Myslíte si, že byť matkou je jednoduché? Tešíte sa na svoju ratolesť a odrazu, keď ukričaný uzlíček držíte v rukách, zistíte, že vaša radosť sa vytráca.
Emotívny, dramatický a skutočný! Taký je príbeh Nechcem počuť tvoj plač, s ktorým prichádza na knižný trh začínajúca autorka a uznávaná blogerka Simona Rošková. Autorka dokonale vykresľuje upadajúcu idylickú predstavu matky o materstve.
Ako sama autorka hovorí: „Aj keď je toto ochorenie pomerne známe, stále ostáva tabu. Popôrodná depresia je ešte vždy akýsi strašiak žien. Netreba pred ňou zatvárať oči, ale, naopak, je nutné o probléme diskutovať s rodinou, priateľmi alebo odborníkom. Všetky ťažkosti čerstvých mamičiek sú v dnešnej dobe dobre riešiteľné a zvládnuteľné.“
Simona Rošková prináša tematicky nový a podnetný pohľad na to, akým spôsobom môže psychické ochorenie po pôrode ohroziť život novorodenca a matky. Analyzuje komplikovaný priebeh psychického ochorenia od stanovenia diagnózy po vyzdravenie.
Líniu deja dopĺňa aj príbeh rodiny, ktorej kvalitu života výrazne znižujú následky ochorenia patologického hráčstva. Autorka ponúka cez tieto príbehy skryté návody, ako sa vysporiadať s prebiehajúcim ochorením, keď sa hlavné postavy rozhodnú prijať odbornú pomoc a začnú udalosti života vnímať inak, v prospech seba a svojich blízkych.
Úryvok z knihy Nechcem počuť tvoj hlas:
„Veď je nedeľa... myslela som, že...“ nedokončila a rozbehla sa ku kočíku, z ktorého sa ozýval vytrvalý plač. Zatriasla za rúčku hore-dolu, ale nárek silnel. Vybrala syna z vaničky a rozlúčila sa s Michalom.
„S obedom si nerob starosti, keď sa vrátim, pôjdeme na skorú večeru,“ zvolal náhlivo. Schmatol aktovku a už ho nebolo.
Plecia jej ovisli a z očí sa vykotúľali slzy. Znova je sama. Včerajšok akoby neexistoval.
Vložila dieťa do kočíka a unavene dopadla do kresla. Podoprela si rukou hlavu a otupene hľadela na konáre stromov. Z letargie ju prebral žalostný rev syna.
S nevôľou vstala a pokúšala sa ho uspať. Brázdila po celej dĺžke záhrady sem a tam. Už ju boleli ruky od toľkého natriasania.
Spi už! Príkaz jej skákal v hrdle ako pinpongová loptička. Ešte chvíľu a zadusí sa. Slzy sa jej opakovane tlačili von a srdce jej búchalo šialenou rýchlosťou. Plač pomaly ustával.
„Prosím, zaspi už,“ modlila sa. Pot jej stekal po chrbte a dlane mala celé červené od pevného zvierania rukoväte kočiara. Spomalila kolísanie a nechala kočík odpočívať pod starou hruškou.
Vyčerpane si vydýchla a prešla do kuchyne. Cítila sa uštvaná a ledva stála na nohách. Vylúpla ružovú tabletku a zapila ju studenou kávou. Rozochvenými rukami siahla do zadného hrnca a vylovila škatuľku marlboriek. Dve posledné.
Vyšla na terasu a oprela sa chrbtom o dvere. Nohy sa jej podlomili a zošuchla sa k zemi. Ruky sa jej viac roztriasli a nedokázala si pripáliť. Podarilo sa jej to na tretíkrát.
Neprítomne pozerala na sivý kočík a na ťažké mračná, ktoré sa približovali. Vo vzduchu bolo cítiť blížiacu sa búrku. Napätie z nej na chvíľu opadlo a ohorok zahasila o veľký kvetináč.
Vietor zosilnel. Náhle sa spustil lejak a obrovské kvapky dažďa dopadali na jej tvár.
Precitla. Rozbehla sa k Samkovi, skôr než oblohu preťal blesk a udrel silný hrom. Tlačila kočiar dovnútra, keď sa syn kvílivo
rozplakal. Nohy sa jej šmýkali po klzkej tráve a kolieska kočíka sa zabárali do mokrej hliny. Konečne sa jej podarilo dostať kočiar cez prah terasy. Celou silou zatiahla dvere a sklopila žalúzie.
Vlasy mala mokré a prilepené na tvári. Voda z nej cícerkom kvapkala na podlahu. Premočený župan ju ťažil ako olovená guľa. Chodidlá ju oziabali. Nevedela, či má ratovať seba alebo syna. Dieťa nariekalo intenzívnejšie.
Rýchlym pohybom zo seba zhodila župan na zem a ostala len v tenkej nočnej košieľke, keď opäť zaburácal hrom. Preľakla sa a pritúlila si krehké telíčko na hruď. Pochodovala s ním po kuchyni a natriasala ho.
Michal, kde si? Neplač už, preboha! Začínala prepadať panike a zúfalstvu.
Si neschopná matka! Hlas, ktorý šepkal v jej hlave, odrazu zaškriekal nahlas to, čo si doteraz nechcela pripustiť. Blesk ožiaril kuchyňu. Plač neprestával a trhal jej uši. Intenzita hromov sa zvyšovala.
Rozbehla sa do detskej izby a prudko dopadla do kresla. Vytiahla prsník a núkala ho synovi. Samko mraštil tváričku a odvracal hlávku.
„No tak, pi!“ prikazovala mu bezradným hlasom. Syn však spustil ešte väčší nárek. Kolísala sa dopredu-dozadu a slzy jej tiekli prúdom.
„Prestaň už! Buď konečne ticho! Nemôžem ťa počúvať!“ rozkričala sa. Vstala a syna ľahostajne žuchla do postieľky. Zviezla sa na zem a dlane si pritlačila na uši. Telo sa jej otriasalo vzlykmi. Prosila Boha, nech ten rev prestane.
Dážď vytrvalo bubnoval do okien. Blýskalo sa a Soni sa zatmelo pred očami.
Utíš ho, radil jej niečí hlas. Utíš ho! Pozviechala sa zo zeme. Pohľad jej zablúdil k vankúšu. Si zlá matka. Zlá!
„Nie, nie som!“ skríkla. Vzala dieťa a rozbehla sa do spálne. Pribuchla nohou dvere a začala sa nervózne prechádzať. Od dverí k oknu, od okna k dverám. Naťahovala krk a vyzerala na príjazdovú cestu. Voda sa valila dole ulicou, obloha bola temná a burácanie hromov sa ozývalo celým domom.
Michal, kde toľko trčíš? Ruky ju boleli od toľkého nosenia a kolísania uplakaného syna. Prenikavý plač jej zaliezal pod kožu a bodavá bolesť hlavy neutíchala.
„Veď už nerev! Prestaň!“ hodila dieťa na manželskú posteľ. Malé telíčko sa zaborilo do matraca a odpudivá sila ho nadhodila. Rev bábätka rezonoval izbou, akoby ho z kože drali.
- reklamný článok -
