povinnosťou je zožrať podozrivú potravu. Až keď sa ostatné presvedčia, že ochutnávač skúšku prežil, pustia sa do žranice.
Potkany zlupnú takmer všetko, na čo natrafia. Neustále im rastú zuby a to je dôvod ich nenažratosti. Keby si zuby neobrusovali, zahynú od hladu, lebo by ich prerástli. Potkanovi je súdené žrať a hrýzť všetko, čo mu príde do cesty. Sú nenažratí za každého režimu. Časy sa menia, potkany nie.
- reklamná správa -
