Mladá Američanka Alexandra Boydová pricestovala do bulharského mesta Sofia v nádeji, že život v zahraničí jej zahojí rany, ktoré v nej zostali po strate brata.
Krátko po príchode do tohto elegantného východoeurópskeho mesta sa ponúkne, že pomôže starším ľuďom nastúpiť do taxíka – a až keď sú preč, uvedomí si, že si nedopatrením nechala ich batoh. Vnútri našla krásne vyrezávanú drevenú škatuľu, na ktorej stálo: Stojan Lazarov. Zdvihla veko a zistila, že v rukách drží urnu s ľudským popolom...
Keď sa Alexandra vydá hľadať rodinu, aby jej mohla vrátiť vzácny majetok, postupne sa dozvedá o tajomstve nadaného hudobníka, ktorý trpel pod politickým útlakom, a veľmi rýchlo zistí, že s týmto pátraním je spojené nebezpečenstvo.
Nový román Elizabeth Kostovovej Krajina tieňov je fascinujúci príbeh o osudoch viacerých generácií a o dejinách krásnej, ale ťažko skúšanej krajiny. Hovorí o sile človeka a nádeji, ktorú možno nájsť aj po ťažkej pohrome.
Elizabeth Kostovová je americká autorka. V slovenčine jej vyšiel bestseller, mystický román o Draculovi pod názvom Historička. Približne devätnástimi tisícami predaných výtlačkov sa zaradil medzi najpredávanejšie tituly na Slovensku.
V roku 2010 sa objavil ďalší úspešný titul Zlodeji labutí.
Krajina tieňov je úchvatný román, ktorý rozpráva o minulosti i súčasnosti a objavuje temné tajomstvá Bulharska. Krásnej i strašidelnej krajiny. Krajiny tieňov...
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Marián Šidlík:
Začítajte sa do novinky Krajina tieňov:
KNIHA PRVÁ
Jeden
Sofia, rok 2008. Máj, bezchybné počasie, bohyňa kapitalizmu sedí na úbohom tróne. Na vrchnom schode pred hotelom Forest postávala mladá žena, skôr dievča ako žena, zrejme cudzinka – áno, cudzinka. Z hotela bol výhľad na NDK, za bývalého komunistického režimu palác kultúry, obrovský betónový kolos, kde teraz držali stráž tínedžeri. Slnečné svetlo padajúce na námestie sa im ligotalo na hlavách s ježatými vlasmi. Alexandra Boydová, uťahaná z nekonečnej cesty lietadlom, pozorovala bulharské deti na skejtbordoch, zastrkávala si dlhé rovné vlasy za ucho. Po jej pravici stáli obytné domy s okrovou a sivou omietkou, ale aj novšie budovy zo skla a ocele a bilbord, na ktorom bola žena v bikinách, prsia sa jej vylievali na fľašu vodky. Vedľa bilbordu nabielo kvitli mohutné stromy – pagaštany, aké Alexandra videla počas študijného pobytu na univerzite vo Francúzsku. Vtedy bola jediný raz na európskom kontinente. Oči ju pálili, vlasy mala po ceste zlepené od potu. Potrebuje sa najesť, osprchovať a vyspať – áno, vyspať po poslednom úseku cesty z Amsterdamu, keď sa každú chvíľu budila a letela do exilu za oceánom, kam sa vyhnala sama. Pozrela si na nohy, či ich ešte má. Odhliadnuc od jasnočervených tenisiek bola oblečená jednoducho – tenká blúzka, džínsy, okolo pása omotaný sveter –, a cítila sa dosť ošumelo v porovnaní so ženami, ktoré prechádzali popri nej v sukniach šitých na mieru, s ihličkami na nohách. Na ľavom zápästí mala široký čierny náramok, v ušiach obsidiánové napichovacie náušnice. Chytila rúčku kufra na kolieskach a tmavý batoh s turistickým sprievodcom, so slovníkom a s náhradným oblečením. Cez plece mala prehodenú tašku s laptopom a pestrofarebnú kabelku so zápisníkom a brožovaným vydaním Emily Dickinsonovej na samom spodku.
Cez okienko v lietadle videla Alexandra mesto uprostred kopcov, s výškovými obytnými budovami, ktoré ho obkolesovali po celom obvode ako hrobky. Keď vystúpila z lietadla s novým fotoaparátom v ruke, nadýchla sa neznámej vône – zmes uhlia, nafty a závan pooranej zeme. Prešla po betónovo-asfaltovej ploche, nastúpila do letiskového autobusu a obzerala si ligotavé nové kabíny colnej kontroly, zamračených úradníkov a exotickú pečiatku v pase. Taxík prechádzal po okraji Sofie, až sa dostal do centra – mala podozrenie, že sa dalo ísť aj kratšou cestou – okolo stolíkov na kaviarenských terasách a pouličných lámp polepených politickými plagátmi alebo reklamnými pútačmi sexšopov. Cez okienko taxíka si fotila staré fordy a opely, nové audi s tónovanými gangsterskými sklami, obrovské pomalé autobusy a trolejbusy ako rinčiace megalosaury, ktoré prskali iskry z kovových trolejov. Prekvapilo ju, keď uvidela, že centrum je vydláždené žltými mačacími hlavami.
Taxikár zrejme nerozumel, čo od neho chce, a vyložil ju pred hotelom Forest, nie pred hostelom, kde si pred pár týždňami rezervovala ubytovanie. Alexandra si omyl uvedomila, až keď taxikár odišiel a ona vystúpila po schodoch, aby sa lepšie pozrela. Teraz tu stála sama, tak dokonale sama ako ešte nikdy za svojich dvadsaťšesť rokov. Ocitla sa uprostred mesta, uprostred histórie, o ktorej nevedela dokopy nič, medzi ľuďmi, ktorí cieľavedome chodili hore-dolu po schodoch do hotela, a rozmýšľala, či zíde dolu a pokúsi sa zohnať nový taxík. Pochybovala, že si môže dovoliť sklobetónový monolit, ktorý sa jej týčil za chrbtom, budovu s tónovanými sklami, klientmi v tmavých oblekoch, ktorí vyzerali ako krkavce a chodili von a dnu alebo fajčili na schodoch. Jedno jej bolo jasné – ocitla sa na nesprávnom mieste.
--
Alexandra by možno takto stála ešte dlhé minúty, ale zrazu sa jej za chrbtom roztvorili posuvné dvere a z hotela videla vychádzať troch ľudí. Jeden z nich, bielovlasý muž na invalidnom vozíku, si pritláčal na sako niekoľko cestovných tašiek. Vysoký muž v strednom veku držal jednou rukou vozík, v druhej mal mobil a s niekým telefonoval. Vedľa neho stála stará žena s jednou rukou na lakti vysokého muža, na zápästí sa jej hojdala kabelka a spod čiernych šiat vykúkali nohy do O. Z bolestne bielej cestičky v gaštanových vlasoch vyrastali šediny. Muž v strednom veku dotelefonoval, odložil mobil. Stará pani naňho pozrela a on sa k nej sklonil, čosi jej povedal.
Alexandra odstúpila a dívala sa, ako s námahou prechádzajú ku schodom a pocítila príval súcitu s osudom iných ľudí, čo sa jej stávalo často. Nebola tam rampa ani bezbariérový prístup, aký zrejme mali doma. Ale vysoký tmavovlasý muž predviedol zázračnú silu, sklonil sa a zdvihol starého pána aj s batožinou. Žena ožila, už nemala prázdny pohľad, niekoľkými nacvičenými pohybmi zložila vozík a pomaly ho zniesla po schodoch – aj ona bola silnejšia, než vyzerala.
Alexandra zdvihla svoj batoh a kufor a nasledovala ich, mala pocit, že ich cieľavedomosť ju popchne dopredu. Pod schodmi usadil vysoký muž starého pána do vozíka. Všetci chvíľu oddychovali, Alexandra stála takmer vedľa nich na kraji pruhu vyhradeného pre taxíky. Videla, že vysoký muž má na sebe čiernu vestu a bezchybnú bielu košeľu, zdalo sa jej to priveľmi teplé a formálne oblečenie na taký horúci deň. Aj nohavice mal priveľmi lesklé, čierne topánky priveľmi vyblýskané. Husté čierne vlasy postriebrené, začesané prísne dozadu. Mal výrazný profil. Zblízka sa jej zdal mladší, než si pôvodne myslela. Mračil sa, v tvári červený, pohľad ostrý. Nevedela odhadnúť, či má bližšie k tridsiatim ôsmim rokom alebo k päťdesiatim piatim. Napriek únave si uvedomila, že je to asi jeden z najkrajších mužov, akého kedy videla, široké plecia, dôstojné správanie napriek mierne staromódnemu oblečeniu, dlhý, elegantný nos, a keď sa obrátil k nej, videla, že nad lícnymi kosťami svietia úzke oči. Okolo úst jemné vrásky, akoby mal inú tvár vyhradenú na úsmevy. Napokon usúdila, že je pre ňu starý. Ruka mu visela po boku, asi meter od jej ruky. Premkla ju túžba, rýchlo odstúpila.
Vysoký muž teraz pristúpil k okienku najbližšieho taxíka a začal sa dohadovať – taxikár zvýšil hlas, Alexandra premýšľala, či sa pritom niečo naučí. Kým ich pozorovala, na chvíľu dostala závrat, ruch dopravy sa zmenil na nepríjemné bzučanie v ušiach, potom znela hlasnejšie – následok dlhého letu lietadlom. Vysoký muž sa s taxikárom očividne nedohodol, ani keď sa k nemu naklonila stará pani a pridala zopár pobúrených slov. Taxikár len mávol rukou a zatvoril okienko.
Vysoký muž znova zdvihol batožinu, tri alebo štyri nylonové a plátenné tašky, pristúpil k inému taxíku bližšie k Alexandre. Rozhodla sa, že prvého taxikára radšej nebude skúšať. Potom sa vysoký muž prestal jednať a otvoril zadné dvere prijateľného taxíka. Batožinu položil na chodník a pomohol zhrbenej postave z vozíka prejsť na zadné sedadlo.
Alexandra by sa k nim nebola priblížila, keby sa stará pani zrazu nepotkla, keď sa pokúšala nastúpiť do taxíka vedľa starého pána. Alexandra ju pevne chytila za rameno, ani nevedela, kde sa v nej nabrala tá sila. Cez čiernu látku na rukáve cítila kosť, prekvapujúco ľahkú a teplú. Žena na ňu pozrela, potom sa vystrela, povedala čosi po bulharsky a vysoký muž sa obzrel na Alexandru a prvý raz sa na ňu zadíval. Možno nie je až taký krásny, pomyslela si, len oči má zvláštne – väčšie, než sa jej zdali zboku, a keď na ne dopadlo slnečné svetlo, dúhovky pôsobili ako jantár. On i stará pani sa na ňu usmiali, vysoký muž opatrne pomohol matke nastúpiť, druhou rukou sa načiahol po tašky. Akoby vedel, že Alexandra im znova pomôže. A aj to urobila, chytila menšie tašky naraz a podala mu ich. Zdalo sa, že má naponáhlo. Druhou rukou držala svoj ťažký batoh, laptop, ale najmä kabelku – pre istotu.
Muž sa vystrel a pozrel na tašky, ktoré mu podávala. Potom znova uprel pohľad na ňu.
„Veľmi pekne ďakujem,“ povedal po anglicky s výrazným prízvukom – tak z nej kričalo, že je cudzinka?
„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala sa a cítila sa pritom hlúpo.
„Už ste mi pomohli,“ odvetil. Tváril sa smutne, prchavý úsmev pominul. „Prišli ste do Bulharska na dovolenku?“
„Nie,“ pokrútila hlavou. „Prišla som učiť. Ste v Sofii na návšteve? Prišli ste z iného mesta?“ Keď to vyslovila, uvedomila si, že to zrejme nevyznelo veľmi lichotivo. Pravda, on ani jeho starí rodičia nevyzerali v tom prostredí práve kozmopolitne. Ale bol to prvý človek, s ktorým sa za posledné dva dni rozprávala, a nechcela prestať, hoci stará pani aj starý pán naňho čakali v taxíku.
Pokrútil hlavou. V turistickom sprievodcovi sa dočítala, že Bulhari prikývnu, keď myslia „nie“, a krútia hlavou, keď myslia „áno“, ale vraj to teraz už mnohí nerobia. Rozmýšľala, do ktorej kategórie patrí.
„Plánovali sme ísť do Velinského kláštora,“ vysvetlil. Obzrel sa, akoby ešte niekoho čakal. „Je veľmi pekný a slávny. Musíte ho navštíviť.“
Páčil sa jej jeho hlas. „Áno, pokúsim sa.“
Vtedy sa usmial – slabo, nezapojil všetky vrásky. Cítila z neho vôňu mydla a čistej vlny. Už sa chcel odvrátiť, ale zarazil sa. „Páči sa vám v Bulharsku? Hovorí sa, že tu sa stane čokoľvek. Teda, môže sa stať,“ opravil sa.
Alexandra nebola v Bulharsku dosť dlho, nevedela, čo si o tej krajine myslí.
„Je tu krásne,“ povedala napokon a vtedy si spomenula na hory, ktoré videla z lietadla. „Skutočne krásne,“ dodala presvedčivejšie.
Pohybom hlavy akoby sa uklonil – tí Bulhari sú zdvorilí ľudia – a obrátil sa k taxíku.
„Smiem si vás odfotiť?“ spýtala sa rýchlo. „Nebudete mať nič proti tomu?“ Chcela ho mať na fotke – takú zaujímavú tvár ešte nevidela a už takú ani neuvidí.
Vysoký muž sa poslušne sklonil k otvoreným dverám na taxíku, ale pôsobil dosť úzkostlivo. Zrejme sa ponáhľa... Ale stará pani sa vyklonila k Alexandre a aj ona sa usmiala, umelý chrup mala priveľmi biely, zuby pravidelné. Starý pán sa neobrátil, hľadel zo zadného sedadla dopredu. Alexandra vybrala z kabelky fotoaparát, rýchlo stisla spúšť. Rozmýšľala, či im má navrhnúť, že im tú fotku pošle, ale nebola si istá, či si starší ľudia v tejto krajine – alebo formálne sa tváriaci muž v strednom veku – posielajú fotky mailom, najmä ak ide o cudzincov.
„Ďakujem,“ povedala. „Mersi.“ To bola jednoduchá bulharská verzia poďakovania, nepokúsila sa použiť dlhšie, oveľa ťažšie slovo, ktoré sa usilovala naučiť. Vysoký muž na ňu chvíľu hľadel a zdalo sa jej, že sa tvári ešte smutnejšie. Zdvihol ruku na pozdrav a rýchlo zabuchol dvere. Potom sa usadil na predné sedadlo vedľa taxikára. Rozhovor trval iba pár minút, ale taxikár kdesi vzadu v rade stratil trpezlivosť a zatrúbil. Šofér s malou rodinou v taxíku prudko vyrazil, zaradil sa do premávky a zrazu zmizol.
-reklamná správa-
